Očkovanie detí - právo alebo povinnosť? (Justičná revue 4/2012)

13.09.2012 05:42

Mgr. Peter Kotira, Mgr. Alexandra Čapkovičová

 

I. Úvod

       Určovanie hranice medzi právami jednotlivca a požiadavkami kolektívu vytvára jedno zo základných a trvalých napätí v oblasti verejného zdravotníctva. Tieto rozpory sa najviac prejavujú v oblasti očkovania. Počas dvoch storočí vakcíny - najskôr proti kiahňam a potom proti množstvu ďalších infekčných ochorení - ochraňovali spoločnosť pred nákazou a smrťou. Očkovanie - podobne ako iné medicínske zásahy - nesie v sebe malé riziko nežiaducich vedľajších účinkov. Je nariadené právom, najčastejšie pre deti navštevujúce školské zariadenia. Aj keď je očkovanie považované za jeden z najlepších krokov, prijatých vo verejnom zdravotníctve,[1] existuje minoritná skupina ľudí, ktorí ho odmietajú z dôvodu, že neveria v jeho účinnosť a bezpečnosť, z náboženských dôvodov alebo z dôvodu, že nesúhlasia, aby ich do niečoho nútil štát. Dôvodom bývajú aj rôzne kombinácie týchto argumentov. Kým pred storočím bola používaná v Spojených štátoch amerických (ďalej len „USA“) iba vakcína na kiahne, už v roku 2006 existuje viac ako dva tucty vakcín, pričom viac ako 14 sa obyčajne používa pre očkovanie detí.[2]

 

II. Slovenský právny rámec

      Je potrebné si položiť otázku: majú občania povinnosť dať sa očkovať alebo je to ich právo? Na druhej strane: sú povinní nechať očkovať svoje deti a v prípade nesúhlasu je možné ich konanie postihnúť?

      V slovenskej právnej úprave Zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia“) zakotvuje v § 12 ods. 2 a § 51 ods. 1 povinnosť fyzických osôb podrobiť sa osobitnému a mimoriadnemu očkovaniu, očkovaniu pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách, očkovaniu pred cestou do zahraničia, očkovaniu, ak osoba patrí do osobitnej skupiny obyvateľstva, na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení. To neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie. V zmysle § 56 sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustí každý, kto sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu. Ustanovenie § 56 ods. 2 zakotvuje, že za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 €. Zákon teda vylučuje osobné pohnútky tých, ktorí odmietajú povinné očkovanie podstúpiť. Osobitná právna úprava je obsiahnutá vo Vyhláške Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení (ďalej len „vyhláška“), ktorá zakotvuje v § 5 ods. 1 písm. a), že očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa aj povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek. Ustanovenie § 6 zakotvuje už konkrétne ochorenia a dni povinného očkovania.[3] Presné očkovacie postupy podľa § 6 sú zakotvené v Prílohe č. 2, časti A k vyhláške.

      Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručuje v čl. 16 nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, pričom obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy.[4] Tu narážame na prvú problematickú otázku, pokiaľ ústava zakotvuje v čl. 12 ods. 2, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) všetkým, je možné postihnúť jednotlivca za to, že ich ochraňuje pred zásahmi štátnych orgánov?[5] V čl. 13 ods. 1 sú upravené prípady, v ktorých je možné uložiť povinnosti.

      Podstatou povinnosti je zabezpečenie záväzku, ktorý od jednotlivca možno v demokratickom a právnom štáte vyžadovať vo verejnom záujme na riadne fungovanie verejnej moci alebo na vytvorenie podmienok, v ktorých tretia osoba, subjekt práva, bude môcť svoje právo riadne uplatniť. Za povinnosť nemožno označiť príkaz zdržať sa uplatnenia svojho práva, ani príkaz strpieť nerešpektovanie svojho práva orgánom verejnej moci alebo treťou osobou. Také právne postavenie nemá povahu povinnosti. Je obmedzením práva podliehajúcim ústavnému režimu čl. 13 ods. 2.[6] Ústava zároveň umožňuje úpravu medzí základných práv a slobôd len formou zákona. Orgány výkonnej moci nesmú svojou normotvorbou obmedziť základné práva a slobody.[7] Účelom úpravy čl. 13 ods. 2 je určiť formálnu záruku obmedzenia základných práv a slobôd. Na rozdiel od uloženia povinnosti, ktoré môže mať jednu zo štyroch foriem uvedených v taxatívnom výpočte čl. 13 ods. 1, ústavne konformné obmedzenie základného práva alebo slobody musí mať formu zákona, ktorý splnil všetky podmienky určené pre schvaľovanie zákona. Určením právnej sily ústavne konformného obmedzenia základného práva a slobody sa ustanovil aj subjekt, ktorý v súlade s Ústavou SR ako jediný môže obmedziť základné právo alebo slobodu. Jedine NR SR má toto postavenie.[8] Podľa nálezu[9] Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR“) sa pri realizácii ústavného príkazu povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd vyplývajúceho z čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy, nemôže byť vo všeobecne záväznom nariadení uložená nová povinnosť, ktorá neexistuje v zákone. Nerešpektovanie uvedeného príkazu ústavy by znamenalo negáciu zvrchovanosti zákona, a tým popretie samotného princípu právneho štátu.

