Očkovanie, Norimberský kódex a právo jednotlivca odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti (Ad: rozhodnutia ÚS SR z 10.XII.2014 a ÚS ČR z 23.II.2015 a 2.III.2015)

Česká verze

Eva Juhárová

    Pozorujem v poslednej dobe dianie okolo očkovania na Slovensku i v Českej republike, vlastne nielen v poslednej dobe. Pozorujem ho podrobne už zopár rokov — odvtedy, čo som spolu s Mariánom Fillom vypracúvala Petíciu za slobodnú voľbu v očkovaní, odvtedy, čo svetlo sveta uzrela stránka www.slobodaVockovani.sk.

    Len v poslednej dobe sme v otázke očkovania už niekde inde, než sme boli v rokoch 2010–2011. Očkovaním sa zaoberá Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavní soud České republiky. A oba dospievajú k pozoruhodným záverom.

    Ešte skôr, než vznikla slovenská Petícia za slobodnú voľbu v očkovaní a následne stránka www.slobodaVockovani.sk, v čase, keď som si uvedomila odvrátenú a zatajovanú stránku očkovania, prišla ku mne myšlienka: očkovanie je potenciálne a reálne škodlivé. A hneď na to myšlienka: pri očkovaní sme vlastne vystavení dopredu neznámemu účinku, nie sme o tom informovaní... Je to vari v súlade s právom? Veď je to vlastne taký experiment, kedy sa vopred nevie, ako to s dotknutým človekom dopadne. Ten človek je zdravý, a teda celé to má podobu pokusu (experimentu). A pokusy na ľuďoch bez ich vedomia o tom, že podstupujú pokus, to mi niečo pripomína — Norimberský proces a z neho vzišlý  Norimberský kódex .

    Cítila som, že sa odohráva obrovský podvod a nespravodlivosť, podvedení sú nič netušiaci rodičia a nespravodlivo sa poškodzujú nevinné deti — v mene vyššieho dobra, aby, ako som tomu aj ja podvedená verila, aby sme tu nemali epidémie vážnych a smrteľných chorôb.

    Vo svojom veľkom citovom zranení som sa - podľa svojho zvyku — usilovala čo najskôr zorientovať. Ale ako? Čo? Kde? Ako nájsť nejakú súvislosť medzi mojím cítením a realitou? O čo sa oprieť? Kde začať? Nemám vzdelanie, odbornosť, informácie, mám iba ten "net", kde je všetko a nič.  No "nič" nie je nič pre mňa, to by ma ľahko chcel ktosi dobehnúť. Mám predsa cit pre spravodlivosť a pravdu a moja motivácia je morálne čistá. Áno, som zranená, ale som si toho vedomá a nezatemňuje mi to zmysly.

    To, čo doteraz neviem, to neviem a nedobehnem to za krátky čas. Ale ako človeka ma nikto o nič neukrátil, v človečenskej hodnote som plnoprávna a plnohodnotná. Celkom nedávno prečítaná kniha od J.R.R.Tolkiena mi pomohla. Aj v nej sú ľudia nútení sa zorientovať v nedostatku času a vedomostí:

— Ako môže človek posúdiť, čo v takých časoch robiť?

— Ako posudzoval vždy. Dobro a zlo sa od vlaňajška nezmenili. Neznamenajú jedno medzi elfmi a trpaslíkmi a druhé medzi ľuďmi. Je úlohou človeka rozlíšiť ich.

    A tak teda s dôverou v sily života/osudu/Boha som začala hľadať v mori informácií na internete a — čuduj sa svete — vzťah očkovania s Norimberským procesom (a teda aj Norimberským kódexom) už niekto predo mnou riešil.

    Bez znalosti angličtiny, s Prekladačom Google, som našla článok Barbary Loe Fisher „Morálne právo na výnimku z povinného očkovania na základe svedomia, filosofického presvedčenia a osobnej viery“ a stránku NVIC.org. Neskôr bol preklad článku zverejnený na stránke www.slobodaVockovani.sk. Zvlášť pôsobivý a problematiku slobodného súhlasu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti objasňujúci je tento odsek:

 
    Aha ho! To nie je len slovenský (prípadne ešte český) problém — je to problém celosvetový! A má — štát od štátu — rôzne podoby, ale v princípe je rovnaký. Dobre ma teda viedla intuícia, že my tu neriešime problém, ktorý by snáď vyriešili odborníci a lekári. My riešime niečo iné. Pochopila som podstatu problému a neskôr sa mi podarilo sformulovať ju do týchto slov:

