Česká verze Eva Juhárová
Pozorujem v poslednej dobe dianie okolo očkovania na Slovensku i v Českej republike, vlastne nielen v poslednej dobe. Pozorujem ho podrobne už zopár rokov — odvtedy, čo som spolu s Mariánom Fillom vypracúvala Petíciu za slobodnú voľbu v očkovaní, odvtedy, čo svetlo sveta uzrela stránka www.slobodaVockovani.sk.
Len v poslednej dobe sme v otázke očkovania už niekde inde, než sme boli v rokoch 2010–2011. Očkovaním sa zaoberá Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavní soud České republiky. A oba dospievajú k pozoruhodným záverom.
Ešte skôr, než vznikla slovenská Petícia za slobodnú voľbu v očkovaní a následne stránka www.slobodaVockovani.sk, v čase, keď som si uvedomila odvrátenú a zatajovanú stránku očkovania, prišla ku mne myšlienka: očkovanie je potenciálne a reálne škodlivé. A hneď na to myšlienka: pri očkovaní sme vlastne vystavení dopredu neznámemu účinku, nie sme o tom informovaní... Je to vari v súlade s právom? Veď je to vlastne taký experiment, kedy sa vopred nevie, ako to s dotknutým človekom dopadne. Ten človek je zdravý, a teda celé to má podobu pokusu (experimentu). A pokusy na ľuďoch bez ich vedomia o tom, že podstupujú pokus, to mi niečo pripomína — Norimberský proces a z neho vzišlý Norimberský kódex.
Cítila som, že sa odohráva obrovský podvod a nespravodlivosť, podvedení sú nič netušiaci rodičia a nespravodlivo sa poškodzujú nevinné deti — v mene vyššieho dobra, aby, ako som tomu aj ja podvedená verila, aby sme tu nemali epidémie vážnych a smrteľných chorôb.
Vo svojom veľkom citovom zranení som sa - podľa svojho zvyku — usilovala čo najskôr zorientovať. Ale ako? Čo? Kde? Ako nájsť nejakú súvislosť medzi mojím cítením a realitou? O čo sa oprieť? Kde začať? Nemám vzdelanie, odbornosť, informácie, mám iba ten "net", kde je všetko a nič. No "nič" nie je nič pre mňa, to by ma ľahko chcel ktosi dobehnúť. Mám predsa cit pre spravodlivosť a pravdu a moja motivácia je morálne čistá. Áno, som zranená, ale som si toho vedomá a nezatemňuje mi to zmysly.
To, čo doteraz neviem, to neviem a nedobehnem to za krátky čas. Ale ako človeka ma nikto o nič neukrátil, v človečenskej hodnote som plnoprávna a plnohodnotná. Celkom nedávno prečítaná kniha od J.R.R.Tolkiena mi pomohla. Aj v nej sú ľudia nútení sa zorientovať v nedostatku času a vedomostí:
— Ako môže človek posúdiť, čo v takých časoch robiť?
— Ako posudzoval vždy. Dobro a zlo sa od vlaňajška nezmenili. Neznamenajú jedno medzi elfmi a trpaslíkmi a druhé medzi ľuďmi. Je úlohou človeka rozlíšiť ich.
A tak teda s dôverou v sily života/osudu/Boha som začala hľadať v mori informácií na internete a — čuduj sa svete — vzťah očkovania s Norimberským procesom (a teda aj Norimberským kódexom) už niekto predo mnou riešil.
Bez znalosti angličtiny, s Prekladačom Google, som našla článok Barbary Loe Fisher „Morálne právo na výnimku z povinného očkovania na základe svedomia, filosofického presvedčenia a osobnej viery“ a stránku NVIC.org. Neskôr bol preklad článku zverejnený na stránke www.slobodaVockovani.sk. Zvlášť pôsobivý a problematiku slobodného súhlasu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti objasňujúci je tento odsek:
Zo súdneho procesu s lekármi v Norimbergu vzišiel Norimberský kódex, o ktorom sa Dr. Jay Katz, profesor práva, lekár a etik na Yale University, vyjadril:
„ak nie výslovne, tak prinajmenšom v tichosti nariadil, že princíp vedeckého pokroku je podriadený vyššiemu princípu: ochrane nedotknuteľnosti osoby. Práva jednotlivcov na dôsledné seba-určenie a autonómiu má prednosť. Vedecký pokrok sa tým možno spomalí, možno snáď niekedy úplne zastaví, ale je to cena, ktorú sa oplatí zaplatiť.“
V inom článku Dr. Katz povedal, že sudcovia Norimberského tribunálu, súc zdrvení tým, čo spoznali,
„mali víziu sveta, kde slobodné ženy a muži, po dôkladnom vysvetlení, činia svoje vlastné dobré či zlé rozhodnutia, nie však rozhodnutia vykonané na nich bez ich vedomia autoritou štátu, vedy či medicíny.“
Aha ho! To nie je len slovenský (prípadne ešte český) problém — je to problém celosvetový! A má — štát od štátu — rôzne podoby, ale v princípe je rovnaký. Dobre ma teda viedla intuícia, že my tu neriešime problém, ktorý by snáď vyriešili odborníci a lekári. My riešime niečo iné. Pochopila som podstatu problému a neskôr sa mi podarilo sformulovať ju do týchto slov:
„Viem, prečo existuje inštitút informovaného súhlasu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Existuje presne preto, aby bol jednotlivec chránený pred núteným podstúpením nejakého úkonu, ktorý zasahuje do jeho telesnosti. Presne z dôvodu, aby NEBOLO MOŽNÉ použiť odborný, vedecký alebo akýkoľvek pokrokový (alebo takto sa tváriaci) dôvod na nútenie k podstúpeniu zdravotníckeho zákroku proti vôli jednotlivého človeka. Presne preto, lebo to všetko vedecké a odborné je len čiastkové a vo vývoji — nemá to nárok na univerzálnu pravdu.
