Očkovanie: Neľahká (a zakázaná) voľba

09.03.2010 13:03

jeseň 2005 - Eva Labusová a MUDr. Lukáš Dostal(1) - časopis Aperio 3/2005

 

       Očkovanie patrí k prevratným novodobým medicínskym objavom. V našej krajine (Česká republika – pozn. red.) tvorí už niekoľko desaťročí neoddeliteľnú súčasť štátom garantovanej základnej zdravotnej starostlivosti.  Do nedávna nikto neskúmal, či ide o opatrenia nevyhnutné, správne načasované a – bezpečné. Zo vstupom ČR do EU sa však aj u nás čo-to mení a pribúdajú debaty o doposiaľ neobvyklých otázkach. Dokonca i vo verejnoprávnych médiách je možné v poslednej dobe naraziť na programy informujúce o tom, že vzrastá podozrenie na negatívny dopad vedľajších účinkov očkovacích látok na organizmus a že i v odborných lekárskych kruhoch pribúdajú hlasy upozorňujúce na možnú súvislosť niektorých vakcín s neskoršími zdravotnými neduhmi očkovaných deti. Aj keď zástancovia očkovania takéto správy popierajú, mnoho rodičov dnes k očkovaniu privádzajú svoje deti s neistotou či priamo so strachom. Nedostatok informácii a nízke pacientske sebavedomie im však väčšinou bráni zaujať vlastné stanovisko a v prípade pochybností o zmysluplnosti očkovania podniknúť konkrétne kroky.

       MUDr. Lukáš Dostal je internista a otec štyroch detí. Problematikou očkovania sa zaoberá už dlhšiu dobu. Rozhodne nepatrí k odporcom očkovania, ale tvrdí, že každá vakcinácia má svoje pre a proti a že možné riziká je potrebné dopredu zvažovať čo najkonkrétnejšie, a to ako z medicínskych, tak i nemedicínskych hľadisiek…

 

       Lukáš, ako v súčasnej dobe vyzerá český očkovací kalendár?

       V Českej republike je zákonom č. 258/2000 Zb. a vykonávajúcimi vyhláškami (najmä 439/2000 Zb. a jej novelami) uzákonená povinnosť podrobiť  deti v presne stanovenom veku tzv. pravidelnému očkovaniu. Každé z týchto očkovaní pozostáva z jednej až štyroch dávok vakcíny, v neskoršom veku sa potom ešte vykoná tzv. preočkovanie na udržanie dosiahnutej ochrany proti nemoci. V priebehu prvých 15 mesiacov života, začínajúc štvrtým dňom po narodení, sa očkuje proti 10 onemocneniam. V prvom roku je zahájené očkovanie proti 7 z nich (tuberkulóza, záškrt, tetanus, čierny  kašeľ, tzv. invazívne onemocnenia vyvolané Haemophilom influenzae typu b, detská obrna a žltačka typu B), v druhom roku proti 3 ďalším (osýpky, rubeola, mumps). V neskoršom veku, až do 14. roku života prebieha preočkovanie proti niektorým z týchto onemocnení. Navyše deti, ktoré sa narodili pred rokom 2001, a ktoré neboli očkované proti žltačke typu B, sú proti nej očkované tromi dávkami v 12. roku života.

 

       České média nedávno priniesli správu, že sa v očkovacom kalendári pripravuje výrazná zmena, súvisiaca so zavedením tzv. hexavakcíny, tj. vakcíny, ktorá obsahuje očkovacie látky proti šiestim chorobám naraz. Jej zavedenie je plánované na rok 2006 - 2007. Čo pozitívne má toto riešenie priniesť?

       Táto kombinovaná vakcína má nahradiť doterajšie očkovanie proti tetanu, záškrtu, čiernemu kašľu, detskej obrne, invazívnym hemofilovým infekciám a žltačke typu B. Jeho výhodou je menší počet návštev lekára a injekcií a lepšia znášanlivosť zložiek proti čiernemu kašľu a obrne. Nevýhodou bude o niečo nižšia účinnosť vakcíny a štúdie publikované v nedávnej dobe(2)  hovoria tiež o vyššom výskyte závažných nežiaducich reakcií po tejto vakcíne, vrátane úmrtí. Skupina expertov pri Európskej Liekovej Agentúre (EMEA), ktorá sa kumuláciou závažných nežiaducich účinkov v súvislosti s touto vakcínou zaoberala, sa domnieva, že príčinná súvislosť medzi hlásenými nežiaducimi účinkami a vakcínou sa nedá zatiaľ dokázať(3). Odporúča iba obzvlášť intenzívne sledovanie prípadných závažných nežiaducich účinkov.

