Povinné očkovanie verzus základné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky (Justičná revue 2/2014)

05.10.2014 11:27

Justičná Revueč. 66 (2/2014), str. 216–232doc. JUDr. Ján DRGONEC, DrSc.

 

       Každý medicínsky výkon sa spája so štatistickou pravdepodobnosťou neúspechu. To znamená poškodenia pacienta, možno aj trvalého. Vo väčšej alebo menšej miere. Platí to aj pre povinné očkovanie. Zverejňujú sa štatistiky, ako sa očkovaním znížil výskyt takého či onakého ochorenia, ale nezverejňujú sa údaje o poškodeniach, zmrzačeniach, či dokonca úmrtiach očkovaných osôb. Chýba príčinná súvislosť, ktorá by preukázala opodstatnenosť takých štatistík. Hoci k tomu všetkému pri povinnom očkovaní pravdepodobne dochádza. S prihliadnutím na túto stránku zdravotnej starostlivosti sa zásahy do telesnej integrity zaraďujú medzi zásahy do základného práva na súkromie, ktoré sa môžu vykonať len so súhlasom pacienta. V prípade detí so súhlasom jeho rodičov. Výnimku predstavujú zásahy, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany práv iných. Kedy je povinné očkovanie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv iných?

 

ilustračný obrázok: injekčná striekačka v tvare otáznika       Povinné očkovanie nie je iba výmyslom a zabudnutým dedičstvom socialistického zdravotníctva. Napríklad, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy prijalo odporúčanie 1317 (1997) o očkovaní v Európe. K prijatiu odporúčania viedla epidémia diftérie, ktorá prepukla roku 1990 a zapríčinila úmrtie tisícov ľudí na ochorenie, ktoré sa všeobecne pokladalo za vykorenené. V materiáli sa upozorňuje aj na to, že kedykoľvek môže vzniknúť epidémia poliomyelitídy, tuberkulózy či tuberkulóznej meningitídy. Prispieva k tomu voľnosť pohybu zo štátu do štátu, etnické konflikty vyvolávajúce masové pohyby utečencov a ekonomické problémy, ktoré zhoršujú globálnu situáciu. S prihliadnutím na uvedené okolnosti Parlamentné zhromaždenie odporúčalo Rade ministrov, aby podporilo zavedenie alebo reaktiváciu programov povinného očkovania ako najúčinnejšieho a ekonomicky výhodného prostriedku predchádzania infekčným ochoreniam.

       Povinné očkovanie prispieva k skvalitňovaniu života, zlepšovaniu zdravotného stavu populácie. Nepredvídateľne a neplánovane, či dokonca zákonite v prípade zanedbania relevantných symptómov, sa však spája aj s vedľajšími účinkami, zdravotnými komplikáciami. To má za následok veľmi rozdielne pohľady na existenciu povinnosti podrobiť sa očkovaniu bez ohľadu na latentný, štatisticky hroziaci postih. Proti prívržencom stále sa zvyšujúceho počtu povinných očkovaní stoja odporcovia povinného očkovania v narastajúcich počtoch. Tento konflikt nie je významný iba pre lekárov, farmakológov, farmakologické spoločnosti a ekonómov spravujúcich štátny rozpočet. Má aj závažný ústavný rozmer. Ide v ňom o základné práva a slobody, ich ochranu, obmedzovanie a ochranu pred obmedzovaním. V Justičnej revue táto téma už dostala priestor.[1]

 

I. Povinné očkovanie podľa platnej právnej úpravy

       Základným prameňom práva, v ktorom sa v Slovenskej republike možno stretnúť s povinným očkovaním, je zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ustanovuje, že opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení podľa §12 ods. 2 písm. d) sú o. i.:

  • osobitné a mimoriadne očkovanie
  • očkovanie pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách
  • očkovanie pred cestou do zahraničia
  • očkovanie osobitných skupín obyvateľstva.

       Podľa §51 ods. 1 písm. d) tohto zákona sa fyzickým osobám ukladá povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu; ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie tejto povinnosti zástupca dieťaťa (§51 ods. 3).

       Podľa §56 ods. 1 písm. a) sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustí ten, kto sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu. Tohto priestupku v prípade maloletého dieťaťa sa dopustí ten, kto ako zástupca maloletého nezabezpečí plnenie uvedenej povinnosti (§56 ods. 1 písm. k).

       Porušenie povinnosti podrobiť sa predpísanému alebo nariadenému poisteniu sa môže postihnúť pokutou v súhrnnej výške 331 € (§56 ods. 2).

       Zákon v §62 ustanovuje v taxatívnom výpočte rad splnomocnení pre Ministerstvo zdravotníctva SR na vydanie všeobecne záväzných predpisov. Medzi nimi je aj splnomocnenie na ustanovenie podrobností o prevencii a kontrole prenosných ochorení (§62 písm. a).

       Ministerstvo zdravotníctva SR uplatnilo splnomocnenie udelené podľa §62 písm. a) zákona vydaním vyhlášky č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky č. 544/2011 Z.z.

       Ustanovením §5 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 585/2008 Z.z. sa určujú druhy očkovania proti prenosným chorobám v usporiadaní, ktoré nie je zhodné s členením očkovania podľa §12 ods. 2 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. To môže viesť k pochybnosti o súlade výpočtu druhov povinných očkovaní určených zákonom s druhmi povinných očkovaní ustanovenými vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR. Všeobecne záväzný právny predpis vydaný ministerstvom zdravotníctva popri povinnom očkovaní upravuje aj „odporúčané očkovanie,“ ktoré môže zvádzať k predstave, že sa vykonáva na žiadosť, resp. so súhlasom očkovanej osoby, ale právnym účinkom sa „odporúčané očkovanie“ neodlišuje od povinného očkovania. Odporúčané očkovanie sa uskutočňuje „ak lekár rozhodne o potrebe očkovania“ proti rozmanitým ochoreniam (§9 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8; §10 ods. 1, 2, 3, 4, 5). Aj keď to pomenovanie v podzákonnom predpise nenaznačuje, „odporúčané očkovanie“ je de facto povinné očkovanie z rozhodnutia subjektu práva, ktorý de iure nemá rozhodovaciu právomoc, lebo nepatrí k subjektom verejnej moci.

       Vyhláška v §5 určuje očkovaným osobám ďalšiu povinnosť — povinnosť podrobiť sa potrebným vyšetreniam v určenom termíne.[2]

       Ťažiskom platnej právnej úpravy v skutočnosti nie je ani sekundárny všeobecne záväzný právny predpis. „Podrobnosti o očkovacích postupoch na povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek a na povinné a odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, sú uvedené v prílohe č. 2“ (§5 ods. 3 vyhl. č. 585/2008 Z.z.).

       Podľa §6 vyhlášky č. 585/2008 Z.z.:

       „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najneskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa.“ (§6 ods. 1)

       „Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva do 15. mesiaca života dieťaťa.“ (§6 ods. 2)

       „Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“ (§6 ods. 3)

 

II. Konanie pred Ústavným súdom SR

       Všeobecný lekár pre deti a dorast v súlade s §14 vyhlášky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, oznámil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre odmietnutie povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou Infanrix Hexa a vakcínou proti pneumokokom.

       Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal rozhodnutie, ktorým zákonnú zástupkyňu maloletého uznal vinnou zo spáchania priestupku podľa §56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. a uložil jej pokutu vo výške 100 € a náhradu trov správneho konania vo výške 16 €. Zákonná zástupkyňa podala odvolanie proti rozhodnutiu. Druhostupňový správny orgán rozhodnutie regionálneho úradu v celom rozsahu potvrdil. Zákonná zástupkyňa podala žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný správny súd usúdil, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má uplatniť, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a súdne konanie podľa §109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil, aby dal návrh na Ústavný súd SR na vyslovenie nesúladu ustanovenia §51 ods. 1 písm. d) a §62 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. a §6 vyhlášky č. 585/2008 Z.z. s Čl. 2 ods. 2 a 3, Čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, Čl. 15 ods. 1 a Čl. 16 ods. 1 v spojení s Čl. 40 Ústavy SR.

       Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna 3.VII.2013 návrh Krajského súdu v Nitre prijal na ďalšie konanie.[3]

       Riešenie sporu vyvolaného Krajským súdom v Nitre možno dosiahnuť v rozsahu hľadania odpovede na otázku, či povinné očkovanie je v platnom právnom poriadku SR upravené ústavne konformným prameňom práva s náležitým stupňom právnej sily.

       Otázka nie je nová. Skôr prekvapuje, ako dlho si zachováva aktuálnosť.

„Súčasťou návodu na hľadanie obsahu a rozsahu ústavných práv pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti je aj objasnenie právnych prostriedkov, postupov a prameňov práva, ktorými možno určovať hranice ústavných práv a slobôd.

       Niektoré práva ústava dovoľuje obmedziť zákonom.

       „Zákon ustanoví“ je formulácia, ktorú možno interpretovať doslovne, alebo extenzívne. Extenzívna interpretácia dovoľuje interpretáciu založenú na tvrdení, že formuláciou „zákon ustanoví“ mal ústavodarca na mysli právny poriadok, všeobecne záväzné právne predpisy bez rozdielu stupňa ich právnej sily.

       Desaťročiami praxe vytvarovaný návyk rezortu zdravotníctva upravovať podmienky poskytovania zdravotníckej starostlivosti bez zákonov, „vykonávacími“ predpismi a internými normatívnymi pokynmi môže zvádzať k presvedčeniu o správnosti extenzívneho výkladu. Zdravotnícka starostlivosť bez zložitej a časovo náročnej práce na návrhoch zákona by sa dostala na „pevný právny“ základ. Lenže sila zlozvyku nemôže zlákať. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je právny štát. V právnom štáte sa všeobecne záväzným spôsobom môže upravovať správanie iba v rámci právomoci, ktorú jednotlivé štátne orgány majú: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ (Čl. 2 ods. 2 ústavy).

       Podľa čl. 123 ústavy: „Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom.“

       Preto „zákon ustanoví“ v čl. 13 ods. 2 treba interpretovať tak, že ústava vyžaduje, aby ústavné právo upravil zákon, prípadne predpis s prednosťou pred zákonom (taký je ústavný zákon alebo medzinárodný dohovor spĺňajúci podmienky čl. 11 ústavy).“[4]

       Názor vyslovený v právnej teórii nezostal bez prepojenia s právnou praxou.

       Ústavný súd SR v konaní o súlade právneho poriadku s Ústavou SR vyslovil, že úprava podmienok, rozsahu a spôsobu poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti musí mať formu zákona,[5] a že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci, vládu SR ani Ministerstvo zdravotníctva SR, na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu určujúceho medze základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.[6] Bez zmeny ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu je prakticky vylúčené, aby ustanovenie §6 vyhlášky č. 585/2008 Z.z. „vyšlo víťazne“ z konfrontácie s viacerými namietnutými normami Ústavy SR. Formou podzákonnej právnej úpravy dochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd, načo Ministerstvo zdravotníctva SR nemá ústavnú právomoc a ním vydaný všeobecne záväzný právny predpis pomenovaný „vyhláška“ nemá ústavne konformný stupeň právnej sily. Upravovať medze práv a slobôd možno podľa ústavy jedine zákonom. V prípade povinného očkovania medze práv a slobôd sú ustanovené vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR, nakoľko zákon č. 355/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov iba konštatuje existenciu takejto povinnosti, ale neurčuje jej nijaké konkrétne medze.

       V spore o súlad využitých prameňov práva na úpravu povinného očkovania s Ústavou SR je nejasný iba počet ústavných noriem, ktorým napadnutá úprava zákona a vyhlášky odporuje.

       Z druhej vety Čl. 16 ods. 1 Ústavy SR výslovne vyplýva, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len v prípadoch ustanovených zákonom. Povinnosť podrobiť sa očkovaniu, ktorá má povahu obmedzujúceho zásahu do práva na súkromie, je upravená vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR. Základné právo na súkromie tak nie je obmedzené prameňom práva s ústavou určeným stupňom právnej sily, ale v rozpore s Článkom 16 ods. 1 Ústavy SR podzákonným právnym predpisom. Zároveň orgánom štátu, ktorý podľa ústavy smie obmedziť právo na súkromie, sa nestala Národná rada SR, ale na taký zásah nepoverené Ministerstvo zdravotníctva SR.

       Ako je uvedené vyššie, z Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR tiež jednoznačne vyplýva, že medze základných práv a slobôd možno za podmienok určených Ústavou SR upraviť len zákonom. Úprava povinného očkovania vo všeobecne záväznom právnom predpise so silou vyhlášky tak odporuje druhej vete Čl. 16 ods. 1 a zároveň aj Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR.

       Podľa Čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Formulácia „na základe zákona“, ktorá sa na prvý pohľad môže javiť ako ústavný základ pre určenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu, sa musí interpretovať a aplikovať podľa Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR tak, že Národná rada SR môže zákonom zmocniť iný orgán verejnej moci, aby v rámci svojej pôsobnosti vo všeobecne záväznom právnom predpise podzákonnej sily určil jednotlivcom povinnosť, ale v takom prípade zmocnený orgán verejnej (najčastejšie výkonnej) moci môže ukladať povinnosť iba v rozsahu zákonného zmocnenia. Zákon č. 355/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov určuje generálnu povinnosť, aby sa jednotlivec podrobil očkovaniu, ale neurčil nijaké medze pre uloženie povinnosti podrobiť sa očkovaniu. To má za následok, že úprava ustanovená vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR ukladá jednotlivcovi povinnosť vo väčšom rozsahu, ako zákon, a preto §6 vyhlášky č. 585/2008 Z.z. nie je v súlade ani s Článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR.

       „Aj keď sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vzťahuje na štátne orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Tento vzťah štátnych orgánov a občanov ústava jednotne ustanovuje pre všetky práva a slobody zaručené naším ústavným poriadkom.“[7] Bez zmeny ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu je prakticky vylúčené, aby ustanovenie §6 vyhlášky č. 585/2008 Z.z. „vyšlo víťazne“ z konfrontácie s Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, lebo orgány verejného zdravotníctva konajúce v súlade s §6 vyhlášky č. 585/2008 Z.z. sa voči povinne očkovaným osobám nesprávajú spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava SR.

