Úvod do epidemiológie - 1. časť

06.07.2011 17:41

PhDr. Denisa Droppanová,
absolventka štátnej skúšky z hygieny a epidemiológie

 

1. časť       2. časť       3. časť       4. časť       5. časť       6. časť

 

       Návšteva lekára, či už všeobecného, detského alebo iného, môže byť pre mnohých laikov a rodičov detí frustrujúca, keďže mnohým výrazom, ktoré lekár používa, nerozumejú. Pokiaľ má pacient alebo rodič ochotu spolupracovať, lekár si občas nájde čas a dané pojmy ochotne vysvetlí. Inak je to v prípade, keď má človek iný názor na liečbu, nesúhlasí s ňou alebo odmieta niektoré lekárske zásahy či postupy (napríklad očkovanie). Vtedy ochota lekárov veľmi rýchlo opadá a cudzie lekárske výrazy často použijú na naše zastrašovanie.

       Aby sme sa nebáli povedať v ambulancii svoj názor a boli zorientovaní, stačí sa oboznámiť s pojmami, ktoré sa tak často v rozhovore lekár – pacient/rodič používajú.

 

Imunitný systém – definície a úloha

       Imunitný systém je, veľmi zjednodušene povedané, vojsko organizmu, ktoré ho chráni pred poškodením nepriateľmi z vonkajšieho prostredia ako aj „zradcami“ z prostredia samotného ľudského tela. Za normálnych okolností všetky jeho zložky úzko spolupracujú, odovzdávajú si potrebné informácie, ktoré nakoniec vedú k zneškodneniu cudzorodých častíc - antigénov. Niekedy sa však môže stať (napríklad aj vplyvom vonkajších faktorov), že imunitný systém svoju úlohu preženie – vtedy dochádza k precitlivenosti na antigény alebo k autoimunitným ochoreniam (kedy imunitný systém tela poškodzuje vlastné tkanivá) alebo naopak, nevykonáva svoju funkciu dostatočne a vtedy vznikajú imunodeficientné stavy, ktoré sa prejavujú zvýšenou náchylnosťou na infekčné a nádorové ochorenia.

       Imunitný systém má v podstate 3 základné funkcie:

  1. Chráni jedinca pred škodlivým vplyvom antigénov;
  2. Udržiava imunologickú rovnováhu, teda rozoznáva vlastné štruktúry a toleruje ich;
  3. Kontroluje bunky a odstraňuje staré a nejakým spôsobom pozmenené bunky (napríklad bunky nádorové);

 

Antigény

       Antigén je akákoľvek cudzorodá vysokomolekulová látka, ktorá má schopnosť vyvolať v organizme imunitnú odpoveď a tvorbu špecifických protilátok. Z praktického hľadiska to teda môžu byť baktérie, vírusy, parazity, peľ, liečivá či chemické látky. Antigény delíme:

  1. Podľa funkcie na kompletné (vyvolávajú imunitnú odpoveď) a nekompletné, tzv. haptény, ktoré vyvolávajú imunitnú odpoveď až keď sa na ne naviaže iná vysokomolekulová látka;
  2. Podľa chemickej povahy na bielkovinové (väčšina antigénov) a polysacharidové (napríklad puzdrá baktérií);
  3. Podľa pôvodu na prirodzené (z prírody), syntetické (pripravené v laboratóriách) a arteficiálne (fyzikálne alebo chemicky pozmenené prirodzené antigény);
  4. Podľa vzťahu k organizmu na aloantigény (vyvolávajú reakciu u iných jedincov toho istého druhu, ale nie v organizme, z ktorého pochádzajú to sú napríklad antigény krvných skupín alebo tkanív) a autoantigény (vyvolávajú za určitých podmienok reakciu v organizme, z ktorého pochádzajú);

 

Protilátky

       Protilátky, nazývané aj imunoglobulíny, sú bielkoviny, ktoré ako súčasť imunitného systému majú schopnosť rozpoznávať a ničiť cudzorodé látky.