      Podľa nášho názoru zákon bližšie nešpecifikuje prípady, v ktorých je potrebné dieťa očkovať a navyše ani neodkazuje na osobitný právny predpis, ktorý by ich upravoval, je preto možné predpokladať, že povinnosť očkovať deti a teda zásah do ich základných práv a slobôd je stanovený podzákonným aktom, teda nie zákonom, ktorý ako jediný v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy ich môže upraviť. V náleze (PL ÚS 8/94)[10] zo dňa 6. októbra 1994 ÚS SR konštatuje, že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd /z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd/ len zákonodarnému zboru. Ústavný súd konštatuje, že splnomocnenie v zákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou.

      Podľa bývalého verejného ochrancu práv doc. JUDr. Pavla Kandráča CSc. očkovanie svoj reálny obsah dostáva až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie. Ak teda chceme uložiť povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, v dôsledku čoho v mene ochrany zdravia obmedzíme niektoré základné práva a slobody, musíme tak urobiť jedine zákonom. Nemôžeme tak však urobiť iba všeobecným konštatovaním povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu, nakoľko táto povinnosť nadobúda konkrétny rozmer až po jej presnom vymedzení.[11]Ak sa rozhodne teda zákonodarca reprobovať určité konanie, hoci jeho zahrnutím „iba“ do kategórie priestupkov, je nutné, aby skutková podstata takého deliktu bola úplne jasne a určite popísaná zákonom. Úprava podzákonným právnym predpisom nestačí.[12]

 

III. Argumenty za a proti povinnému očkovaniu

      Odhliadnuc od formy ukladania povinností je potrebné zodpovedať na otázku, či môže zákonodarca určiť povinnosť rodičovi zaočkovať svoje dieťa a súčasne mu uložiť sankciu za jej nedodržanie. Dospelí, ktorí sú ochrancami a zástupcami práv dieťaťa môžu konať v jeho mene, kým dieťa nedosiahne požadovanú pripravenosť zvládnuť svoje práva samé.[13] Má dieťa právo na očkovanie alebo je to jeho povinnosť, respektíve povinnosť jeho zákonných zástupcov? Z čl. 40 ústavy vyplýva, že máme právo na ochranu zdravia. Avšak, ak aj očkovanie slúži na ochranu zdravia a je predpoklad, že je to jeho hlavný účel, je možné ho nariadiť ako povinnosť?

      Analogicky niektorí kritici detských práv tvrdia, že deti nemôžu mať právo na vzdelanie od momentu, keď sa od nich vyžaduje, aby chodili do školy. Ako môže dieťa mať právo na vzdelanie, ak je detská dochádzka v rovnakom momente povinná? Len veľmi ťažko to vyzerá ako skutočné právo. Niektorí autori nazývajú daný typ práva ako „mandatórne právo“ teda polovičné právo, kontradikciu k tomu, čo právo skutočne je. Mať právo znamená nielen to, že osoba je slobodná, ale aj to, že príslušnej osobe vznikajú príslušné povinnosti na uplatňovanie práva primerane a účinne. Rozlišujeme dva druhy korelácie: logickú a morálnu. Pri morálnej korelácii tým, že osoba získala práva, vznikla jej aj príslušná zodpovednosť. Avšak bola by ťažko prijateľná požiadavka, aby maloleté deti pri práve na život si mali samé zarábať na živobytie. Morálna korelácia by sa mala týkať predovšetkým osobitných práv a privilégií, ale nie základných práv. V rámci logickej korelácie, ak má osoba právo, znamená to na druhej strane, že ostatné osoby jej nielen nesmú zasahovať a brániť v tomto práve, ale vzniká im povinnosť umožniť oprávnenej osobe, aby si dané právo uplatnila.[14]

      Nemôžeme hovoriť o práve na slobodné rozhodnutie sa, či dáme svoje dieťa zaočkovať, pokiaľ ho zákonodarca zakotvil ako povinnosť so sankčným následkom v prípade nesplnenia. Povinné očkovanie nás núti naše deti očkovať. Sankcie, ktoré hrozia v prípade neposlušnosti, nie sú nič iné ako prostriedok nátlaku na prelomenie odporu.[15] V oblasti zdravotnej starostlivosti je najdôležitejším parametrom možnosť slobodnej voľby. Hneď ako skupina alebo verejný orgán diktuje politiku, nemôžeme hovoriť o vlastnom rozhodnutí. Rodičia sú v osobitnom nebezpečenstve právnych postihov, pokiaľ odmietnu vakcináciu detí. Sloboda pri rozhodovaní sa o zdravotnej starostlivosti patrí medzi základné práva a v súčasnosti je rodičom v niekoľkých štátoch upierané právo na rozhodnutie sa, či ich deti budú očkované chemikáliami vakcinačného priemyslu. Požiadavka na očkovanie robí z rodičov kriminálnikov, ak ho odmietnu.[16]

      Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) zaujal stanovisko, že ochrana zdravia a života dieťaťa je úplne relevantným a viac ako dostatočným dôvodom pre zásah do rodičovských práv, keď ide o hodnotu, ktorej ochrana je v systéme základných práv a slobôd prioritná. Avšak nález sa týka prípadu, keď rodičia z dôvodu náboženskej viery odmietli liečbu svojho onkologicky ťažko chorého dieťaťa pomocou chemoterapie, pretože bola spojená s transfúziou krvi.[17] Podľa nášho názoru sa v danom prípade jedná o situáciu úplne odlišnú od povinného očkovania, nakoľko účelom práva rodiča na rozhodnutie, či bude jeho dieťa očkované alebo nie, je práve predchádzať zdravotným komplikáciám u dieťaťa, a teda ochraňovať jeho záujmy.