       K nesúladu správania týchto orgánov s Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR treba pridať aj uloženie sankcie ustanovenej podľa §56 ods. 1, 2 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov. Podľa Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanovenom zákonom. Štátny orgán nemá právomoc uložiť sankciu za to, že sa jednotlivec nepodrobil povinnému očkovaniu proti ochoreniam ustanoveným vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR, nakoľko tieto očkovania (a teda aj obsah a rozsah povinnosti) vymedzuje podzákonný právny predpis, a nie zákon. Sankciu ukladajúci orgán štátu by nekonal v rozsahu ustanovenom zákonom, a preto by porušil Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a tak by sa dopustil nesprávneho úradného postupu aj s účinkom určeným Článkom 46 ods. 3 Ústavy SR.

       Vo vzťahu k zákonnej úprave sankcie za nesplnenie povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu nezaškodí pripomenúť právny názor Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého ak v prípade, že existujú určité okolnosti, ktoré zásadným spôsobom volajú po autonómii danej osoby, „nesmie orgán verejnej moci zmienenú povinnosť podrobiť sa očkovaniu sankcionovať či inak vynucovať.“[8] Inak povedané, verejný záujem na povinnom očkovaní nie je natoľko významný pri hľadaní spravodlivej rovnováhy s autonómiou osoby, aby legitimizoval sankcionovanie povinnej osoby za nesplnenie svojej povinnosti strpieť zásah (podrobiť sa zásahu) do svojej telesnej integrity.

       Zákon č. 355/2007 Z.z. neukladá očkovaným osobám povinnosť podrobiť sa očkovaniu proti konkrétnym ochoreniam. Tú ukladá až podzákonný právny predpis. Tým sa v nesúlade s Článkom 2 ods. 3 Ústavy SR subjektom súkromného práva — očkovaným osobám a v prípade maloletých aj ich zákonným zástupcom — ukladá povinnosť konať, čo im zákon neustanovil. A tak zo všetkých krajským súdom označených ustanovení Ústavy SR z príčin ďalej uvedených platnou právnou úpravou povinného očkovania porušená nemusí byť azda iba prvá veta Čl. 15 ods. 1 a prvá veta Čl. 40 Ústavy SR.

       Krajský súd v Nitre vymedzil predmet konania týkajúci sa úpravy povinného očkovania vo vzťahu k Ústave SR. Pre pravdepodobný výsledok konania o súlade právneho poriadku nejde o okolnosť zásadného významu, avšak nezaškodí pripomenúť, že k namietnutému nesúladu s Ústavou SR obsahom a rozsahom matérie pristupuje aj nesúlad s ústavným zákonom. Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky má zhodnú úpravu s Ústavou SR v ustanoveniach Čl. 2 ods. 2 a 3, Čl. 4 ods. 1, Čl. 7 ods. 1 či Čl. 31. Ba v porovnaní s Čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR je úprava podľa Listiny základných práv a slobôd ešte prísnejšia, lebo medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv upraviť iba zákonom.

 

III. Ústavné pramene úpravy zdravotnej starostlivosti

       Rozhodnutie Ústavného súdu SR v tomto konaní o súlade právneho poriadku je vymedzené predmetom sporu, o ktorom má rozhodnúť Krajský súd v Nitre ako navrhovateľ konania na preskúmanie súladu právneho poriadku. V súlade s platnou právnou úpravou súd-navrhovateľ predložil ústavnému súdu návrh, ktorý je relevantný pre rozhodnutie sporu v správnom súdnictve. Bez ohľadu na to, ako Ústavný súd SR rozhodne, problém povinného očkovania výrazne presahuje otázku súladnosti vyhlášky s Ústavou SR. Predmetom konania pred Ústavným súdom SR nie je rad otázok zásadného významu pre posúdenie ústavnej udržateľnosti povinného očkovania ako zásahu vstupujúceho do sféry základných práv a slobôd, hoci nadčasovosť a ústavnoprávny význam sporu je daný predovšetkým otázkami „na odvrátenej strane“ problematiky povinného očkovania. Ak je nedostatkom platnej právnej úpravy iba sila prameňa práva, potom stačí platnú právnu úpravu „povýšiť na zákon“, preniesť úpravu danú vyhláškou do zákona. Do úvahy však prichádza aj možnosť, že platná právna úprava neodporuje ústave iba kvôli nevhodne zvolenému prameňu práva, ale že porušuje základné práva a slobody aj povahou úpravy povinného očkovania, jej obsahom a rozsahom. V takom prípade nestačí platnú právnu úpravu „transformovať do zákona“, ale treba ju zásadne prepracovať.

       Ústava SR upravuje základné práva a slobody v druhej hlave, Článkoch 11 (zrušený) až 54. Neprehliadnuteľným východiskom ku koncipovaniu jednotlivých základných práv a slobôd sú medzinárodné dohovory o ľudských právach a základných slobodách, predovšetkým Pakt OSN o občianskych a politických právach, Pakt OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Druhá hlava Ústavy SR v nemalom rozsahu kopíruje tieto dohovory, prevzala ich formulácie, hoci s výnimkami, ktoré v prípade niektorých práv modifikujú podmienky uplatnenia. Popri väčšine ústavných noriem nasledujúcich medzinárodný štandard ľudských práv a základných slobôd existujú aj základné práva a slobody, aké sa v medzinárodných dohovoroch o ľudských právach výslovne nezaručujú, či dokonca aké s medzinárodnými dohovormi nesúvisia ani pri interpretácii a aplikácii smerujúcej k zbližovaniu ústavných noriem o základných právach a slobodách s medzinárodnými dohovormi. Ako príklad možno spomenúť právo na slobodu podnikania chránené podľa Čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR, slobodu vedeckého bádania a umenia (Čl. 43 ods. 1) alebo právo na priaznivé životné prostredie (Čl. 44 ods. 1), ktoré sa v režime Rady Európy chráni v „nadstavenej ochrane“ práva na súkromie.[9] K vybočeniam z medzinárodného štandardu patrí aj ústavná úprava vzťahov spätých s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zdravotnú starostlivosť v celom rozsahu vzťahov, ktoré k nej náležia, nemožno podradiť pod jediné ustanovenie Ústavy SR. Zdravotná starostlivosť je predmetom úpravy Článku 40, ale aj práva na súkromie a v prípade nútenej liečby podlieha Čl. 17 ods. 6 Ústavy SR.

       Do úvahy prichádza alternatívny, možno až variantný výklad ústavy, ktorého úskalie spočíva v neexistencii záväzných rozhodnutí Ústavného súdu SR k úprave zdravotnej starostlivosti, jej účelu, obsahu a rozsahu. Kľúčom k prijatiu výkladu, ktorý sa stane záväzný, je účel úpravy, ktorý sa prizná Článku 40 Ústavy SR.

