Veľká Británia: Lekári hrozia štrajkom; Iní lekári chcú z nás všetkých urobiť pokusných králikov

23.02.2012 02:04

Barry Groves Blog - 20.I.2012 - Dr. Barry Groves

 

       Pôvodný článok "Doctors Threaten Strike; Others want us all to be guinea pigs"
       z angličtiny preložil Branislav Beňo a jazykovo upravil Ing. Marián Fillo.

 

       Na mojom počítači sa tento týždeň takmer naraz objavili dve správy. Jedna bola dobrá a druhá zlá, ale obe spolu ilustrujú, čo v súčasnom lekárstve nie je v neporiadku.

       Dobrá správa je, že lekári sú nespokojní s novým návrhom britskej vlády o dôchodkoch lekárov, a tak sa vyhrážajú štrajkom.[1]

       Zlou správou je, že pár veľmi strašidelných doktorov v Oxforde chce, aby v záujme výskumu vakcín boli zdraví ľudia donútení riskovať vážne, možno až smrteľné ochorenie vstreknutím koktejlu zo zvyškov baktérií a vírusov.[2]

 

Keď lekári štrajkujú, úmrtnost klesá

       Lekári často neštrajkujú, ale deje sa to dostatočne často na to, aby sme si mohli všimnúť znepokojivý trend. Počas tých pár vzácnych chvíľ, keď štrajkujú, úmrtnosť – v niektorých krajinách – klesne.

       V roku 2000 sa lekári, zamestnaní v izraelských štátnych nemocniciach, rozhodli pre protestnú akciu. Jej súčasťou bolo odrieknutie ambulantnej starostlivosti a odloženie všetkých bežných chirurgických operácii. Tento obmedzený štrajk mal neobvyklé dôsledky. Po celom Izraeli, zatiaľ čo lekári boli v štrajku, klesla úmrtnosť. Jedine v pobrežnom meste Netanya je nemocnica, ktorej zamestnanci mali v pracovnej zmluve, že nesmú štrajkovať. V dôsledku toho lekári v Netanyi museli naďalej pracovať ako obvykle - a úmrtnosť v Netanyi zostala tvrdohlavo rovnaká, neovplyvnená poklesom úmrtnosti takmer v celej krajine.[3]

       Nestalo sa to prvýkrát. Lekári v Izraeli štrajkovali už v roku 1973 a obmedzili svoje celkové denné kontakty s pacientmi z 65,000 na iba 7000. Štrajk trval mesiac, počas ktorého podľa Jeruzalemskej pohrebnej spoločnosti klesla úmrtnosť o polovicu.

       A nestalo sa to len v Izraeli. V roku 1960 štrajkovali lekári v Kanade a úmrtnosť klesla. V roku 1976 v Bogote (Kolumbia), doktori odmietli liečiť všetko okrem naliehavých prípadov po dobu 52 dní a za ten čas úmrtnosť klesla o 35%.[4] V rovnakom roku úmrtnosť klesla o 18% počas "spomalenia" lekárov v Los Angeles. Po štrajku úmrtnosť vyskočila na 3% nad normál po dobu vyše päť týždňov, keďže lekári doháňali zameškanú prácu.[5]

       Medzi kardiológmi sa rozpráva vtip, že úmrtnosť klesá počas konferencií, pretože vtedy sa menej z nich snaží pomáhať umierajúcim pacientom nebezpečnými operáciami, ktoré môžu byť horšie než samotná choroba.

       Nemusí byť teda až také prekvapujúce, že si austrálski vedci položili otázku: "Keď bude lekárov viac, úmrtnosť sa zvýši či zníži?" Správa, napísaná vedcami zo Strediska pre vyhodnotenie zdravotného programu (Centre for Health Program Evaluation), tvrdila, že zvýšenie úmrtnosti v tejto krajine bolo spôsobené zvýšením počtu lekárov. Hoci správa sa týkala iba situácie v Austrálii, je to silný dôkaz tojo, že si túto otázku treba položiť aj v mnohých iných vyspelých krajinách, vrátane Veľkej Británie a USA.