 

       Dajú sa niektoré so zmienených očkovaní zákonným spôsobom odložiť či dokonca odmietnuť?

       Uvedené očkovania sú povinné pre všetky deti, resp. jedincov s trvalým či dlhodobým pobytom na území ČR. S výnimkou medicínskych dôvodov (napr. závažné alergické reakcie na zložky vakcíny, poruchy imunity, niektoré chronické choroby napr. nervového systému, akútne horúčkové onemocnenia ap.) neexistuje možnosť očkovania odložiť na neskoršiu dobu či odmietnuť. Ani pediater nemá legálne možnosť sa s rodičmi dohodnúť na odchýlkach od štátnymi úradníkmi stanovenej schémy a je povinný rodičov, ktorí nesplnia očkovaciu povinnosť, „udať“ miestne príslušnému hygienikovi. Pre takýchto rodičov sa potom sankcie za nesplnenie tejto povinnosti riadia zákonom č. 200/1990 Zb. o priestupkoch a sú citeľné: od pokuty do výšky 10.000,- Kč až po povinnosť uhradiť náklady spojené s prejednávaním priestupku, vrátane prípadných znaleckých posudkov. Zaplatenie pokuty pritom nezbavuje rodičov povinnosti dieťa nechať očkovať. Navyše môže orgán ochrany verejného zdravia dať podnet tzv. „sociálke“,  pracovníci ktorej potom s odkazom na zákon č. 359/1999 Zb. o sociálne- právnej ochrane detí na rodičov apelujú, aby očkovaciu povinnosť splnili. Krajným nátlakovým prostriedkom je hrozba obmedzenia či zbavenia rodičovskej zodpovednosti pre zanedbanie rodičovských povinností v starostlivosti o zdravie dieťaťa. Vyššie citovaný zákon 258/2000 Zb. obsahuje navyše (v §50) sankcie nepriamo spočívajúce v tom, že jasle či materská škôlka môžu prijať iba dieťa očkované či preukázateľne imúnne proti chorobám, proti ktorým sa v ČR očkuje.

 

       Od niektorých rodičov však vieme, že prax uplatňovania uvedených represívnych opatrení je veľmi pestrá - od striktných postihov za žiadosti o posunutie termínu očkovania a formu tichej dohody medzi lekárom a rodičmi až po tolerujúce či dokonca vyhýbavé reakcie hygienikov, ktorí sa obávajú ísť do otvoreného stretu, najmä keď sa niekto právnou cestou snaží poukázať na odborne spochybniteľné očkovanie dojčiat napr. proti hepatitíde B. Český právny systém očkovania má tak zjavné slabiny. Čo si o tom myslíš?

       Súčasný systém považujem za nevyhovujúci a nedôstojný pre všetkých zúčastnených, pričom riziku a osobným konfliktom je v sporných prípadoch vystavený predovšetkým pediater. Ten sa totiž dostáva do konfliktu z dvoch strán. Ak trvá na očkovaní tak, ako predpisuje český očkovací kalendár proti vôli rodičov, dostáva sa  do konfliktu s nimi, a aj keď sú to jeho klienti, ktorí mu zverili svoju dôveru, musí ich nahlásiť dozornému orgánu. Ak naopak pristúpi na formu pokútnej dohody, tak síce uľaví svojmu svedomiu a jedná ľudsky správne, avšak vystavuje sa hrozbe sankcií zo strany hygienického dozoru, a aj síce málo pravdepodobnému, ale napriek tomu závažnému riziku, že neočkované dieťa závažnou chorobou nakoniec ochorie a rodičia ho potom zažalujú. Podpísaný reverz ho v takej situácii nechráni. Český ombudsman niekoľko rokov opakovane poukazuje na nevhodnosť českej právnej úpravy očkovania a vyzýva Ministerstvo zdravotníctva k zmene(4), avšak zatiaľ bezvýsledne.

 

       Vedľajšie účinky očkovania delíme na okamžité a neskoršie s prípadnými trvalými následkami. Zatiaľ čo o okamžitých pediatri s rodičmi bežne hovoria, o tých neskorších sa nedozvedáme.  Aké existujú riziká podľa tvojho pozorovania?