      Avšak v oblasti sankcionovania za nesplnenie povinnosti očkovať svoje dieťa zaujal ÚS ČR odlišné stanovisko. V náleze z 03.02.2011 tvrdí, že ústavou požadovaná ochrana individuálnej autonómie vyžaduje, aby povinné očkovanie nebolo proti povinným subjektom vo výnimočných prípadoch vynucované. S ohľadom na vysokú mieru „preočkovanosti“ populácie nemôže výnimočné nevynútenie očkovania, s ohľadom na mimoriadne špecifiká prípadu, ohroziť ústavne chránený záujem ohľadne verejného zdravia. Orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o vynútení alebo sankcionovaní zákonnej povinnosti podrobiť sa očkovaniu, musí preto vziať do úvahy výnimočné sťažovateľom tvrdené dôvody toho, prečo sa odmietol podrobiť očkovaniu. V prípade, že tu sú také okolnosti, ktoré zásadným spôsobom volajú pre zachovanie autonómie danej osoby, to avšak pri súčasnom zachovaní opačne pôsobiaceho verejného záujmu, a teda pre výnimočné nesankcionovanie povinnosti podrobiť sa očkovaniu, nesmie orgán verejnej moci spomínanú povinnosť podrobiť sa očkovaniu sankcionovať či inak vynucovať.[18]

      Častým argumentom[19] odporcov povinného očkovania je, že jednotlivec, ktorý odmietne podstúpiť procedúru povinného očkovania, vystavuje do nebezpečenstva iba samého seba. Aj tie najúčinnejšie vakcíny neposkytujú 100% ochranu a malé percento ľudí si napriek očkovaniu nikdy nevytvorí dostatočnú imunitu (tzv. „očkovacie chyby“). Niektoré vakcíny sú medicínsky kontradiktórne pre osoby s biologickými poruchami ako je napríklad oslabený imunitný systém.[20]

      Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa venoval problematike očkovania v niekoľkých rozhodnutiach. V jednotlivých rozhodnutiach sa žalobcovia odvolávajú na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (ďalej len „ Dohovor“). Vo veci Carlo BOFFA a 13 ostatní proti SAN MARÍNU[21] z roku 1994, ktorý sa týkal povinného očkovania detí, žalobcovia namietajú, že riziko smrti v súvislosti s očkovaním je vysoké a v rozpore s čl. 2 Dohovoru. Ďalej namietajú, že nemožnosť rodičov sa slobodne rozhodnúť, či dajú svoje dieťa zaočkovať alebo nie, je v rozpore so slobodou myslenia a svedomia podľa čl. 9 Dohovoru, práva na slobodu podľa čl. 5 a ochranu súkromia a rodinného života podľa čl. 8. Európska komisia pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) tvrdí, že záväzok byť očkovaný, tak ako je upravený v právnej úprave, je aplikovaný na každého bez ohľadu na ich náboženstvo alebo osobné vyznanie. Preto nedochádza k porušeniu čl. 9 Dohovoru. V súvislosti s čl. 8 Komisia konštatuje, že povinnosť nariadiť povinné očkovanie je možné, ak je to dôležité z hľadiska sledovania legitímnych cieľov nevyhnutných v demokratickej spoločnosti. Podľa judikatúry ESĽP predstava o nutnosti znamená, že zásah zodpovedá naliehavej spoločenskej potrebe, a najmä, že je primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Avšak vnútroštátne orgány majú určitý priestor na voľnú úvahu, na základe ktorej rozsah zásahu závisí nielen od cieľa, ale aj na prijatej forme. Komisia ďalej konštatuje, že žalobca nepreukázal pravdepodobnosť, že v konkrétnom prípade by príslušné očkovanie jeho dieťaťa mohlo spôsobiť vážne problémy. Ďalej sa Komisia domnieva, že očkovaciu kampaň, ako existuje vo väčšine krajín, ktorá zaväzuje jednotlivcov podriadiť sa všeobecnému záujmu, a neohroziť zdravie ostatných, keď jeho vlastný život nie je v nebezpečenstve, neprekračuje hranice posúdenia ponechané štátu.

      Na druhej strane je však zásadná otázka, či je možné niekoho nútiť k očkovaniu dieťaťa v prípade, ak existuje hoci aj malé nebezpečenstvo, že očkovaním sa poškodí zdravie dieťaťa. V staršej veci Wein proti Veľkej Británii[22] (ďalej len „VB“) z roku 1984, v ktorej žalobca - britský občan - požadoval peňažnú kompenzáciu od VB za syna, ktorý sa narodil v roku 1962 ako zdravé dieťa, bol očkovaný proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu a utrpel ťažkú reakciu na vakcínu, ktorá mu spôsobila vážne mentálne a fyzické poškodenie. V 11 rokoch už nemohol navštevovať špeciálnu školu a zostal doma, kde mu rodičia museli poskytovať celodennú starostlivosť. Žalobca tvrdil, že očkovanie jeho syna nebolo dobrovoľné, pretože nebol upozornený na presnú mieru rizika, a pretože proti tým rodičom, ktorí nedajú očkovať svoje deti, pôsobí tlak prostredníctvom verejnej kritiky a navyše sú obviňovaní z toho, že prispievajú k vzniku rizika epidémie. Žalobca tvrdil, že neschopnosť vlády VB upozorniť na riziká očkovania predstavuje porušenie čl. 8 Dohovoru. Komisia okrem toho, že sa odvolala na svoje staršie rozhodnutia,[23] tiež uviedla, že systém očkovania nebol povinný. Rodičia sú si vedomí všeobecnej povahy rizika a sú schopní odmietnuť svoje deti zaočkovať, ak si to želajú. Z toho teda vyplýva, že nedošlo k zásahu štátu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život. V takom prípade sú stanovené náhrady zo systému sociálneho zabezpečenia,[24] ktoré spadá mimo rozsah pôsobnosti tohto Dohovoru.