       Môžete si myslieť, že táto otázka a predpokladaná odpoveď sú poburujúce. Koniec koncov, „Primum non nocere“ („Predovšetkým neublížiť“) je hlavnou zásadou vykonávania lekárskej praxe a väčšina lekárov berie tento princíp vskutku vážne. Skutočnosť je však taká, že pri súčasnom stave zdravotnej starostlivosti sa naša snaha nasadzovať čoraz viac lekárov a snaha o neustále rozširovanie zdravotníctva a našej závislosti na ňom stáva kontraproduktívnou, pretože chorobnosť sa tým skôr zvyšuje než znižuje. So svetovo najvyššou koncentráciou lekárov - jeden na každých 500 občanov - by sa dalo očakávať, že USA budú tou najzdravšou krajinou. To však je na míle ďaleko od pravdy. Údaje z prieskumu zdravia v 13 najbohatších priemyselných krajinách v lete roku 2000 ukazujú, že USA sú až 12. v poradí (z 13).[6]

       Jedným z dôvodov, prečo zdravotná starostlivosť môže zvyšovať úmrtnosť, je veľké množstvo nežiaducich účinkov, s ktorými je spojená. Austrálska správa z roku 1995 sa zmieňuje o 14.000 hospitalizáciách, pričom takmer 17% pacientov pocítilo zhoršenie stavu vinou lekára. Jedno zo siedmich lekárskych pochybení viedlo k trvalej invalidite a jeden z 20 postihnutých jedincov zomrel.[7]

       Dokonca aj to môžu byť podhodnotené údaje. Prieskum nedostatočnosti hlásenia závažných nežiaducich účinkov liekov v USA a Kanade ukazuje, že hlásených len 1,5% z celkového počtu nežiaducich účinkov. V USA sú podľa odhadov nežiaduce účinky liekov piatou najčastejšou príčinou úmrtia po srdcových ochoreniach, rakovine, mŕtvici a pľúcnych ochoreniach.[8] Tieto údaje nie je vždy ľahké získať. Je dobre známe, že lekári a konzultanti nemocníc notoricky často nehlásia nežiaduce účinky liekov. Hoci máme Veľkej Británii nový celoštátny systém hlásenia nežiaducich účinkov, navrhnutý na vytipovanie potenciálne nebezpečných liekov a liečebných postupov, lekárnici uviedli, že majú tendenciu nehlásiť nežiaduce účinky, ak pacienti utrpeli poškodenie zdravia. Sú ochotnejší hlásiť len tie prípady, keď bol porušený liečebný postup.[9] Obávajú sa, že budú zažalovaní za akýkoľvek nežiaduci účinok, a majú pocit, že nemá cenu riskovať. Prečo sa takto správajú? Zdá sa, že sa hanbia priznať svojim pacientom, že sa mýlili.[10]

       V modernej spoločnosti rastie tendencia, typická pre hnutie za ľudské práva, zvaliť vinu na vládu, jednotlivé povolania i jednotlivcov, aby títo prijali predstavami na sociálnu zmenu tej-ktorej organizácie. S hanbou je ťažké sa vyrovnať. Vedie k strápneniu sa a k pocitu viny. Profesionáli potom majú pocit, že zlyhali. Nie je teda žiadnym prekvapením, že radšej mlčia. Pocit viny je pravdepodobne hlavným dôvodom, prečo väčšina lekárov nehlási nežiaduce účinky liekov, alebo nezmení svoje názory na ich užitočnosť či škodlivosť.

       Druhá možnosť, ktorú austrálski vedci nazývajú "hypotézou závislosti", je myšlienka, že čím viac lekárov je k dispozícii, tým viac sú ľudia na nich závislí v otázke udržania si svojho zdravia. To vedie u pacientov k prehnanej dôvere v účinnosť zdravotnej starostlivosti a v jej schopnosť napraviť nepriaznivé dopady ich vlastnej nedbalosti. To ale nie je v poriadku, pretože spoliehanie sa na lekárov môže byť značne nebezpečné. V roku 1999 boli lekári v USA označení za tretiu najčastejšiu príčinu smrti.[6] O štyri roky neskôr ich ďalšia hodnotiaca správa umiestnila na prvé miesto.[11] Počet občanov USA, zabitých liekmi, ktoré schválil FDA (U.S. Food and Drug Administration = Úrad pre kontrolu potravín a liečiv v USA; obdoba slovenského Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) - pozn. red.), zodpovedá pádu atómovej bomby na hlavné mesto USA každý rok.

       My vo Veľkej Británii tiež nie sme imúnni voči tomuto trendu. 13.VIII.2004 sa objavil na titulnej strane The Times úžasný článok. Nezávislá správa, uverejnená v lekárskom časopise British Medical Journal, potvrdila, že lekárske nedopatrenia a chyby sú priamou príčinou smrti 40.000 Britov ročne. Toto z nich robí v Británii oficiálne štvrtým najväčším zabijakom. Správa však ďalej uvádza, že menej než tretina z odhadovaných 900.000 lekárskych chýb ročne je aj riadne hlásená. Tento údaj navyše nezahŕňa chyby, spáchané v zdravotnej starostlivosti prvého kontaktu, napr. pri chirurgických zákrokoch všeobecných lekárov.