       Ich priestorová štruktúra pripomína tvarom písmeno Y a skladá sa z dvoch typov reťazcov, ktorých vzájomnou kombináciou vzniká 5 tried imunoglobulínov (Ig):

IgG – je najrozšírenejším Ig. Zvyšuje fagocytózu a neutralizuje toxíny. Prechádza placentou a tak chráni plod pred cudzorodými látkami ešte predtým, ako si vytvorí vlastný imunitný systém.

IgA – sekrečný Ig, nachádza sa na slizniciach a v sekrétoch (slzy, sliny, črevné výlučky, kolostrum) a jeho úlohou je lokalizovať pôvodcov infekcie.

IgM – makroglobulín – sa tvorí ako prvý v imunitnej odpovedi. Ma veľkú molekulu a tak neprechádza placentou, ale môže sa tvoriť v ľudskom plode, kde jeho prítomnosť svedčí o tom, že plod prekonal vnútromaternicovú infekciu.

IgE – chráni pred parazitmi a je zodpovedný aj za alergické reakcie.

IgD – stimuluje B-lymfocyty, jeho presná funkcia však doteraz nie je známa.

 

Imunita a imunitná odpoveď

       Imunita predstavuje súbor mechanizmov, ktoré chránia organizmus pred antigénmi (mikroorganizmami a inými cudzorodými látkami). Tieto mechanizmy sú jednak vrodené a jednak získané, teda ich nadobúdame počas života.

 

Vrodené imunitné mechanizmy

       sa označujú aj ako nešpecifické a zabezpečujú prirodzenú obranu organizmu. Sú to obranné pochody, ktoré môžu fungovať samostatne bez predchádzajúceho styku s antigénom. Sú tvorené mnohými činiteľmi, ktoré jednotlivo alebo v nadväznosti reagujú ihneď po vniknutí cudzorodých látok do organizmu. Ich úlohou je rozpoznať cudzorodosť, usmrtiť mikroorganizmy a zosilniť pôsobenie špecifických imunitných procesov. Nešpecifickú imunitu zabezpečujú:

  1. Povrchové časti tela, teda koža a sliznice, ktoré predstavujú mechanickú prekážku pre antigény a zároveň pôsobia aj biologicky, teda ich ničia, vďaka obsahu niektorých látok. Z nich môžeme spomenúť imunoglobulín A (IgA), ktorý pôvodcov ochorenia lokalizuje, teda bráni ich ďalšiemu šíreniu a lyzozým, látka, ktorá štiepi bunkovú stenu mikroorganizmov, čím ich vlastne likviduje. 
  2. Bakteriálna flóra slizníc – organizmus človeka je osídlený množstvom baktérií, s ktorými si spolunažíva bez problémov a ktoré mu pomáhajú v boji proti pôvodcom rôznych ochorení (napríklad tým, že udržiavajú určité pH – kyslosť prostredia, ktorá je pre patogény nepriaznivé);
  3. Bunky RES (retikulo-endotelového systému), kde patria pečeň, slezina, kostná dreň, pľúca a lymfatické uzliny. Tieto orgány pôsobia ako filter, ktorý vychytáva mikroorganizmy a cudzorodé látky;
  4. Fagocytóza je najúčinnejší a vývojovo najstarší obranný mechanizmus, ktorý prebieha vo viacerých fázach. Zabezpečuje ju skupina buniek, ktoré sa nazývajú fagocyty. Tie sa delia na mikrofágy a makrofágy. Jej konečným výsledkom je usmrtenie mikroorganizmu vo vnútri fagocytu;
  5. Pinocytóza je schopnosť buniek prijímať kvapky tekutín;
  6. Zápal je veľmi dôležitý obranný mechanizmus, ktorého hlavnou úlohou je lokalizovať infekciu a zabrániť jej ďalšiemu šíreniu.
     