      S rozhodnutiami Komisie sa v tomto prípade nestotožňujeme. V prvom rozhodnutí v prípade, že očkovanie nebolo povinné, Komisia preniesla bremeno rozhodovania na rodiča, avšak bez zohľadnenia systematického tlaku z väčšinovej spoločnosti. V druhom prípade ponechala na úvahe štátu, či očkovanie nariadi ako povinné alebo nie, avšak v prípade nariadenia tejto povinnosti ju rodičia musia plniť. To však neznamená, že nie sú v súlade s platným právom alebo že výklad Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“) Komisiou bol nesprávny.

      Komisia je limitovaná mantinelmi EDĽP a jej rozhodnutia idú len po línii striktne právnej, nemôžeme sa však zbaviť pocitu, že nie ľudskej. Považujeme na mieste položiť si otázky: „Nie sú to práve rodičia, ktorí využívajú služby pediatra, nie sú práve oni zákonnými zástupcami svojich detí, nie sú práve oni tí, kto bude žiť s dôsledkom tohto rozhodnutia po celý zvyšok života?“ Práve v rámci diskusie o povinnom očkovaní nezodpovieme na položené otázky, ale ponecháme ich na voľnú úvahu.

      Na príklade z USA sa pokúsime ilustrovať, čo chápeme pod pojmom spoločenský tlak v prípadoch dobrovoľného očkovania.

      Keď vakcíny zjavne poškodili zdravie dvoch vnukov amerického kongresmana Dana Burtona začal žiadať nejaké vysvetlenia. Výsledkom bolo vypočúvanie Kongresom, ktoré začalo v auguste 1999, cieľom ktorého bolo vyšetrenie zodpovednosti za vakcíny proti hepatitíde a celkovo prešetrenie vakcinačného priemyslu, ktorý sa vymkol kontrole. Počas vypočúvania bola položená okrem iných aj otázka, či je motivácia zisku „hnacím motorom“ očkovacej kampane? Zisky z očkovania predstavovali v roku 2004 celkovo viac ako 1 miliardu dolárov len v USA a 3 miliardy celosvetovo. S predpokladaným rastom tejto sumy na 7 miliárd v nasledujúcom roku[25]. Na zabezpečenie istoty pokračujúcich ziskov spoločností, ktoré vyrábajú vakcíny, prevádzajú vlastný výskum, platia za kampane povzbudzujúce rodičov k očkovaniu, a samozrejme platia účet za štátnu legislatívu, ktorá nariaďuje jednotlivé vakcíny pre každé dieťa v USA. Farmaceutické spoločnosti tak majú zabezpečený trh pre svoje produkty. A navyše veľa štátov hrozí rodičom trestom odňatia slobody alebo odňatia detí pokiaľ ich odmietnu dať zaočkovať. Práve v súvislosti s povinným, ale aj nepovinným očkovaním sú na mieste dve posledné otázky. Kto robí tieto politické rozhodnutia? A kto sa stará o zdravie našich detí? V USA sú to tí istí lekári, ktorí sú platení ako konzultanti pre farmaceutické spoločnosti, ktoré vyrábajú vakcíny, pričom súčasne píšu aj odborné správy[26] pre Americkú akadémiu pediatrov.[27] V rozhodnutiach Wein proti Veľkej Británii a Fay GODFREY proti Veľkej Británii sťažovatelia rovnako uvádzajú aj inú formu nátlaku a to tlak okolia na rodičov, ktorí nedajú očkovať svoje deti, a to prostredníctvom verejnej kritiky, a obviňovania z toho, že prispievajú k vzniku rizika epidémie, pri ktorom zohrávajú významnú úlohu aj kampane, podporujúce očkovanie a tým ovplyvňujúce verejnú mienku. Rodičia často podľahnú práve tomuto tlaku a dajú svoje deti zaočkovať, nakoľko nevidia žiadnu inú alternatívu.