Ak za účelom, aby boli zaručené práva jednotlivca voči vede a jej rozvoju, vznikne nejaká zákonná úprava, nie je možné túto zákonnú úpravu použiť tak, že o miere jej uplatnenia rozhodnú „odborníci“. Veď práve pred dôsledkami ich rozhodnutí, či už vyplývajú z najnovších vedeckých poznatkov alebo aj nie, má tento zákon chrániť jednotlivca.“
A toto je preto aj moja odpoveď všetkým ústavným aj neústavným sudcom, všetkým poslancom, politikom, „zdravotníkom“ aj nám laikom. A tento článok píšem, lebo Marián odo mňa dranká článok, vyjadrujúci sa k situácii okolo našich ústavných súdov, pamätajúc si časy, kedy okolo slobody v očkovaní nebol ešte taký ohlas a toľko skvelých ľudí (aj odborne vzdelaných), ako je dnes. Začínal s podporou (aj) jednej ženy, čo sa odvážila spolu s ním spoľahnúť sa na to, že jestvuje pravda a spravodlivosť, a toto boli myšlienky a city, s ktorými práca na Slobode v očkovaní začala. Nijaká lobby, nijaká finančná podpora, nijaké zištné ciele, intrigy, machinácie. Len vlastný voľný čas (v Mariánovom prípade dokonca aj všetok čas) a zo začiatku iba za vatikánsku menu. Len motív nájsť pravdu a dôjsť spravodlivosti.
Dnes sme svedkami — aby som citovala z jeho ostatného článku — „padania masiek“ a veru tieto masky nepadajú na našej strane. Nijaké sme nikdy nemali. Tak posúďte sami, vážení čitatelia:
- Kto hľadá čo?
- Sme na tomto svete odkázaní sami na seba?
- Musíme mať za sebou iba moc, peniaze, vplyv, postavenie, nevyhnutné (inštitucionálne potvrdené) vzdelanie, alebo iba obyčajné ľudské svedomie a chuť nájsť pravdu?
S tým množstvom slobody, ktoré nám do týchto chvíľ ostalo, s takým priestorom, ktorý môžeme ešte obsiahnuť, získavame podporu práve obyčajných ľudí. Pretože ľudia dokážu, skutočne dokážu rozoznať dobro od zla, pretože je to výsada a schopnosť ľudského ducha, ktorá je živá.
A práve preto má nad názorom odborníkov byť obyčajný laický — ale zato ľudský — princíp slobodného rozhodnutia za alebo proti. A to z dôvodu, že intuitívne ľudsky chápeme, že kdesi v našom vnútri sú skryté sily k takémuto rozhodnutiu a tieto sú nad názormi odborníkov, ktoré podliehajú len a len dočasnému stavu poznania. Alebo inak povedané, ľudská bytosť je vo svojej integrite postavená vyššie než jednostranné odborné poznanie. K takýmto záverom dospel už pred takmer 70 rokmi aj jeden z najznámejších súdnych procesov v dejinách.
Toľko by som odkázala ústavným sudcom oboch republík, ktorí stavajú na piedestál odborníkov:
Odborníci, ktorých môžu kontrolovať iba odborníci ešte odbornejší — v ich hierarchii vyššie postavení (tzn. v skutočnosti ich nekontroluje nikto), sa mýlili a budú sa mýliť. Ich omyly nemajú prednosť pred osobnými omylmi jednotlivých „laických“ ľudí. Je nebezpečné a historicky neprezieravé dávať pravdám a omylom odborníkov moc zákona.