       Pri hľadaní odpovede na túto otázku nemožno abstrahovať od úkonov zdravotnej starostlivosti. Tie podľa jedného klasifikačného kritéria možno vykonať buď slobodne, teda so súhlasom chorého, alebo povinne, bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho vôli. Ak sa toto rozlíšenie premietne do hľadania účelu ústavných noriem súvisiacich so zdravotnou starostlivosťou, potom pomocou tohto hodnotiaceho kľúča:

  • pod ochranou Článkom 40 je zdravotná starostlivosť poskytovaná so súhlasom pacienta ako aj otázky späté s poskytovaním bezplatnej zdravotnej starostlivosti na náklady zdravotného poistenia; v medziach práva na ochranu zdravia sa zaručuje poskytnutie dostupnej zdravotnej starostlivosti podľa dosiahnutého stavu medicínskeho poznania ako aj poskytnutie zdravotnej starostlivosti postupom lege artis a v kvalite primeranej postupu lege artis;
  • pod ochranou práva na súkromie je zdravotná starostlivosť poskytovaná bez súhlasu chorého v rozsahu zdravotnej starostlivosti nevyžadujúcej si nútenú hospitalizáciu chorého;
  • pod ochranou Článku 17 ods. 6 je zdravotná starostlivosť poskytovaná bez súhlasu chorého, ak sa zo zdravotných príčin chorý musí proti jeho vôli obmedziť na osobnej slobode;
  • pod ochranou prvej vety Článku 15 ods. 1 je zdravotná starostlivosť spätá so štatisticky zvýšenou pravdepodobnosťou ohrozenia života pri jej poskytovaní a zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov za následok spočívajúci v úmrtí pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti.

       Nedostatkom každého rozlíšenia sú rozhrania, styčné body, „sivý priestor“, v ktorom do úvahy prichádza zaradenie hodnoteného vzťahu na jednu aj druhú stranu „rovnice“. To sa týka aj subsumácie zdravotnej starostlivosti pod ústavné normy. Čím zložitejší bude systém pre priraďovanie foriem zdravotnej starostlivosti a medicínskych výkonov pod ústavné normy, tým viac bude v takom systéme rozhraní a potenciálnych sporov o klasifikáciu.

       Ak sa zdravotná starostlivosť zaradí pod ústavné normy podľa dosiaľ uvažovaných znakov, ústavne problematické sa stane predovšetkým rozlíšenie medzi medicínskymi výkonmi predstavujúcimi uplatnenie základného práva na ochranu zdravia zaručeného prvou vetou Článku 40 Ústavy SR a medzi medicínskymi výkonmi podliehajúcimi ústavnej ochrane v režime práva na súkromie. Závažné rozhranie vznikne aj medzi ochranou práva na zdravie a ochranou priznanou v medziach práva na život. V tomto prípade existuje aj hrozba vytvorenia zodpovednostného systému diskriminujúceho pacienta poškodeného na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

       Vyššie naznačená subsumácia vzťahov súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti vytvára množinu štyroch základných práv. Ak je možné túto množinu obmedziť pri zachovaní ústavnej ochrany pre všetky vzťahy, ktoré sú pod ústavnou ochranou, aj pri použití klasifikácie, v ktorej sa zdravotná starostlivosť podriadi pod nižší počet ústavných noriem, potom je odôvodnené dať prednosť takej klasifikácii.

„Vymedzenie obsahu práva na ochranu zdravia je vecou výkladu a uplatnenia Ústavy SR, ktorá neobsahuje výslovné pravidlá pre rozlíšenie ochrany medicínskym výkonom podľa Čl. 40 a podľa Čl. 16 ods. 1; resp. podľa Čl. 19 ods. 2.

       Ide o dosť komplikované rozlíšenie.

       Článkom 40 Ústavy SR sa zaručujú dve základné práva rozdielneho obsahu a rozsahu.

       Prvou vetou sa zaručuje právo na ochranu zdravia. Ústava výslovne určuje, že subjektom práva na ochranu zdravia je každý. V spojení s čl. 52 ods. 2 ústavy z toho možno vyvodiť, že právo na ochranu zdravia majú aj cudzinci.

       Subjektom práva na ochranu zdravia sú fyzické osoby, lebo zdravie je vlastnosťou biologických organizmov, medzi ktoré nepatria právnické osoby. Právo na ochranu zdravia sa zaručuje každému bez výnimky. Týka sa preventívnej ochrany zdravia, ktorého subjektom je každá ľudská bytosť, aj ochrany zdravia v chorobe, ktoré je relatívne v tom zmysle, že predpokladom vzniku tejto časti práva na ochranu zdravia je krátkodobé alebo dlhodobé narušenie zdravia chorobou.

       Druhou vetou sa zaručuje právo, ktorého subjektom cudzinci nie sú. Ústava SR výslovne určila za oprávnenú osobu iba „občanov“, kam nepatria cudzinci, ale v spojení s čl. 52 ods. 1 Ústavy SR z množiny oprávnených osôb sú vylúčené aj osoby bez štátnej príslušnosti k Slovenskej republike.

       Druhou vetou čl. 40 sa občanom zaručuje právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky „na základe zdravotného poistenia“.[10]

       Účelom úpravy prvej vety Čl. 40 je priznanie práva na ochranu zdravia, a nie ustanovenie povinnosti chrániť si zdravie, či nechať si chrániť zdravie aj proti svojej vôli.

       Účelom výkladu práva vrátane výkladu ústavy je zjednodušenie relevantných vzťahov tak, aby sa zamedzila alebo znížila nejasnosť právnej úpravy, ktorú treba uplatniť. Tento účel možno dosiahnuť, ak sa pri výklade Ústavy SR právny vzťah medzi zdravotníckym zariadením a chorým (lekárom a pacientom) vysvetlí ako vzťah, ktorý v celom rozsahu nepatrí do sféry práva na ochranu zdravia, ale ktorý v celom rozsahu všetkých právne relevantných otázok náleží k vzťahom, v ktorých sa ústavná ochrana priznáva prostredníctvom práva na súkromie (...),“[11]

       V prospech takého výkladu svedčia nielen pragmatické argumenty o znížení pravdepodobnosti sporu o ústavný prameň práva, ale predovšetkým systematika Ústavy SR. Právo na ochranu zdravia sa zaručuje piatym oddielom, ktorý má pomenovanie „Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.“ „Zo zaradenia práva na ochranu zdravia spolu s právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia k hospodárskym a sociálnym právam možno vyvodiť účel týchto dvoch základných práv. Je ním hospodársky a sociálny rozmer práva na ochranu zdravia, zaručenie dostupnosti zdravotníckej starostlivosti pre každého na základe zdravotného poistenia, ktorého náklady sa uhrádzajú zo zdravotného poistenia v zákonom určenom rozsahu.“[12]

       Predmetom ochrany prostredníctvom práva na súkromie sa pri takomto vymedzení ochrany podľa článku 40 stanú všetky zdravotnícke výkony z titulu zásahu do telesnej integrity chorého, ako aj zodpovednosť za chyby zdravotnej starostlivosti bez ohľadu na to, či ide o chybu zdravotnej starostlivosti postupom lege artis a v kvalite primeranej postupu lege artis alebo či chyba spočíva v uplatnení postupu non lege artis.