       Nasledujúci rok vyšla Správa parlamentného výboru pre verejné financie (Parliamentary Public Accounts Committee Report) s názvom „A Safer Place for Patients: Learning to Improve Patient Safety“ („Bezpečnejšie miesto pre pacientov – učíme sa zlepšovať bezpečnosť pacienta“). Uvádza sa v nej, že vo Veľkej Británii približne 22% lekárskych chýb, ktoré viedli k závažnému zdravotnému problému či dokonca k smrti, nebolo nikdy hlásených. Keď čítame „Pacient zomrel na komplikácie pri chirurgickom zákroku“ môže to často znamenať: „chirurg zabil pacienta“. Iba jedna zo štyroch nemocníc prizná pacientovi (alebo príbuzným), že sa niečo pokazilo. Zvyšok zvaľuje vinu na samotné ochorenie, zatiaľčo len jeden z 25 nežiaducich účinkov liekov je vôbec hlásený. Toto masívne zamlčiavanie chýb je problém a deje sa tak zvyčajne v obavách zo súdneho sporu.

       Vládni činitelia boli šokovaní, keď zistili, že nikto nevie, koľko z nahlásených hrubých chýb nakoniec skončilo smrťou pacienta. Na základe známych nahlásených nehôd však vieme, že jeden z 10 ľudí, prijatých do nemocnice vo Veľkej Británii, každý rok utrpí incident, ktorý mu ublíži, hovorí konzervatívny poslanec Edward Leigh, predseda parlamentného výboru pre verejné financie. Išlo o 974.000 lekárskych „nehôd“[12] a to je veľmi striedmy odhad. Vládni úradníci sa domnievajú, že skutočný počet bude skôr niekde okolo 1.190.000. Mali by sme potom pridať 300.000 infekcií, získaných počas pobytu v nemocnici, a 250.000 vážných nežiaducich účinkov liekov na predpis, čo je číslo, ktoré je opäť veľmi striedmym odhadom, pretože je založené iba na základe hlásených nežiaducich úrinkov – skutočný počet môže byť skôr okolo 1.200.000 ročne. To znamená, že ročne okolo 2.690.000 ľudí, t.j. 4,5% obyvateľstva Veľkej Británie, by mohlo byť poškodených lekárskymi omylmi. „Počet hrubých chýb by mohol byť polovičný ak by sa zamestnanci poučili z predchádzajúcich chýb,“ píše sa v správe. Edward Leigh hovorí: „Žiadny verejný zdravotný systém by nemal tolerovať neschopnosť učiť sa z predchádzajúcich skúseností v tak veľkom meradle.“

       Tieto pochybenia stoja štátne zdravotníctvo Veľkej Británie (vlastne nás - daňových poplatníkov) ročne odhadom 2 miliardy libier na dodatočných pobytoch pacientov v nemocniciach a 540 miliónov libier za súdne spory a odškodnenia.

       To všetko môže byť dôvod, prečo už dávno Dr. Robert Mendelsohn napísal: „S lekármi všeobecne by sa malo zaobchádzať s približne rovnakou mierou dôvery ako s predajcom ojazdených automobilov.“[13]

       Takže tu vo Veľkej Británii by sme mali byť lekárom vďační, ak splnia svoju hrozbu ísť do štrajku. Nielenže krajina ušetrí peniaze tým, že im nevyplatí mzdu za čas, keď nepracujú, ale sa aj zníži pravdepodobnosť, že nás zabijú či vážne zrania.

 

Nová hrozba pre zdravie

       Ale teraz sú tu iné hrozby pre náš život. Oprávnene neveríme lekárom a v dôsledku toho ich ľudia neradi nechajú so sebou experimentovať. A to sa pre lekárov ukazuje byť problémom. Ako jasne uviedli vo svojom článku, Dr. Susanne Sheehy a Dr. Joel Meyer sa domnievajú, že by sme mali byť donútení (zákonom, ak to je nevyhnutné) nechať si vstreknúť do tela akýkoľvek materiál, akí si oni zmyslia. Píšu, že povinná účasť na testovaní vakcín sa nijako nelíši od povinnej porotcovskej služby (v niektorých krajinách zákonná povinnosť všetkých bezúhonných občanov slúžiť na požiadanie ako porotca na súde - pozn. red.) či povinnej vojenskej služby.

       Tiež sa domnievajú, že účasť na testoch experimentálnych vakcín (aj keď tieto vakcíny predstavujú „podstatné riziko“) je pre jedinca povinnosťou, ktorou spláca svoj dlh spoločnosti.