       Existujú rôzne delenia vedľajších, resp. nežiaducich účinkov očkovania. Budem sa držať delenia z Tvojej otázky. Okamžité účinky môžu byť v zásade trojakého typu. Prvým a najbežnejším účinkom je lokálna reakcia v mieste vpichu, ako je začervenanie, opuch a bolestivosť. Druhým typom je tzv. očkovacia choroba. To sú prejavy, ktoré trvajú jeden až tri týždne, a ktoré v malom imitujú skutočné onemocnenie, proti ktorému prebehlo očkovanie – objavuje sa napr. horúčka, drobný opuch príušnej žľazy, určité kožné prejavy apod. Tieto dva typy reakcií sú prirodzené, veľmi časté a do istej miery sú známkou toho, že organizmus na očkovanie reaguje. Tretím typom okamžitých nežiaducich účinkov sú rôzne vyjadrené prejavy alergickej reakcie na súčasti očkovacej látky či pomocnej látky a prímesi, od banálnej žihľavky až po výnimočne život ohrozujúce alergické stavy.

       Neskoršie účinky súvisia s alergickou reakciou organizmu neskoršieho typu či autoimunitnými pochodmi a sú omnoho ťažšie zistiteľné, pretože sa objavujú s latenciou jedného až štyroch týždňov od očkovania, nemajú s chorobou, proti ktorej sa očkuje nič spoločného a vyskytujú sa nezávisle na množstve podanej očkovacej látky. Dominujúca je tu určitá dispozícia organizmu takto reagovať, očkovanie hrá iba úlohu akéhosi spúšťača. Najčastejšie sa vyskytujú komplikácie v oblasti nervového systému či tzv. autoimunitné prejavy, kedy imunitný systém nerozpoznáva precízne vlastné od cudzieho a „napadá“ napr. tkanivo kĺbov apod. Existujú i zatiaľ nepreukázané hypotézy, že choroby ako cukrovka či roztrúsená skleróza, u ktorých hrajú úlohu autoimunitné pochody, môžu okrem iného súvisieť s očkovaním.

 

       K očkovaniu zaiste patria i štatistiky, vrátane údajov o komplikáciách po očkovaní. Nakoľko sú tieto údaje spoľahlivé a relevantné?

       Očkovacie štatistiky sú bohužiaľ veľmi ochudobnené a ich porovnanie s rizikami onemocnenia skrýva početné „ale“. Niektoré sa pokúsim zhrnúť: 

  • Zďaleka nie všetky komplikácie po očkovaní sú hlásené. Optimistické odhady zo západnej Európy predpokladajú, že len jedna tretina až desatina nežiaducich reakcií je skutočne nahlásená. I  tieto čísla sú len subjektívnym odhadom.
  •  Ak sa porovnáva riziko onemocnenia a riziko či prínos očkovania, je potrebné vždy zvažovať, o akú populáciu sa jedná. Nie je možné porovnávať populáciu vyspelých štátov západnej Európy a rozvojových krajín Afriky či juhovýchodnej Ázie. Práve tak historické porovnania majú svoje limity. Výroky typu: „výskyt nemocných s chronickou žltačkou typu B sa celosvetovo odhaduje na 350 miliónov osôb, ročne zomrie približne 1 milión nemocných v dôsledku cirhózy pečene či karcinómu pečene spôsobených chronickou hepatitídou B“ síce ukazujú na to, že ide o závažný celosvetový problém a že očkovanie môže predstavovať významný prostriedok pre boj s touto závažnou chorobou. Ale ak naňho naväzuje text o prínosoch a nevyhnutnosti očkovania kojencov proti tejto chorobe v Českej republike (kde ročne ochorie okolo 10 detí vo veku 0-14 rokov medzi 1,5 miliónom detí), potom sa takýto text razom ocitá na pomedzí manipulácie. Obdobne nie je možné porovnávať napr.  komplikácie a riziká vyplývajúce z osýpok na základe štatistík, do ktorých sú zahrnuté údaje z rozvojových krajin Afriky. Tým nechcem bagatelizovať riziká ani znižovať podiel a prínos očkovania, iba poukazujem na dôsledné porovnávanie porovnateľného.
  • Aj otázka, kedy sa považuje nežiaduca reakcia po očkovaní za preukázanú, má svoju úlohu. Svetová zdravotnícka organizácia WHO napr. definuje 6 stupňov preukázanosti súvislosti medzi očkovaním a komplikáciami po ňom. Od stupňa bezpečne istej súvislosti (certain) cez pravdepodobnú (probable) a možnú (possible) súvislosť až po nepravdepodobnú (unlikely) a konečne neúplne posúditeľnú (conditional), resp. neposúditeľnú (unclassificable). Možnosť označiť komplikáciu za bezpečne súvisiacu s očkovaním vyžaduje nielen jednoznačné klinické a laboratórne príznaky a časovú súvislosť, ale i známy mechanizmus vzniku komplikácie. Táto konštelácia je u mnohých závažných nežiaducich účinkov vrátane úmrtí skôr výnimkou než pravidlom. Najmä ešte neznáma komplikácia u novšej očkovacej látky nemá najprv vôbec šancu byť označená za istú. Napr. nie je výnimočná situácia, kedy je náhle úmrtie dojčaťa do 24-48 hodín po očkovaní klasifikované na základe stupnice WHO ako komplikácia nepravdepodobná len preto, že nie je známy mechanizmus vzniku úmrtia po konkrétnom očkovaní a dieťa nebolo pitvané. Táto veľká opatrnosť v posudzovaní súvislosti určitých príznakov s očkovaním je nevyhnutná, keď sa chceme dopátrať ich skutočných príčin. U odbornej verejnosti by mala byť samozrejmosťou.
  •  V posledných rokoch sa veľa hovorí o alarmujúcom počte zámerného skresľovania výsledkov štúdií zo strany farmaceutického priemyslu(5).