„Viem, prečo existuje inštitút informovaného súhlasu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Existuje presne preto, aby bol jednotlivec chránený pred núteným podstúpením nejakého úkonu, ktorý zasahuje do jeho telesnosti. Presne z dôvodu, aby NEBOLO MOŽNÉ použiť odborný, vedecký alebo akýkoľvek pokrokový (alebo takto sa tváriaci) dôvod na nútenie k podstúpeniu zdravotníckeho zákroku proti vôli jednotlivého človeka. Presne preto, lebo to všetko vedecké a odborné je len čiastkové a vo vývoji — nemá to nárok na univerzálnu pravdu.

       Ak za účelom, aby boli zaručené práva jednotlivca voči vede a jej rozvoju, vznikne nejaká zákonná úprava, nie je možné túto zákonnú úpravu použiť tak, že o miere jej uplatnenia rozhodnú „odborníci“. Veď práve pred dôsledkami ich rozhodnutí, či už vyplývajú z najnovších vedeckých poznatkov alebo aj nie, má tento zákon chrániť jednotlivca.“

    A toto je preto aj moja odpoveď všetkým ústavným aj neústavným sudcom, všetkým poslancom, politikom, „zdravotníkom“ aj nám laikom. A tento článok píšem, lebo Marián odo mňa dranká článok, vyjadrujúci sa k situácii okolo našich ústavných súdov, pamätajúc si časy, kedy okolo slobody v očkovaní nebol ešte taký ohlas a toľko skvelých ľudí (aj odborne vzdelaných), ako je dnes. Začínal s podporou (aj) jednej ženy, čo sa odvážila spolu s ním spoľahnúť sa na to, že jestvuje pravda a spravodlivosť, a toto boli myšlienky a city, s ktorými práca na Slobode v očkovaní začala. Nijaká lobby, nijaká finančná podpora, nijaké zištné ciele, intrigy, machinácie. Len vlastný voľný čas (v Mariánovom prípade dokonca aj všetok čas) a zo začiatku iba za vatikánsku menu. Len motív nájsť pravdu a dôjsť spravodlivosti.

    Dnes sme svedkami — aby som citovala z jeho ostatného článku — „padania masiek“ a veru tieto masky nepadajú na našej strane. Nijaké sme nikdy nemali. Tak posúďte sami, vážení čitatelia:

• Kto hľadá čo?
• Sme na tomto svete odkázaní sami na seba?
• Musíme mať za sebou iba moc, peniaze, vplyv, postavenie, nevyhnutné (inštitucionálne potvrdené) vzdelanie, alebo iba obyčajné ľudské svedomie a chuť nájsť pravdu?

     S tým množstvom slobody, ktoré nám do týchto chvíľ ostalo, s takým priestorom, ktorý môžeme ešte obsiahnuť, získavame podporu práve obyčajných ľudí. Pretože ľudia dokážu, skutočne dokážu rozoznať dobro od zla, pretože je to výsada a schopnosť ľudského ducha, ktorá je živá.

    A práve preto má nad názorom odborníkov byť obyčajný laický — ale zato ľudský — princíp slobodného rozhodnutia za alebo proti. A to z dôvodu, že intuitívne ľudsky chápeme, že kdesi v našom vnútri sú skryté sily k takémuto rozhodnutiu a tieto sú nad názormi odborníkov, ktoré podliehajú len a len dočasnému stavu poznania. Alebo inak povedané, ľudská bytosť je vo svojej integrite postavená vyššie než jednostranné odborné poznanie. K takýmto záverom dospel už pred takmer 70 rokmi aj jeden z najznámejších súdnych procesov v dejinách.

    Toľko by som odkázala ústavným sudcom oboch republík, ktorí stavajú na piedestál odborníkov:

    Odborníci, ktorých môžu kontrolovať iba odborníci ešte odbornejší — v ich hierarchii vyššie postavení (tzn. v skutočnosti ich nekontroluje nikto), sa mýlili a budú sa mýliť. Ich omyly nemajú prednosť pred osobnými omylmi jednotlivých „laických“ ľudí. Je nebezpečné a historicky neprezieravé dávať pravdám a omylom odborníkov moc zákona.