       Snáď najviac znepokojujúca časť článku hovorí, že „rastúca závažnosť“ chorôb pomáha uľahčiť „povinný nábor“ do testov experimentálnych vakcín. Inými slovami: zámerné vytvárane smrtonosnejších kmeňov vírusov a baktérií v snahe zastrašiť ľudí a nahnať ich do očkovacích programov, je zrejme podľa Dr. Susanne Sheehy a Dr. Joela Meyera, ktorých vášnivé uctievanie vakcín doviedlo k tak absurdnej myšlienke, správnym prístupom.

       To, aká nebezpečná je ich myšlienka, dokladajú nehody pri testovaní vakcín, ktoré v minulosti nastali. Vymenujem aspoň dve z nich:

  1. V roku 2008 zomrelo 21 bezdomovcov v Poľsku počas testovania experimentálnej vakcíny proti vtáčej chrípke.[14]
  2. V tom istom roku najmenej 14 argentínskych detí zomrelo v rámci testu experimentálnej vakcíny, vykonávaného britským farmaceutickým gigantom GlaxoSmithKline (GSK).[15]
     

       S týmto prístupom niet divu, že Dr. Susanne Sheehy a Dr. Joel Meyer majú problémy nájsť dobrovoľníkov, na ktorých môžu testovať ich pochybné postupy. Zabudli pritom, že máme výborne stavaný imunitný systém - len mu treba dovoliť konať si svoju prácu. A vakcíny túto schopnosť poškodzujú.

       Dovoľte mi napísať to úplne jasne: Veľmi sa vyvarujem čo len priblížiť sa k nemocnici. A nejestvuje nijaký spôsob, ako ma donútiť k súhlasu s účasťou na akomkoľvek lekárskom pokuse.

       Lekári si dnes snáď myslia, že my „pacienti“ sme tu od toho, aby sme zabezpečili lekárom pohodlnú životnú úroveň, v akú my nemôžeme ani len dúfať. Nuž, nie sme! Lekári sú našimi zamestnancami, my im vyplácame mzdu. A sú tu určité hranice, koľko si môžeme dovoliť im zaplatiť. Ak z toho nevedia vyžiť, tak nech!

       Hovorím teda: nech si lekári štrajkujú. Bez ich služieb nám takmer isto bude lepšie a aspoň ušetríme peniaze.

 


[1] "Doctors threaten first strike in 40 years – over £48,000 pensions", The Independent, štvrtok 19.I.2012, http://www.independent.co.uk/life-style/health-and-families/health-news/doctors-threaten-first-strike-in-40-years--over-48000-pensions-6291595.html

[2] Susanne Sheehy, BM BCh, MRCP, DTM&H; Joel Meyer, BM BCh, MRCP: "Should Participation in Vaccine Clinical Trials be Mandated?", Virtual Mentor, 2012, 14:35-38

[3] "Doctors’ strike in Israel may be good for health", BMJ, 2000, 320:1561

[4] Ross Horne: "Health & Survival In The 21st Century", HarperCollins Publishers Pty Limited, Australia, 1997, kapitola 11

[5] Science News, 28 Oct 1978; 114:293

[6] B. Starfield: "Is US health really the best in the world?", JAMA, 2000, 284:483-485

[7] R. M. Wilson a kol.: "The Quality in Australian Health Care Study", Med J Aust, 1995, 163:458-471

[8] S. Motl a kol.: "Proposal to improve MedWatch: decentralized, regional surveillance of adverse drug reactions", Am J Health Syst Pharm, 2004, 61:1840-1842

[9] D. M. Ashcroft a kol.: "Likelihood of reporting adverse events in community pharmacy: an experimental study", Qual Saf Health Care, 2006, 15:48-52

[10] F. Davidoff: "Shame: the elephant in the room", BMJ, 2002, 324:623-624

[11] http://www.garynull.com/home/latrogenic-illness-the-downside-of-modern-medicine.html?currentPage=3
http://www.deathbymedicinethemovie.com/

[12] House of Commons Committee of Public Accounts: "A safer place for patients: learning to improve patient safety", 51. správa zasadnutia 2005/2006, 12.VI.2006

[13] Robert S. Mendelsohn: "Confessions of a Medical Heretic", McGraw-Hill Contemporary, New York, 1979;
v češtine: "Nevěř doktorům", EarthSave, Praha, 2010

[14] "Homeless people die after bird flu vaccine trial in Poland", Daily Telegraph, 2.VII.2008, http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/poland/2235676/Homeless-people-die-after-bird-flu-vaccine-trial-in-Poland.html

[15] "GSK fined after over vaccine trials; 14 babies reported dead", Buenos Aires Herald, http://www.buenosairesherald.com/article/88922/gsk-lab-fined-$1m-over-tests-that-killed-14--babies

 


Zverejnenie tohto článku (grafická úprava, korektúra prekladu + klikateľné odkazy na zdroje) zabrali správcovi www.slobodaVockovani.sk približne 3 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.

 

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com