 

       Čo preukázaniu súvislostí pomáha a čo mu naopak bráni?

       Keď sa objaví nejaká závažná reakcia po očkovaní, je potrebné čo najstarostlivejšie popísať a zachytiť okolnosti vzniku komplikácie (druh i šaržu očkovacej látky, predchádzajúce ochorenie dieťaťa, rodinná dispozícia, užívané lieky…), vrátane laboratórnych vyšetrení. Lekár je zo zákona povinný všetky závažné komplikácie hlásiť jednak hygienickej službe, jednak Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv. Nezáleží pritom, či je v tú chvíľu súvislosť komplikácie a očkovania jednoznačne preukázaná. Stáva sa samozrejme, že záver z vyšetrovania znie, že nie je možné jednoznačne preukázať kauzálnu súvislosť medzi očkovaním a komplikáciou. Rodičom sa to môže javiť ako absurdné: ráno bolo dieťa zdravé, potom očkované a večer sa objavili príznaky komplikácie. Napriek tomu sa môže jednať o súbeh dvoch nezávislých dejov. Lekár, ktorý dôjde k záveru, že súvislosť komplikácie a očkovania je nepreukázaná, nemusí byť klamár, ktorý zastiera problém, môže skutočne iba jednať podľa pravidiel vedy. Keď niekde čítame, že príčinná súvislosť medzi nejakou komplikáciou a očkovaním nebola preukázaná, potom vedzme, že to neznamená, že táto súvislosť neexistuje, ale iba neboli splnené kritéria pre bezpečne istú súvislosť. A to je veľký rozdiel - či súvislosť neexistuje, alebo len nebola preukázaná. Dalo by sa ešte hovoriť o vplyve farmaceutických firiem na zadávanie, uverejňovanie i výsledky štúdií, o ťažkostiach vyplývajúcich z hodnotenia vakcín, ktoré sú na trhu zatiaľ príliš krátku dobu (menej než 5-10 rokov), o problémoch zo systémami, ktoré majú registrovať nežiaduce reakcie na liečivá atď.

 

       Zo strany výrobcov očkovacích látok je však napriek tomu za pomoci často veľmi sofistikovaných a prepracovaných argumentov vyvíjaný tlak na to, aby sa očkovalo čo najviac, a aby sa teda očkovanie javilo ako nevyhnutné…

       Áno, existuje dokonca celý vedný obor, ktorý sa v nemčine nazýva trefne „Furchtapellforschung“. Po česky  (po slovensky) by sa dalo povedať „výskum apelatívnej funkcie strachu“. Tento obor sa zaoberá o.i. otázkou, aká dávka strachu je potrebná, aby sa v určitej populácii vyvolala „žiaduca“ odpoveď. Najúčinnejšie sú tie apely, kedy sa hrozba zdá reálna („áno, to by sa mohlo stať i nám“), ale nie je prehnane veľká. Tieto poznatky nakoniec využívajú viac či menej cielene nie len marketingoví stratégovia farmaceutických firiem, ale i štátne inštitúcie. Cielené využitie výsledkov tohto výskumu síce môže byť motivované dobrými úmyslami (odnaučiť ľudí fajčiť alebo nezdravo jesť…). Napriek tomu sa jedná o techniku, ktorá neapeluje na racionálne a vedomé zváženie pre a proti, ale manipulatívne pôsobí na naše podvedomie. V tom vnímam jej problematickosť.