       K ochrane chorého v režime základného práva na súkromie by pristúpila ochrana zaručená článkom 17 ods. 6 v štatisticky relatívne nízkom počte prípadov spojených s poskytovaním zdravotnej starostlivosti formou nútenej hospitalizácie.

       Základom nasledujúcich úvah o ústavnoprávnej udržateľnosti povinného očkovania je druhá alternatíva interpretácie ústavnej úpravy poskytovania zdravotnej starostlivosti.

 

IV. Základné práva a slobody dotknuté povinným očkovaním

A. Obmedzenie osobnej slobody nútenou hospitalizáciou

       Podľa Čl. 17 ods. 6 Ústavy SR: „Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.“

       Ustanovenie Čl. 17 ods. 6 Ústavy SR nie je právnym základom legitimizujúcim povinné očkovanie. Jeho účelom je ustanovenie mechanizmu, ktorým možno dosiahnuť obmedzenie osobnej slobody zo zdravotných dôvodov bez súhlasu či proti vôli chorého. Ústavný súd SR o tomto ustanovení ústavy uviedol:[13]

„Právnym základom vzťahu medicíny a práva sú ústavné práva priznané článkom 17 ods. 6 a článkom 40 Ústavy Slovenskej republiky. Článok 40 nie je nadradený článku 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu od neho nemožno odvíjať záver o potrebe chrániť zdravie chorého aj proti jeho vôli. Človek má právo byť zdravý, nie povinnosť byť zdravý. Obmedzenia, ktoré sa ukladajú v prípade niektorých, napr. infekčných ochorení, sa vykonávajú aj v záujme ochrany spoločnosti, a nie výlučne v záujme ochrany zdravia chorého. K opatreniam na ochranu spoločnosti patrí aj obmedzenie osobnej slobody osoby prejavujúcej znaky duševnej poruchy alebo duševnej choroby. K obmedzeniu osobnej slobody takých osôb dochádza aj v záujme ochrany ich zdravia, ale nie iba v záujme ochrany ich zdravia. Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého, Ústava Slovenskej republiky a v súvislosti s jej ustanoveniami zákon o starostlivosti o zdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne prejavenému nesúhlasu.“

       Obmedzovanie osobnej slobody zo zdravotných dôvodov, prijatím chorého do zdravotníckeho zariadenia, sa spája s časovým obdobím, aké je podstatne dlhšie, než trvá povinné očkovanie. Držanie chorého v režime nútenej hospitalizácie sa ex constitutione podmieňuje súhlasom súdu. Právny režim obmedzenia osobnej slobody zo zdravotných dôvodov bez súhlasu, či dokonca proti vôli osoby, ktorej sa obmedzí osobná sloboda, sa spája so zdravotným stavom, s chorobou. Očkovanie sa vykonáva za účelom prevencie na osobách, ktoré v čase, keď sa podrobujú očkovaniu, netrpia ochorením, na ktoré ich očkujú. Všetky tieto znaky vylučujú povinné očkovanie z príčinnej súvislosti s úpravou Článku 17 ods. 6 Ústavy SR a nadväzujúcich zákonov. Povinné očkovanie, ktoré by sa uskutočnilo s odkazom na Čl. 17 ods. 6 Ústavy SR, by malo znaky obchádzania Ústavy SR, nie jej uplatnenia.

 

B. Základné právo na ochranu zdravia

       Povinné očkovanie nie je prostriedkom uplatnenia základného práva na ochranu zdravia, lebo sa zakladá na povinnosti ako protiklade k subjektívnemu právu, ktoré je predmetom ústavnej ochrany podľa Čl. 40 Ústavy SR. V rozsahu, v akom slúži na zabezpečenie verejného záujmu na prevencii šírenia prenosných ochorení dokonca nie je ani v príčinnej súvislosti s prvou vetou Čl. 40, lebo v tomto rozsahu stojí v protiklade k právnemu postaveniu subjektu základného práva na ochranu zdravia.

       Vo vzťahu k povinnému očkovaniu je relevantná druhá veta Článku 40 ako ustanovenia na zaručenie dostupnosti zdravotníckej starostlivosti pre každého na základe zdravotného poistenia, ktorého náklady sa uhrádzajú zo zdravotného poistenia v zákonom určenom rozsahu, lebo od štátu možno dôvodne žiadať, aby tie formy zdravotnej starostlivosti, ktoré zaťaží povinnosťou podrobiť sa im, uhrádzal z prostriedkov verejného zdravotného poistenia.

 

C. Základné právo na život

       „Každý má právo na život.“ (Prvá veta Čl. 15 ods. 1 Ústavy SR.)

       Právo na život sa zaručuje článkom 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[14]

       Orgány Rady Európy toto ustanovenie interpretovali a aplikovali extenzívne. Predovšetkým ho spojili s pozitívnym záväzkom štátu prijať nevyhnutné opatrenia zamerané na ochranu života.[15] Za súčasť pozitívneho záväzku členských štátov Rady Európy uznali nielen prevenciu voči možným páchateľom konkrétnych trestných činov či voči teroristom, ale aj opatrenia v oblasti zdravotníckej starostlivosti. Pozitívny záväzok vyžaduje od štátov, aby urobili opatrenia donucujúce nemocnice, súkromné aj verejné, prijať primerané opatrenia na ochranu životov pacientov. Vyžadujú aj zriadenie účinného nezávislého systému súdnictva, tak, aby príčinu smrti pacienta pri starostlivosti spätej s medicínskou profesiou vo verejnom alebo súkromnom sektore bolo možné určiť a tých, ktorí za to zodpovedajú, vziať na zodpovednosť.[16]

„... ak porušenie práva na život alebo telesnú integritu nie je zapríčinené úmyselne, pozitívny záväzok uložený článkom 2 zriadiť účinný súdny systém nevyžaduje nevyhnutne ustanovenie trestnoprávnej ochrany v každom prípade. V osobitnej oblasti lekárskej nedbanlivosti „záväzok možno splniť napríklad tak, že právny systém poskytuje poškodenej osobe ochranu v občianskoprávnom konaní, buď samostatne, alebo v spojení s ochranou pred trestnými súdmi, prostredníctvom ktorej možno určiť zodpovednosť dotknutých lekárov a priznať postihnutému primeranú súkromnú náhradu, ako napríklad rozhodnutie ukladajúce povinnosť nahradiť škodu a povinnosť zverejniť rozhodnutie. Aj disciplinárne opatrenia možno vziať do úvahy.“[17]

       Opatrenia implikované v pozitívnom záväzku štátu možno rozdeliť na bezprostredne vedúce k záchrane života a preventívne.