      Dňa 28. februára 1998 bol v časopise The Lancet[28] publikovaný článok, ktorý spôsobil búrku kontroverzie a otriasol vedeckým a medicínskym svetom, verejným zdravotníctvom a rodičmi malých a autistických detí. Autor článku - praktický lekár Andrew Wakefield oznámil - že u 11-tich detí sa rozvinul autizmus po zaočkovaní proti osýpkam. Nasledujúce štúdie viacerých skupín špecialistov z rôznych krajín ukázali, že očkovanie proti osýpkam nespôsobuje autizmus.[29] Používanie očkovania vyžaduje od spoločnosti, aby konfrontovala dve navzájom súvisiace otázky, ktoré sa musia často riešiť v politike a práve, sú to: riziko a nátlak. Riziko predstavuje možnosť, že negatívna udalosť nastane – ide o zložitý jav, ktorý má kultúrne, politické, právne rozmery. S očkovaním môžu byť spojené riziká ako sú napríklad: riziko vzniku choroby z očkovacej vakcíny; riziko nežiaducich vplyvov na jednotlivca zo zaočkovania. Nátlak - rovnako ako riziko - má rôzne podoby. Prejavuje sa v rôznych spôsoboch ochrany spoločnosti pred poškodením, hoci aj za použitia sily. Otázka etickej prijateľnosti, zostáva predmetom sporu v politickej a morálnej rovine.[30]

      Za pravdepodobne najdôležitejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu v histórii Spojených štátov amerických (ďalej len „USA“) v oblasti verejného zdravotníctva sa považuje odmietnutie Hennninga Jacobsona splniť nariadenie štátu Massachusetts[31] podrobiť sa očkovaniu proti kiahňam z roku 1905 vo veci Jacobson v. Massachusetts.[32] Podstata sporu spočívala v tom, že úrad pre zdravie mesta Cambridge, patriaceho do štátu Massachusetts, prijalo nariadenie o povinnom očkovaní proti kiahňam všetkých obyvateľov nad 21 rokov, ktorí neboli ešte zaočkovaní. Vakcinácia bola pre občanov zadarmo, avšak tí, ktorí by sa odmietli zaočkovať budú pokutovaní 5 dolármi. Jacobson sa odmietol dať zaočkovať a ako dôsledok bol trestne postihnutý. Odvolával sa na protiústavnosť takéhoto nariadenia.[33] Najvyšší súd konštatoval, že zákon, ktorý nariaďuje povinné očkovanie na ochranu verejného zdravia a ktorý nevyžaduje očkovanie od osoby, ktorej zdravotný stav očkovanie nedovoľuje, je zákonný. Najvyšší súd ďalej konštatuje, že právo, ktoré porušuje osobnú slobodu, avšak predstavuje potrebné opatrenia, prijaté zákonodarcom na ochranu verejného zdravia a bezpečnosti, je zákonné.[34] Súd postupoval podľa kľúča, ktorý sa dá všeobecne vyjadriť tak, že v každej dobre organizovanej spoločnosti, v ktorej je povinnosť zachovávať bezpečnosť jej členov, môže byť právo jednotlivca rešpektovať jeho slobodu pod tlakom veľkého nebezpečenstva podrobené obmedzeniu primeranou právnou úpravou, ako ochrana spoločenských požiadaviek.[35] Najvyšší súd si nemyslí, že zákon stanovuje absolútne pravidlo, že osoba musí byť očkovaná, ak je zrejmé, že to nie je v tej dobe vhodné, alebo by to mohlo viesť k vážnemu poškodeniu jej zdravia, alebo pravdepodobne spôsobiť jej smrť.

      Aj keď je očkovanie detí povinné vo všetkých štátoch USA, v jednotlivých štátoch existujú výnimky z povinného očkovania:

  • Medicínske výnimky z očkovania poskytuje všetkých 50 štátov USA. Ak si lekár myslí, že dieťa by nemalo byť očkované, tak mu môže udeliť výnimku. Veľký počet lekárov je ochotných poskytnúť dieťaťu výnimku z povinného očkovania, hlavne ak si myslia, že vakcíny môžu mať neznáme dlhotrvajúce vplyvy, ktoré môžu byť škodlivé pre zdravie detí. Na druhej strane sa lekári vystavujú riziku postihu pokiaľ by vystavili inú výnimku ako tie, ktoré sú uvedené v oficiálnych zoznamoch.[36] Celý priebeh získania výnimiek iných ako zdravotných závisí na špecifickej právnej úprave jednotlivých štátov.
  • Náboženské výnimky sa uplatňujú vo všetkých štátoch s výnimkou Mississippi a Západnej Virgínie. Rodičia môžu byť členmi náboženskej organizácie, ktorá je proti používaniu vakcín, alebo môžu požadovať výnimky na základe ich osobnej náboženskej viery, ktorá je rovnaká ako u týchto organizácii - bez ohľadu na príslušnosť k cirkvi. Rodičia, ktorí uplatňujú náboženské výnimky, musia predložiť list do školy, v ktorom budú uvedené vakcíny, ktorých sa na základe viery vzdali.[37]
  • Filozofické výnimky. Dvadsať štátov garantuje pre rodičov výnimky aj v prípadoch filozofických prekážok pri očkovaní. Tieto zákony oprávňujú rodičov odmietnuť očkovanie z dôvodu „osobného“, „morálneho“ alebo „iného“ presvedčenia.[38] Vyžaduje sa spravidla, aby rodičia predložili písomné vyhlásenie miestnemu školskému úradu, kde prihlasujú svoje dieťa, alebo listom priamo v škole, ktorý hovorí, že očkovanie je v rozpore s ich presvedčením.