       Do tejto kategórie patrí napr. vyvolávanie strachu medzi rodičmi príkladom odhodenej ihly narkomana na pieskovisku a rizika onemocnenia žltačkou typu B(6), ale i banálna zväčšenina kliešťa (pôsobí trochu ako z hororu, aj keď sám zápal mozgových blán nevyvoláva) na reklame na očkovaciu látku.

 

       Dajú sa jednotlivé očkovania rozdeliť z hľadiska ich dôležitosti? Inými slovami, označil by si niektoré ako skutočne nevyhnutné a iné skôr ako preventívne či doplňujúce?

       Tu sa dostávame do roviny, kde je rozhodnutie o nevyhnutnosti nutne subjektívne. Iné bude hľadisko rodiča, iné detského lekára, iné epidemiológa a ešte iné lekárov špecialistov, napr. infektológov, pľúcnych, neurológov (ktorí vidia pravdepodobne najviac závažných nežiaducich účinkov), imunológov a ďalších. Je dobré vedieť, že i medzi lekárskou verejnosťou sa názory na nevyhnutnosť určitých očkovaní líšia. Naši pľúcni lekári napr. už niekoľko rokov upozorňujú a apelujú na posun očkovania proti tuberkulóze(7) z doby tesne po pôrode (o. i. z dôvodu niekoľkých úmrtí po tomto očkovaní krátko po pôrode v dôsledku ešte nerozpoznaného ťažkého defektu imunity) na dobu okolo 7. mesiaca života. Zo strany Ministerstva zdravotníctva ani zo strany odbornej pediatrickej spoločnosti zatiaľ táto argumentácia nebola uznaná ako dostatočne závažná a v pôrodniciach sa očkuje i naďalej.

       Pre rodičov, ktorí by hypoteticky mali možnosť o očkovaní svojich detí rozhodovať, považujem za podstatné, aby mali informácie o štyroch skutočnostiach:

  1. o závažnosti a liečiteľnosti nemoci samotnej, vrátane rizika trvalých následkov po onemocnení,
  2. o výskyte onemocnenia v našej populácii a jeho nákazlivosti,
  3. o prípadnom riziku pre okolie, ak dieťa ochorie a
  4. o rizikách konkrétnej očkovacej látky.

 

       Čo považuješ v prípade očkovania za najspornejšie otázniky, o čom vedú lekársky vzdelaní zástancovia a odporcovia očkovania najväčšie spory? Môžeš uviesť nejaký príklad?

       Otázku by som nestaval ako spor zástancov a odporcov očkovania. Takto vyhranené stanoviská, či už pre a či proti očkovaniu mávajú výrazne ideologické rysy, ktoré znemožňujú vecnú diskusiu. Navyše sa jedná o problematiku zložitú, v mnohých ohľadoch otvorenú, a teda nutne nejednoznačnú. Jeden príklad: proti vírusovej žltačke typu B existuje už mnoho rokov možnosť očkovať. Onemocnenie týmto zápalom pečene je závažným medicínskym problémom v krajinách juhovýchodnej Ázie, kde sa vyskytujú milióny takto chorých. Zavedenie očkovania v týchto krajinách je bezpochyby obrovským medicínskym prínosom a jednou z najdôležitejších ciest, ako chorobnosť obmedziť. V Českej republike existuje už mnoho rokov veľmi úspešný systém tzv. selektívneho očkovania vybraných skupín obyvateľstva, ktoré sú ohrozené. Sem patria napr. všetci dialyzovaní pacienti, mnohí zamestnanci v zdravotníctve, ktorí prichádzajú do styku s krvou a krvnými derivátmi či očkovanie novorodencov v prvých 12 hodinách po narodení u matiek, ktoré sú nositeľkami vírusu hepatitídy B apod. I v týchto prípadoch je očkovanie iste veľkým prínosom a nikto z odbornej verejnosti jeho  význam nespochybňuje. Iná je však situácia vo chvíli, kedy Ministerstvo zdravotníctva ČR rozhodne o zavedení plošného očkovania proti tejto nemoci u zdravých dojčiat zo zdravého sociálneho prostredia, dokonca proti odporučeniu odborníkov(8).