„S preventívnymi prostriedkami sú úzko spojené otázky legitimity odoberania krvi, ľudských orgánov a pokusov na ľuďoch. Článok 2 Európskeho dohovoru zakazuje také pokusy, ktorých následkom môže byť smrť človeka. Táto jednoznačná konzekvencia vychádza aj z negatívnych skúseností z biomedicínskych pokusov na ľuďoch, ktoré vykonávali nacisti počas druhej svetovej vojny. Na druhej strane však bol predmetom posudzovania rakúsky právny predpis z roku 1943, upravujúci povinnosť podrobiť sa odberu krvi v prípade určenia otcovstva. V tomto prípade X. c. Rakúsko (rozhodnutie z 13. decembra 1979, týkajúce sa sťažnosti č. 8278/78) Komisia konštatovala, že právny predpis upravujúci zásah do fyzickej integrity človeka v tak banálnej veci, ako je odber krvi pri určovaní otcovstva, nemôže byť porušením článku 2 Európskeho dohovoru. Neskoršie rozhodnutia Komisie a Súdu posudzovali už otázky spojené s biomedicínou (osobitne v súvislosti s pokusmi na ľuďoch pri skúškach nových liekov) v spojitosti s článkami 3, 8 a 12 Európskeho dohovoru.“[18]

       Podľa súčasného štandardu ochrany práva na život podľa kritérií Rady Európy povinné očkovanie nepredstavuje spoločenský vzťah, aký by mal byť v príčinnej súvislosti s čl. 2 Dohovoru.

       Ústavná úprava sa môže zdať širšia, ako úprava článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S každým medicínskym výkonom sa spája štatistická pravdepodobnosť mortality. To v základnej podobe umožňuje úvahu, či povinné očkovania, s ktorými sa tiež s biologickou nevyhnutnosťou spája istá štatistická miera pravdepodobnosti úmrtia, predsa len nemajú povahu zásahu do sféry zaručenej právom na život.

       V úvahách o tejto otázke by sa zrejme nemalo generalizovať. Pre každý typ očkovania by bola potrebná individuálna štatistika vypovedajúca o pravdepodobnosti úmrtia po konkrétnom type očkovania. Iba tak je možné zistiť, či existujú druhy očkovania, ktoré pre svoju pravdepodobnosť následného úmrtia majú ústavnú intenzitu umožňujúcu hodnotiť dané očkovanie ako ohrozenie práva na život osoby zaťaženej povinnosťou podrobiť sa očkovaniu.

       Pri súčasnej úrovni poznania lekárskych vied ide o zložitú, ak nie nemožnú úlohu. Preto je účelnejšie ponechať stranou otázky o vzťahu povinného očkovania k právu na život. Účelnosť ponúka zjednodušenie s výsledkom, ktorý nemá podstatný význam pre riešenie právnych otázok povinného očkovania. Pre preskúmanie súladu povinného očkovania so základnými právami zaručenými ústavou SR najdôležitejší je vzťah k ochrane priznanej prostredníctvom základného práva na súkromie.

 

D. Základné právo na súkromie

       „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ (Čl. 16 ods. 1 Ústavy SR.)

       „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ (Čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.)

„Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR môže byť obmedzená v prípadoch ustanovených zákonom. Ústava SR v čl. 19 ods. 2 neurčuje podmienky obmedzenia ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Doslovným výkladom Ústavy SR možno dôjsť k záveru, že niektoré hodnoty súkromia možno obmedziť zákonom a niektoré ďalšie hodnoty súkromia zas zákonom obmedziť nemožno.“[19]

       Ústavný súd SR reflektoval ústavnú rozháranosť úpravy súkromia v právnom názore: „Právo na súkromie sa v Ústave Slovenskej republiky priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda.“[20]

       Základné právo na súkromie predstavuje právo človeka na osobnú autonómiu, ku ktorej patrí aj právo prijímať rozhodnutia o vlastnom tele a o tom, čo sa s ním udeje.

       Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že súčasťou práva na súkromný život je právo každého jednotlivca viesť život podľa svojich predstáv ako si ho zvolí, a to aj spôsobom, že sa jednotlivec bude venovať činnostiam, ktoré sú pre neho fyzicky alebo psychicky škodlivé či nebezpečné.[21] V nadväznosti na to uloženie liečby bez súhlasu duševne spôsobilého dospelého pacienta by bolo zásahom do jeho telesnej integrity spôsobom, ktorý by mohol zasiahnuť do jeho práva na súkromie.

       Každý zásah do telesnej integrity predstavuje aj zásah do práva na súkromie. Povinné očkovanie predstavuje zásah do telesnej integrity, ktorý tým, že sa deje bez ohľadu na vôľu očkovanej osoby, má povahu obmedzenia práva na súkromie. V kontexte s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pretty, ale nielen v nej,[22] v ľudskom práve na súkromný život je implikované právo fyzickej osoby odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti, a to aj v prípade, že by odmietnutie znamenalo ohrozenie jej zdravia, či dokonca života. Pri priemete tejto zásady do vzťahu s očkovaním to potom znamená, že človek má právo slobodne sa rozhodnúť, či sa podrobí očkovaniu ako preventívnemu lekárskemu výkonu na ochranu svojho zdravia, alebo či sa očkovaniu nepodrobí, a tak vystaví svoje zdravie, prípadne aj život ohrozeniu. V prípade maloletých toto právo prechádza na rodičov ako zákonných zástupcov maloletých aj so všetkými potenciálnymi nedostatkami zastúpenia zákonným zástupcom.[23]

       Ukrajinský občan S.D.Solomachin podal sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva v júli 2003, ktorou namietol porušenie svojho práva na spravodlivý proces, lebo o ujme na zdraví, ktorú mu spôsobili povinným očkovaním, ukrajinské súdnictvo rozhodovalo neprimerane dlhý čas.[24] Konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva o tejto sťažnosti pokračovalo aj po smrti sťažovateľa, lebo jeho matka prejavila želanie, aby Európsky súd pre ľudské práva vo veci konal ďalej a Súd ju uznal za osobu oprávnenú viesť konanie v jeho prospech.[25] Ďalší krok významný pre posudzovanie procesných otázok relevantných pre konania o sťažnosti urobil Európsky súd pre ľudské práva vzápätí, keď podľa zásady iura novit curia sa označil za pána právnej charakteristiky faktov sporu a sám od seba sa rozhodol preskúmať sťažovateľov návrh podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[26]

       V rozsahu takto identifikovanej námietky najskôr Súd zdôraznil, že fyzická integrita osoby podlieha ochrane implikovanej v „súkromnom živote“ podľa čl. 8 Dohovoru. Ďalej uviedol, že záujmy ohľadne telesnej integrity osoby sa týkajú najintímnejších stránok súkromného života jednotlivca, a že nútený medicínsky zásah, dokonca aj nízkeho stupňa závažnosti, zakladá obmedzujúci zásah do tohto práva. Povinné očkovanie — ako nedobrovoľný medicínsky výkon — patrí medzi zásahy do práva na rešpekt k súkromnému životu jednotlivca, ktoré zahŕňa osobnú fyzickú a psychickú integritu.[27]

       Európsky súd pre ľudské práva tieto čiastkové závery zhrnul tak, že v okolnostiach prípadu bez pochybností došlo k zásahu do sťažovateľovho práva na súkromný život. Zásah sa uskutočnil na základe zákona a s legitímnym zámerom chrániť zdravie. Zvýšilo overiť, či vykonaný zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

       Európsky súd pre ľudské práva vyslovil názor, že zásah do sťažovateľovej fyzickej integrity možno pokladať za ospravedlniteľný v záujme verejného zdravia pri nevyhnutnosti kontrolovať šírenie infekčného ochorenia v regióne. Podľa zistení vnútroštátneho súdu, zdravotnícky personál overil sťažovateľovu spôsobilosť podrobiť sa očkovaniu pred vykonaním očkovania, z ktorých vyplynulo, že boli podniknuté potrebné bezpečnostné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že medicínsky zásah nebude sťažovateľovi na škodu v rozsahu, aký by narušil rovnováhu záujmov medzi sťažovateľovou osobnou integritou a verejným záujmom na ochrane zdravia populácie.