 

IV. Záver

      Z vyššie uvedených skutočností a skúseností s povinným očkovaním v jednotlivých krajinách je možné vyvodiť niekoľko záverov aj pre Slovenskú republiku. Prvou je cesta Veľkej Británie, ktorá nezakotvuje povinné očkovanie pre deti a ponecháva ho na rozhodnutí zákonného zástupcu. Avšak v prípade, ak je zdravie dieťaťa očkovaním poškodené, prislúchajú mu príslušné sociálne náhrady. Druhou cestou je stanovenie výnimiek z povinného očkovania detí. Pri zohľadnení sociálnej situácie a stratifikácie obyvateľstva v SR považujeme ponechanie rozhodnutia o očkovaní dieťaťa len na úvahe rodiča za nevhodné a kontraproduktívne, okrem iného aj z dôvodu absencie hlbšieho spoločenského povedomia o výhodách, prípadne možných negatívnych následkoch očkovania. Druhý spôsob riešenia očkovania považujeme za správny krok. Na jeho efektívne uplatnenie je potrebné jednak preniesť povinné očkovanie detí z podzákonného predpisu do existujúcej zákonnej úpravy, prípadne do samostatného zákona. Za dôležité považujeme aj prijatie širšieho rámca výnimiek z povinného očkovania, pričom zákonný zástupca je povinný preukázať ich existenciu pred samotným rozhodnutím o nezaočkovaní dieťaťa. Nakoniec je potrebné zriadiť samostatný fond pre deti, ktorých zdravie bolo očkovaním poškodené, resp. zákonom zakotviť povinnosť odškodňovania osôb poškodených očkovaním.

 

Použitá literatúra:

  • Alexander K., Alexander D.M. American public school law. Belmont: Thomson Learning, 2005, s. 1054, ISBN-13 9780534274245
  • Bandman B. Children's right to freedom, care, and enlightenment. New York: Routledge, 1999, s. 366, ISBN 0-8153-2131-7
  • Brostl A. et al. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2010, s. 461, ISBN 978-80-7380-248-6
  • Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár 2. Vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 1200, ISBN 80-89122-38-8
  • Ewbank D. et al. Effects of Health Programs on Child Mortality in Sub-Saharan Africa. Washington: National Academies Press, 1993, s. 191, ISBN 0-309-04941-5
  • Gostin L. Public health law and ethics. Berkeley: University of california press, 2002, s. 523, ISBN 0-520-23174-0
  • Hyde A. Bodies of law. Princeton: Princeton University Press, 1997 s. 278, ISBN 1-4008-0396-9
  • Jhering von R., Husik I. Law as a means to an end. New Jersey: The Lawbook Exchange, Ltd., 1999, s. 483, ISBN-13: 978-1-58477-009-1
  • Link K. The vaccine controversy: the history, use, and safety of vaccinations. Westport: Praeger Publishers, 2005, s. 196, ISBN 9-780275-984724
  • Neustaedter R. The Vaccine Guide: Risks and Benefits for Children and Adults. Berkeley: North Atlantic Books, 2002, s. 343, ISBN 978-1556434235
  • Neustaedter R. Child Health Guide: Holistic Pediatrics for Parents, Berkeley: North Atlantic Books, 2005, s. 320, ISBN 1-55643-564-9
  • Zirkel A.P, Richardson N.S., Goldberg S.S. A digest of Supreme Court decisions affecting education. Bloomington: Phi Delta Kappa International, 2001, s. 326, ISBN 0-87367-835-4

 

Mgr. Peter Kotira

       je interný doktorand na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

 

Mgr. Alexandra Čapkovičová

       je vyššia súdna úradníčka na Krajskom súde v Nitre

 


[1]  Napríklad výsledky porovnania mortality vo vidieckych oblastiach v Zaire (ktorú vykonala Kasongo Project Team v roku 1981). Pričom bola dosiahnutá úroveň zaočkovanosti proti osýpkam na úrovni 83 percent medzi skupinou detí narodených medzi Septembrom 1974 a Októbrom 1975 pričom úroveň úmrtnosti medzi 7 a 35 mesiacom veku dieťaťa 48 mŕtvych na 1000 detí. Mortalita detí narodených v rozmedzí Júna 1973 a Augusta 1974, ktoré neboli zaočkované, predstavovala 96 mŕtvych na 1000 detí. Bližšie pozri: Ewbank D. et al. Effects of Health Programs on Child Mortality in Sub-Saharan Africa. Washington: National Academies Press, 1993, s. 35-36, ISBN 0-309-04941-5

[2]  Colgrove J. K. State of immunity: the politics of vaccination in twentieth-century America. London: University of California Press, 2006, s. 2-3, ISBN 978-0-520-24749-3

[3]  Očkovanie novorodencov proti tuberkulóze sa vykonáva najskôr štvrtý deň života. Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa. Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od 15. mesiaca života dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.

[4]   Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár 2. Vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 176, ISBN 80-89122-38-8

[5]   Častým protiargumentom je, že ústava neobsahuje právo na „neočkovanie“. Aj keď ústava daný pojem skutočne neobsahuje, obsahuje napríklad právo na náboženské vyznanie a slobodu myslenia (§ 24) a právo na ochranu zdravia (§40), ktoré sú dôvody, na základe ktorých napríklad v Spojených štátoch amerických je možné odmietnuť povinné očkovanie detí.

[6]   Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár 2. Vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 158-159

[7]   Brostl A. et al. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2010, s.97, ISBN 978-80-7380-248-6

[8]   Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár 2. Vydanie, s. 158-159

[9]   Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 100/02 z 30. januára 2003.