       Nešpecifickú imunitu ovplyvňujú rôzne látky (humorálne faktory), ktoré sa nachádzajú v sére neustále alebo sa tvoria po vniknutí mikroorganizmov do tela. Z nich spomenieme:

  1. Komplementový systém, ktorý zvyšuje priepustnosť cievnych stien, obaľuje (opsonizuje) mikroorganizmy a tým zvyšuje fagocytózu a zároveň pomáha vzájomnému prilipnutiu buniek. Po prebehnutí aktivity všetkých zložiek komplementu sa bunka rozpadá. 
  2. Properdínový systém sa zúčastňuje na aktivácii komplementu;
  3. Prirodzené protilátky;
  4. Betalyzíny, ktoré sú účinné proti G+ baktériám
  5. Interferón, ktorý sa uvoľňuje z buniek po ich napadnutí vírusom
     

       Vrodená imunita podmieňuje druhovú imunitu, to znamená, že určitý živočíšny druh je odolný voči mikroorganizmom, na ktoré sú iné druhy vnímavé, teda napríklad človek nemôže ochorieť na niektoré ochorenia, ktoré postihujú živočíchov a naopak.

       Pokiaľ zložky nešpecifickej imunity nedokážu zlikvidovať pôvodcu ochorenia, nastupuje imunita získaná alebo špecifická.

 

Získané imunitné mechanizmy

       sa nazývajú aj špecifické, uplatňujú sa pri ochorení alebo po očkovaní. Vyvoláva ich kontakt organizmu s cudzorodou látkou – antigénom. 
Ich charakteristickou vlastnosťou je vysoká špecifickosť, to znamená, že reagujú len s tým antigénom, ktorý podnietil ich tvorbu (nešpecifické mechanizmy sa naproti tomu uplatňujú proti väčšej skupine mikroorganizmov alebo látok). Ich ďalšou významnou vlastnosťou je:

  • zložitosť – pretože pri nich reaguje viac bunkových populácií a molekúl
  • pamäť – bunky si po styku s antigénom tento zapamätajú, stávajú sa citlivejšími a pri opakovanom styku s týmto antigénom reagujú rýchlo (rýchlejšie sa rozmnožujú, diferencujú, teda členia na jednotlivé druhy a rýchlejšie tvoria protilátky).
     

       Špecifické imunitné mechanizmy zabezpečujú imunitnú odpoveď organizmu, ktorá sa prejavuje imunitou bunkovou (celulárnou) a protilátkovou (humorálnou).

       Bunkovú imunitu zabezpečuje druh bielych krviniek označovaných ako T-lymfocyty. T-lymfocyty sa tvoria k kostnej dreni a odtiaľ sa dostávajú do týmusu (detskej žľazy), kde dozrievajú. Od toho je odvodený aj ich názov T-lymfocyty. Na ich povrchu sa nachádzajú receptory na rozpoznanie špecifického antigén a takzvané CD markery. Podľa CD markerov existujú tri základné typy T-lymfocytov:

  1. Cytotoxické T-lymfocyty (Tc-lymfocyty), ktoré priamo likvidujú nádorové bunky a bunky napadnuté vírusmi a parazitmi;
  2. Pomocné T-lymfocyty (Th-lymfocyty), ktoré stimulujú aktivitu cytotoxických T-lymfocytov a B-lymfocytov, ktoré majú na starosti protilátkovú imunitnú odpoveď. Vírus HIV napáda práve tento typ lymfocytov, čo vedie v konečnom dôsledku k zlyhaniu imunity;
  3. Supresorové T-lymfocyty, ktoré potláčajú imunitnú odpoveď.
     

       Bunková imunita sa uplatňuje aj pri odvrhovaní transplantátov alebo pri oneskorenom type precitlivelosti.

 

1. časť       2. časť       3. časť       4. časť       5. časť       6. časť

 

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com