       Európsky súd pre ľudské práva ďalej vzal do úvahy, že sťažovateľ neuviedol dôvody, ktoré ho priviedli k tomu, že v rozhodnom čase nenamietal proti očkovaniu, hoci predtým ho odmietol pri niekoľkých príležitostiach. Súd tiež prihliadol na to, že nebol predložený nijaký dôkaz o tom, že sporná vakcína skutočne poškodila jeho zdravie. Vnútroštátne súdy zistili, že nijaký zo známych vedľajších účinkov vakcíny sa neprejavil na sťažovateľovi. Tento záver urobili na základe správ vypracovaných niekoľkými znalcami z medicíny. Závery vnútroštátnych súdov sa zakladali na rozsiahlom množstve medicínskych dát zhromaždených na žiadosť sťažovateľa aj súdov. Tieto závery sú založené na dostatočnom dôkaznom základe a ich vývody nie sú svojvoľné, ani očividne nerozumné. Preto Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v okolnostiach prípadu nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru.[28]

       Povinné očkovanie — ako nedobrovoľný medicínsky výkon — patrí medzi zásahy do práva na rešpekt k súkromnému životu jednotlivca, ktoré zahŕňa osobnú fyzickú a psychickú integritu. To neznamená absolútnu dominanciu práva na súkromie nad povinným očkovaním. Vyvoláva však nevyhnutnosť hľadania spravodlivej rovnováhy medzi ochranou telesnej integrity zaručenej v medziach práva na súkromie a protikladného relevantného právneho záujmu na povinnom očkovaní.

       Článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve kumulatívne materiálne podmienky pre obmedzenie práva na súkromie. Prvou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti“, druhou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt:

  1. národnej bezpečnosti,
  2. verejnej bezpečnosti,
  3. hospodárskeho blahobytu krajiny,
  4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,
  5. ochrany zdravia,
  6. ochrany morálky,
  7. ochrana práv a slobôd iných.

       Zosúladenie úpravy Čl. 16 ods. 1 a Čl. 19 ods. 2 Ústavy SR s medzinárodným štandardom ochrany práva na súkromie, ale aj so zdravým rozumom, predpokladá upustenie od doslovného výkladu Čl. 16 ods. 1 a Čl. 19 ods. 2 a jeho nahradenie extenzívnym výkladom vychádzajúcim z tézy, že Čl. 16 ods. 1 a Čl. 19 ods. 2 chránia hodnoty súkromnej povahy v jedinom a jednotnom systéme vytvorenom podľa požiadavky kompatibility s ochranou ľudského práva na súkromie.[29]

       Pomocou tohto prístupu k interpretácii a aplikácii základného práva na súkromie v spojení Čl. 16 ods. 1 s Čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd možno vyvodiť, že základné právo na súkromie možno obmedziť zákonom, ak obmedzenie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti za účelom ochrany jednej zo siedmych hodnôt ustanovených článkom 8 Dohovoru. V prípade povinného očkovania sa právo na súkromie môže obmedziť z dôvodu ochrany zdravia tretích osôb, čím sa pomocou piateho ustanoveného záujmu na ochrane zdravia vymedzuje a obmedzuje siedmy ustanovený záujem na ochrane práv iných.

       Očkovanie je významný zásah do práva na súkromie, lebo sa s ním spája štatistická pravdepodobnosť zdravotných komplikácií väčšej alebo menšej intenzity a kratšieho či dlhšieho trvania. To bez rozumnej pochybnosti vylučuje opodstatnenosť prípadnej úvahy, či je očkovanie natoľko závažným obmedzením práva na súkromie, aby si zaslúžilo priznanie intenzity potrebnej na poskytnutie ústavnej ochrany.

       Na tomto mieste treba poznamenať, že povinné očkovanie by vykazovalo znaky obmedzujúceho zásahu do základného práva na súkromie aj v prvej alternatíve výkladu ústavných prameňov úpravy zdravotnej starostlivosti, v ktorej ako je uvedené vyššie, pod ochranou práva na súkromie je iba zdravotná starostlivosť poskytovaná bez súhlasu chorého v rozsahu zdravotnej starostlivosti nevyžadujúcej si nútenú hospitalizáciu chorého.

       Súčasná koncepcia povinného očkovania ignoruje základné právo na súkromie. Odvíja sa od predstavy o generálnej prednosti verejného záujmu pred právami očkovaného jednotlivca, dokonca aj bez toho, aby zaznela otázka, ako to s verejným záujmom je, či vôbec existuje ako univerzálny, všade prítomný záujem. Celá problematika povinného očkovania by sa mala konečne právne upraviť spôsobom, ktorý sa rozlúči s koncepciou vytvorenou za socializmu. Jej základom je popieranie možnosti jednotlivca rozhodovať o sebe samom, favorizovanie verejného záujmu bez overenia, či taký záujem v konkrétnom konflikte spoločenských záujmov a hodnôt naozaj existuje.

 

V. Záver

       Ťažisko platnej právnej úpravy povinného očkovania spočíva na vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR a na prílohách k vyhláške. V tejto podobe nejde o úpravu s ústavne konformným stupňom právnej sily. Povinné očkovanie predstavuje obmedzujúci zásah do práva na súkromie, aký sa v súlade s Ústavou SR musí vykonať zákonom.

       Transformácia úpravy danej vyhláškou na zákon sa môže javiť ako ľahké a rýchle riešenie povinného očkovania, avšak zdanie klame. Povinné očkovanie predstavuje obmedzujúci zásah do práva na súkromie, a preto je legitímne iba tam a vtedy, kde a kedy sa splnia podmienky legitimizujúce obmedzenie práva na súkromie.

       Významnú úlohu pri obmedzovaní práva na súkromie v demokratickej spoločnosti predstavuje podmienka verejného záujmu v spojení s požiadavkou nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi právom na súkromie a verejným záujmom, kvôli ktorému sa právo na súkromie obmedzuje. Verejný záujem na obmedzení práva na súkromie povinným očkovaním stelesňuje prevencia rozširovania nákazlivých ochorení.