[10]   Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 8/94 z 6. októbra 1994

[11]   Bližšie pozri na: http://www.rizikaockovania.sk/leg/ombudsman_2011-01-11.pdf

[12]   Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 3 Ads 42/2010 – 92

[13]   Bandman B. Children's right to freedom, care, and enlightenment. New York: Routledge, 1999, s. 73, ISBN 0-8153-2131-7

[14]   Tamže, s. 74-75

[15]   Jhering von R., Husik I. Law as a means to an end. New Jersey: The Lawbook Exchange, Ltd., 1999, s. 359, ISBN-13: 978-1-58477-009-1

[16]   Spracované z Neustaedter R. The Vaccine Guide: Risks and Benefits for Children and Adults. Berkeley: North Atlantic Books, 2002, s. 15, ISBN 978-1556434235

[17]   Bližšie pozri: Nález ÚS ČR zo dňa 20.08.2004 sp. zn. III. ÚS 459/03

[18]   Bližšie pozri: Nález ÚS ČR zo dňa 03.02.2011 sp. zn. III. ÚS 449/06

[19]   Napríklad vo veci Board of Education of Mountain Lakes v. Maas z roku 1959 obžalovaný argumentoval, že povinné očkovanie pre deti nebolo potrebné, pretože sa kiahne ani záškrt nevyskytli už celé desaťročie. Súd v New Jersey sa však s týmto názorom nestotožnil a rozhodol, že absencia mimoriadnej situácie obžalovaného neoprávňujú odmietnuť výkon preventívnych prostriedkov. Akýkoľvek iný prístup by zničil prevenciu ako nástroj na boj proti šíriacej sa chorobe. V podobnom duchu sa nieslo aj rozhodnutie ešte z roku 1906, kde vo veci Stull v. Reber súd skonštatoval, že aj keď sa kiahne nevyskytli v danej štvrti už 40 rokov nebráni to výkonu nariadenia o povinnom očkovaní. Spracované z: Alexander K., Alexander D. M. American public school law. Belmont: Thomson Learning, 2005, s. 290, ISBN-13 9780534274245

[20]   Colgrove J. K. State of immunity: the politics of vaccination in twentieth-century America, s. 4

[21]   Carlo Boffa a 13 ostatní proti San Marinu, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo dňa 15.1.1998, sťažnosť č. 26536/95

[22]   W proti Veľkej Británii, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo dňa 2.12.1985, sťažnosť č. 10787/84

[23]   Združenie X. proti Veľkej Británii z 12.7.1978, sťažnosť č. 7154/75; Fay GODFREY proti Veľkej Británii zo dňa 4.2.1982, sťažnosť č. 8542/79

[24]   Žalobca bol odškodnený sumou 10.000 libier na základe Vaccine Damage Payments Act z roku 1979, teda zákona, ktorý bol prijatý práve za účelom odškodnenia osôb poškodených očkovaním. V Slovenskej republike nie v súčasnosti žiadna podobná právna úprava, ktorá by odškodňovala osoby, ktoré boli očkovaním poškodené. „K problematike zriadenia fondu na odškodnenie ľudí poškodených povinným očkovaním hlavný hygienik Slovenskej republiky uviedol, že nie je najmenší dôvod, aby sa diskriminačným spôsobom posudzovali nežiaduce účinky po očkovaní inak. ako nežiaduce účinky po aplikácii iných liekov. Podľa neho sú súčasné vakcíny bezpečné a dobre tolerované. Závažné nežiaduce účinky sú vzácne.“ (Bližšie pozri: http://www.rizikaockovania.sk/leg/ombudsman_2011-01-11.pdf)

[25]   V roku 2009 predstavoval zisk celosvetovo 23 miliárd dolárov. Bližšie pozri: http://www.marketresearch.com/Renub-Research-v3619/Vaccines-Vaccine-Segments-Cases-Future-6059254/

[26]   Preklad autora pojmu “position papers”

[27]   Neustaedter R. Child Health Guide: Holistic Pediatrics for Parents, Berkeley: North Atlantic Books, 2005, s.86-87, ISBN 1-55643-564-9

[28]   The Lancet je popredným svetovým medicínskym časopisom v oblasti onkológie, neurológie a infekčných ochorení.

[29]   Link K. The vaccine controversy: the history, use, and safety of vaccinations. Westport: Praeger Publishers, 2005, s. 78, ISBN 9-780275-984724

[30]   Colgrove J. K. State of immunity: the politics of vaccination in twentieth-century America, s. 5

[31]   Massachusettské právo bolo vypracované v roku 1855 a oprávňovalo mestá a ostatné inštitúcie, aby vyžadovali očkovanie detí proti kiahňam pred nástupom do verejnej školy. Bližšie pozri: Link K. The vaccine controversy: the history, use, and safety of vaccinations, s. 169 a nasl.

[32]  Henning Jacobson, Plff. In Err. v. Commonwealth Massachusetts, 197 U.S. 11, 25 S.Ct. 358, 49 L.Ed. 643. Dostupné na: http://openjurist.org/197/us/11/henning-jacobson-v-commonwealth-of-massachusetts

[33]   Gostin L. Public health law and ethics. Berkeley: University of california press, 2002, s. 206, ISBN 0-520-23174-0

[34]   Zirkel A.P, Richardson N.S., Goldberg S.S. A digest of Supreme Court decisions affecting education. Bloomington: Phi Delta Kappa International, 2001, s.65, ISBN 0-87367-835-4

[35]   Hyde A. Bodies of law. Princeton: Princeton University Press, 1997, s. 217, ISBN 1-4008-0396-9

[36]   Neustaedter R. The Vaccine Guide: Risks and Benefits for Children and Adults, s. 122

[37]   Tamže, s. 124-125

[38]   Gostin L. Public health law and ethics, s. 380

 


Zverejnenie tohto článku (grafická úprava + klikateľné odkazy na zdroje + pravopisná korektúra) zabralo šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk približne 2,5 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.