 

       Celostná medicína ponúka k súčasným klasickým formám očkovania uspokojivé alternatívy alebo aspoň možnosti, ako následky agresívnych vakcín zmierniť. O aké alternatívy a zmierňovanie následkov sa jedná?

       O týchto možnostiach som počul, nikdy som s nimi ale nepracoval. Tzv. homeopatická alternatíva vakcíny, t. j. situácia, kedy sa očkovacia látka nahradí homeopaticky spracovaným prípravkom, existuje, ale i dôveryhodní lekári homeopati tvrdia, že výsledky sú sporné. Sám by som tento spôsob vakcíny nepoužil. Riešenie následkov očkovania v rámci celostného pohľadu považujem za veľmi zmysluplné.

 

       Odporcovia očkovania tvrdia, že efektívnou obranou proti nákazlivým chorobám je predovšetkým zdravý životní štýl a harmónia v rodinných vzťahoch. Sú deti z harmonických rodín menej choré?

       Je pravda, že niektoré nebezpečné nákazlivé choroby sa vyskytujú predovšetkým v sociálne problematickom prostredí. Sem patrí napríklad tuberkulóza, ktorej výskyt je výrazne vyšší u väznených osôb a bezdomovcov, či vírusová žltačka typu B, ktorá sa v Európe typicky vyskytuje v promiskuitnom prostredí a medzi i.v. narkomanmi. Z tohto pohľadu sa dá s určitou mierou zovšeobecnenia povedať, že zdravý životný štýl a intaktné rodinné prostredie sa spolupodieľa na poklese chorobnosti u mnohých nákazlivých chorôb. Známe je i to, že počty chorých na tuberkulózu klesali v západnej a strednej Európe už dlho pred zavedením očkovania proti tuberkulóze, práve v súvislosti so zlepšením životnej úrovne. Tiež keď sa už nemoc vyskytne, potom lepšie sociálne prostredie znamená i väčšiu šancu na uzdravenie. Dá sa teda povedať, že zdravý životný štýl a sociálne vzťahy sa spolu s očkovaním podieľajú na poklese chorobnosti. Znalosť vplyvu sociálneho zázemia na pravdepodobnosť ochorieť môže pri rozhodovaní o očkovaní proti určitým chorobám hrať podstatnú úlohu. Tieto skutočnosti síce nemožno považovať za argument pre či proti očkovaniu, avšak ide o dôležité hľadisko, ktoré je dobré brať do úvahy.

 

       V niektorých iných krajinách je očkovanie iba „doporučenou“ záležitosťou. Môžeš naznačiť, aká je situácia inde? Napr. v Nemecku alebo vo Švajčiarsku si dlhšiu dobu žil, takže máš prehľad…

       V zavedených demokraciách panuje, ako je známe, obrovská liberálnosť a s ňou i dôvera v rodičov, že oni rozhodujú o vlastných deťoch v princípe zodpovednejšie ako štátny úradník. Počet a druh doporučených očkovaní, hradených poisťovňami, resp. štátom, je vo väčšine európskych štátov obdobný ako u nás, pohybuje sa medzi siedmimi (Estónsko) a jedenástimi (Francúzsko, Španielsko), v priemere medzi deviatimi. Väčšina rodičov v týchto krajinách necháva svoje deti očkovať proti chorobám, proti ktorým je očkovanie doporučené. Zaočkovanosť populácie sa pohybuje u väčšiny onemocnení pri vstupe do školy okolo 70 až 90%.

       Chorobnosť je i pri dobrovoľnosti očkovania väčšinou porovnateľná, niekedy dokonca i lepšia než v ČR. Obľúbený argument skalných zástancov povinného očkovania, že vo chvíli, kedy by sa zrušila striktná povinnosť očkovať podľa štátom doporučeného kalendára, by sa dramaticky zhoršila chorobnosť detí, vo svetle týchto dát stráca opodstatnenosť.