       Pojem „prenosné ochorenia“ zahŕňa širokú škálu ochorení s rôznou mierou pravdepodobnosti prenosu z chorých na zdravých, pri rôznej miere závažnosti následkov, zapríčinených rozvinutím ochorenia, a rad ďalších faktorov. Sama skutočnosť, že ochorenie je prenosné, nelegitimizuje verejný záujem na prevencii jeho šírenia natoľko, aby sa kvôli nemu potlačilo základné právo na súkromie, teda aby komukoľvek vznikala povinnosť podrobiť sa očkovaniu.

       Pri dosiahnutom stupni poznania v medicíne nemožno zabezpečiť absolútnu úspešnosť ochrany zdravia očkovaním. Počas vývoja lekárskej vedy došlo k stiahnutiu z obehu radu očkovacích látok, lebo sa preukázali, či aspoň vážne podozrenie vyvolali, ich škodlivé vedľajšie účinky. To má za následok, že s očkovaním sa spájajú riziká, aké v prípade povinného očkovania premieňajú očkované osoby na obete zbavené možnosti vlastnej úvahy a vlastného rozhodnutia, hoci na to ich oprávňuje základné právo na súkromie. Inak povedané, majú základné právo, aj ľudské právo, ale odníma sa im možnosť toto právo účinne uplatniť.

       Účelom povinného očkovania je prevencia šírenia prenosných chorôb, a teda ochrana práv iných — práva na zdravie, či dokonca aj práva na život, ale očkovanie zahŕňa aj určité zdravotné riziká pre očkované osoby. Preto treba hľadať spravodlivú rovnováhu medzi konfliktnými právami — právom verejnosti (tretích osôb) na ochranu zdravia a právom povinne očkovaných osôb na nedotknuteľnosť telesnej integrity implikovanú v základnom práve na súkromie. Východiskom k hľadaniu spravodlivej rovnováhy v okolnostiach sporu je úvaha, či zásah do práva na nedotknuteľnosť telesnej integrity je primeraný sledovanému cieľu ochrany tretích osôb. Či riziká z vedľajších účinkov očkovania môžu prevážiť prínos, ktorý takýto zásah môže priniesť pre tretie osoby, ako aj pre spoločnosť. Ak výskyt niektorých z očkovaných ochorení je nízky, dostupnosť a účinnosť liečby je v súčasnosti dobrá, nemožno takýto zásah do základného práva na súkromie pokladať za primeraný. Pri splnení týchto predpokladov spravodlivú rovnováhu medzi nedotknuteľnosťou telesnej integrity zaručenou v medziach základného práva na súkromie a medzi verejným záujmom na nešírení závažných prenosných ochorení nemožno nastoliť obmedzením práva na súkromie, lebo pre obmedzenie neexistuje dostatočne významný záujem, aký by ho mohol legitimizovať.

       Na naznačenom základe a pomocou načrtnutých kritérií treba kriticky preskúmať koncepciu povinného očkovania a upraviť ju do novej podoby, v ktorej sa povinné očkovanie zachová, pravdepodobne však v inom rozsahu, než aký mu dáva platná právna úprava.

 


[1] Kotira P, Čapkovičová A: Očkovanie detí — právo alebo povinnosť?; Justičná revue 4/2012, str. 485–494.

[2] „Súčasťou povinného očkovania je aj podrobenie sa potrebným vyšetreniam v určenom termíne.“ (§5 ods. 2 vyhl. č. 585/2008 Z.z.)

[3] PL. ÚS 10/2013-9. Uznesenie z 3.VII.2013.

[4] Drgonec J: „Ústavné práva a zdravotníctvo“; Bratislava: Archa, 1996, str. 16–17.

[5] PL. Ú S 7/94; „Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1993-1994“, str. 103–108.

[6]

PL. ÚS 8/94; „Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1993-1994“, str. 108–113;
PL. ÚS 5/94; „Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1993-1994“, str. 129–134.

[7] I. ÚS 76/2011, str. 44–45.

[8] III. ÚS 449/06. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 3.II.2011.

[9] Case of López Ostra v. Spain; in „Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions“; Köln — Berlin — Bonn — München: Carl Heymanns Verlag KG, 1994, č. 303-C.

[10] Drgonec J: „Ústava Slovenskej republiky. Komentár“; 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2012, str. 683.

[11] Drgonec J: „Ústava Slovenskej republiky. Komentár“; 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2012, str. 690.

[12] Drgonec J: „Ústavné základy medicínskeho výskumu zahŕňajúceho pokus na človeku“; in: Humeník I, Szanisló IMV: „Biomedicínsky výskum právne, eticky, filozoficky“; Bratislava: EuroKódex, 2012, str. 160.

[13] I. ÚS 79/93, str. 4–5.

[14]

„1. Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

2. Zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne nevyhnutné, pri:

a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;

b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej;

c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.“

[15]

„Mrs. W. v. the United Kingdom“. Decisions and Reports, 28.II.1983, č. 32, str. 200;

Case of McCann and Others v. the United Kingdom; in „Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions“; Köln — Berlin — Bonn — München: Carl Heymanns Verlag KG, 1995, č. 324, §147.

[16]

Case of Powell v. The United Kingdom; sťažnosť č. 45305/99, ECHR 2000-V;

  Case of Calvelli and Ciglio v. Italy  , [GC]; sťažnosť č. 32967/96, §49, ECHR 2002-I.

[17] Case of Vo v. France; rozsudok z 8.VII.2004 k sťažnosti č. 53924/00, §88–§90.

[18] Svák J: „Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva)“; Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, str. 162.

[19] Drgonec J: „Ústava Slovenskej republiky. Komentár“; 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2012, str. 328.

[20] PL. ÚS 43/95. „Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996“, str. 144.

[21] Case of Pretty v. The United Kingdom; rozsudok z 29.IV.2002 k sťažnosti č. 2346/02. ECHR 2002-III, §61.

[22]

Case of A, B and C. v. Ireland, [GC]; sťažnosť č. 25579/05. ECHR 2010, §212;

Case of Haas v. Switzerland; sťažnosť č. 31322/07. ECHR 2011;

Case of Koch v. Germany; rozsudok z 19.VII.2012 k sťažnosti č. 497/09, §52;

Case of Gross v. Switzerland; rozsudok zo 14.V.2013 k sťažnosti č. 67810/10.

[23] Drgonec J: „Zákonný zástupca a medicínske výkony“; Právny obzor, 1983, č. 2, str. 140–151.

[24] Case of Solomakhin v. Ukraine; rozsudok z 15.III.2012 k sťažnosti č. 24429/03.

[25] Case of Solomakhin v. Ukraine; rozsudok z 15.III.2012 k sťažnosti č. 24429/03, §20.

[26] Case of Solomakhin v. Ukraine; rozsudok z 15.III.2012 k sťažnosti č. 24429/03, §28.

[27] Case of Solomakhin v. Ukraine; rozsudok z 15.III.2012 k sťažnosti č. 24429/03, §33.

[28] Case of Solomakhin v. Ukraine; rozsudok z 15.III.2012 k sťažnosti č. 24429/03, §36–§39.

[29] Drgonec J: „Ústava Slovenskej republiky. Komentár“; 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2012, str. 328–329.

 

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com