       Napriek určitým doporučeným očkovaniam sa názory rodičov i vysoko kvalifikovanej odbornej verejnosti na očkovanie rôznia. V skutočných demokraciách platí právo slobodnej voľby podľa svedomia a v prospech pacienta. Lekár v takom prostredí rodičov informuje o dôvodoch, ktoré hovoria pre očkovanie i o nežiaducich účinkoch. Môže pripojiť váhou svojej osobnosti odporučenie, ale konečné rozhodnutie je na rodičoch. Tí nesú zodpovednosť a sú týmto systémom k zodpovednosti vychovávaní. U nás sú občas rodičia (často vysokoškolsky vzdelaní), ktorí majú na niektoré očkovanie iný názor, označovaní ako nezodpovední. „Zodpovednosť“, ktorú vyžaduje náš systém povinného očkovania, však spočíva v slepom podriadení sa autorite štátu.

 

       Čo poradiť českým rodičom, ktorí sú o škodlivosti očkovania úplne presvedčení a nechcú svoje deti nechať očkovať?

       Na tuto otázku odpovedám nerád. Som na jednu stranu presvedčený, že zákony sa majú ctiť. Na druhej strane sa pýtam, čo robiť v situácii, kedy zákon je v rozpore s mojim poznaním a svedomím? Čo stojí vyššie: rešpektovanie zlého zákona či vyhlášky, alebo vlastné svedomie, presvedčenie a starosť o dobro dieťaťa? Rozhodovanie o očkovaní je v každom prípade jedno z tých, ktoré vyžaduje znalosť a zodpovednosť. V prípade, že niekoho téma očkovania netrápi, je istotne rozumnejšie si povedať: „Mám pocit, že by som rád svoje dieťa ochránil, ale nemám kompetenciu ani čas sa tým zaoberať, verím odborníkom a odporučeniam MZ.“ Pokiaľ ale téma očkovania považujeme za dôležité, potom ponúknem ešte niekoľko nemedicínskych otázok, ktoré môžu pri rozhodovaní zohrať svoju úlohu: „Prečo chceme očkovať naše dieťa ináč, než je doporučený kalendár? Čo je motívom? Strach z očkovania? Zlá predchádzajúca skúsenosť? Pocit, že pre tak malé dieťa očkovanie nie je vhodné? Sú o škodlivosti presvedčení obidvaja rodičia? Sú názorovo zajedno? Poznáme riziká chorôb? Poznáme riziká očkovania?“ Z praktického hľadiska je dôležité, aby dieťa, keď už ho necháme očkovať, bolo celkom zdravé (nemalo ani banálnu nádchu) a aby sa nachádzalo v stabilnej vývojovej fáze. Viem, že oficiálne odporučenia sú omnoho benevolentnejšie a napr. teploty do 38 stupňov nie sú kontraindikáciou. Skúsenosti mnohých kolegov i moja vlastná však radí k opatrnosti.

 

       V ČR sú možnosti informácii veľmi obmedzené. Môžeš poradiť, kde je ich možno hľadať?

       Pomerne obšírne informácie nájdeme na serveri www.vakciny.net, ktorých cieľom je však nezastrená propagácia očkovania a podstatné problematické aspekty tu nenájdeme. V súčasnosti asi najlepšia a najvyváženejšia kniha Dr. Martina Hirteho "Očkování - pro a proti" je katastrofálne preložená (pozn.red.: reč je o vydaní 2002, Fontana, Olomouc; v čase tohto rozhovoru s MUDr.L.Dostalom ešte nebolo na svete nové vydanie - 2010, Outdooring.cz, Brno, - ktoré MUDr. Lukáš Dostal naopak veľmi chváli - čo sa týka prekladu, aj čo do aktuálnosti a úplnosti), kniha Dr. Gerharda Buchwalda "Očkování - obchod se strachem" (pozn.red.: 2003, Alternativa, Praha) prináša zaujímavé aspekty, ale je z môjho pohľadu jednostranne zameraná proti očkovaniu, obsahuje viacero chýb a je zastaraná. Publikácia Dr. Randalla Neustaedtera "Problémy s očkováním" (pozn.red.: 1995, Alternativa, Praha, v súčasnosti vypredaná) je prehľadná, dobre preložená, ale stručná až zjednodušujúca a vychádza z iného prostredia (USA).

 

       Keby si mohol v súčasnom českom systéme očkovania navrhnúť zmeny, ako by tvoj návrh vyzeral?

       Uvediem päť zásad:

  1. Štát by mal mať povinnosť bezplatne poskytnúť základné očkovania.
  2. Rodič by mal mať po rozhovore s lekárom právo rozhodnúť, či áno, či nie, respektíve kedy.
  3. Rozhodovanie o zaradení očkovania medzi doporučené a výber konkrétneho výrobcu vakcíny by malo byť transparentné a verejne kontrolovateľné.
  4. Pre určité definované, epidemiologicky závažné situácie by mali byť stanovené špeciálne pravidlá aj právomoci zdravotných orgánov zasiahnuť do slobody rozhodovania o medicínskom zásahu do organizmu, mám na mysli závažné epidémie a verejné zdravie ohrozujúce choroby.
  5. Na zmene zákona by sa okrem právnikov a lekárov mali podieľať i zástupcovia  pacientov.

 

       Lukáš, čo ťa priviedlo k hlbšiemu záujmu o problematiku očkovania? Stojí za tým nejaký osobný príbeh?

       Manželka pochádza z Nemecka, kde je rozhodnutie o tom, či a kedy očkovať iba na rodičoch. V Čechách sa moja žena ocitá v situácii, že o tom, čo je nám v živote najdrahšie, totiž o našich deťoch, rozhodujú anonymní úradníci na ministerstve zdravotníctva. Prekročením zemepisnej hranice sa zo svojprávnej, rešpektovanej, často i obdivovanej ženy vychovávajúcej štyri deti, stáva vyvrheľ, ktorého je potrebné donútiť, aby sa predstavám zmienených úradníkov podriadil. Keď sa nám nedávno narodilo štvrté dieťa, povedali sme si, že sa už českým systémom povinných očkovaní nenecháme nútiť k tomu, aby sme voči vlastným deťom jednali v rozpore so svedomím i odborným presvedčením. Oslovili sme právnika a rozhodli sa právnou cestou nesúhlasiť s očkovaním dcéry proti hepatitíde B. Ostatné očkovania sme odložili až na dobu po prvom roku života dieťaťa. A pretože sme presvedčení, že sa jedná o celospoločensky závažnú tému, požiadali sme i s právnikom o grant, ktorý by nám problém pomohol riešiť verejne. Grant nám bol Nadáciou Open Society Fund pridelený. Teraz musím byť teda pripravený naše postoje hájiť. Trochu sme si tým skomplikovali život, ale za rovnú chrbticu nám to určite stojí.

 

       Ďakujem za rozhovor.

 

       Odborná právna spolupráca: Mgr. Martin Prokop, občianske združenie ARS AEQUI et BONI(9)

 

 

  1. ldostal@weleda.cz
  2.  - Von Kries R, Toschke AM, Straßburger K, Kundi M, Kalies H, Nennstiel U, Jorch G, Rosenbauer J, Giani, G: Sudden and unexpected deaths after the administration of hexavalent vaccines (diphtheria, tetanus, pertusis, poliomyelitis, hepatitis B, Haemophilus influenzae type b): Is there a signal? Eur J Pediatr (2005) 164:61-69.
    - Zinka B, Rauch E, Buettner A, Rueff F, Penning R: Unexplained cases of sudden infant death shortly after hexavalent vaccination. Vaccine May (2005) in press.
  3. EMEA Public Statement 8519/03, 28. April 2003.
  4. Souhrnná zpráva veřejného ochránce práv za rok 2004, kap. III.1.9 (str. 107):
    http://www.ochrance.cz/fileadmin/user_upload/zpravy_pro_poslaneckou_snemovnu/Souhrnna_zprava_VOP_2004.pdf
  5. Napr.
    http://www.nature.com/nature/journal/v435/n7043/full/435737a.html
    alebo
    http://news.bbc.co.uk/2/hi/business/3771429.stm
    alebo
    http://www.handelsblatt.com/pshb/fn/relhbi/sfn/buildhbi/cn/GoArt!200012,200038,744139/SH/0/depot/0/
    alebo
    http://www.news.ch/179245/detail.htm
  6. Krekulová, L., Řehák, V.: Virové hepatitidy, Triton, 2002.
  7. Napr. http://www.ockovanideti.cz/ocko_den/ockod10/p6.htm
  8. Závěrečná zpráva o řešení grantu interní grantové agentury MZ ČR, Reg. č. E/2478-1: Podklady pro strategii očkování proti virové hepatitidě typu B v ČR; řešitel: MUDr. Jaroslav Helcl DrSc
  9. martinprokop@centrum.cz

 

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com