 

Diskusia: Očkovanie detí - právo alebo povinnosť?

obavam sa ze vsetko je len biznis

Jano 18.02.2013
Aj ked je tento clanok uz starsieho data, neda mi sem neskopirovat tuto informaciu.

• 11.1.2013 Nemecká anketová štúdia, ktorá začala v septembri 2011, stále pokračuje, jej výsledky sa však už zásadne nemenia: Porovnanie už viac než 8000 neočkovaných detí s očkovanými ukazuje, že neočkované deti sú podstatne zdravšie, a to v každom jednom sledovanom parametri; vo všeobecnosti, menej trpia ochoreniami a zároveň majú menej závažný priebeh, menej trpia alergiami a dýchacími problémami a infekciami, kožnými problémami, hyperaktivitou, poruchami štítnej žľazy a iba 4 deti z celej neočkovanej kohorty sú autistické, u ktorých však laboratórne preukázali otravu ťažkými kovmi, napríklad aj ortuťou. Pre porovnanie, medzi očkovanými deťmi je už približne 1 dieťa z 90-110 autista. Táto občianska aktivita je jednou z viacerých odpovedí na absolútnu neochotu výrobcov vakcín a vládnych organizácií, uskutočniť vedeckú štúdiu o dlhodobom vplyve očkovania na zdravie populácie.
http://www.naturalnews.com/038647_vaccinated_children_disease_risk_unvaccinated.html

ŠTÁTNE VÝPALNÍCTVO

AL CAPPONE 31.01.2013
ODO MNA NEUVIDIA UŽ ANI CENT POVINNE PLATIT VÝPALNE ZDRAVOTNU POISTOVNU AJ KED TU NEBÝVATE,POVINNE OČKOVANIE TO ISTE VELA LUDÍ MALO POTOM PROBLEMY,ALEBO UMRELI,AJ KED VYHRÁTE VÝHRU MUSÍTE ZAPLATIT ZDRAVOTNEJ POISTOVNI-TOTO V TEJTE SLOVAČEJ JUNGLI SA VOLÁ ŠTÁTNE VÝPALNÍCTVO PODPOROVANE PRIVÁTNYMI SKUPINAMI,KTORE POD HROZBOU EXEKUCII,ZA VAŠE VYNALOŽENE PENIAZE,VÁS OBERU O VÁŠ MAJETOK AJ KED TU K LEKAROVI VOBEC NECHODÍTE-NA CELOM SVETE JE TO DOBROVOLNE-VÝCHODNÝ BLOK JE VÝCHODNÝ BLOK VIVA LA SLOVAČ....

MAFIÁNSKE PRAKTIKY

D.R.OMEGA 31.01.2013
Su to máfiánske praktiky a zaujímave je,že v televízii sa s tým nikto nezaoberá,lebo aj tie držia a preto je to tu ake to je.

Wakefield

Ing. Marián FILLO 16.09.2012
Prípad Dr. Wakefielda si teda kto-vie-ako nenaštudovali.

Autizmus po MMR vakcíne (nie po samostatnej osýpkovej vakcíne) nebol v spomínanej štúdii konštatovaný ako príčinná súvislosť, ale len ako časová následnosť, uvádzaná rodičmi. A nebolo to u 11, ale len u 8 z 12 skúmaných detí.

Následné štúdie (údajne vyvracajúce súvislosť MMR a autizmu) nemohli zo štúdie Dr. Wakefielda vyvrátiť vôbec nič, pretože on tam nikde netvrdil, že MMR vakcína spôsobuje autizmus, ale len to, že túto možnosť treba preskúmať. A reprodukoval len tvrdenia rodičov. Nič viac.

Navyše spomínané štúdie jednoducho nespĺňajú kritériá medicíny založenej na dôkazoch, zároveň ide len o epidemiologické štúdie (tzn. čarovanie s číslami), nie o klinické štúdie, takže autori týchto štúdií (na rozdiel od Dr. Wakefielda) v rámci štúdie nevideli jediného autistu. Toľko k ich vypovedacej schopnosti.

Právo alebo povinnosť?

J.N. 13.09.2012
Nič z toho. Dáma a pán sa nezaoberali vôbec otázkou či očkovanie svojou povahou a cieľmi a HLAVNE ÚČINNOSŤOU (vrátane vedľajších účinkov) môže byť vlastne obsahom sledovania legitímnych cieľov v demokratickej spoločnosti, vôbec sa nezaoberali otázkou, čo štát mieni robiť s poškodenými ľuďmi očkovaním, nezaoberali sa otázkou možnej korupcie v big farme, tým ako je nemožné tie firmy kontrolovať, atď, atď... veľmi, veľmi zlé...

ako prosim??

ela 13.09.2012
citujem: Pri zohľadnení sociálnej situácie a stratifikácie obyvateľstva v SR považujeme ponechanie rozhodnutia o očkovaní dieťaťa len na úvahe rodiča za nevhodné a kontraproduktívne... - to nas akoze vsetkych povazuju za hlupych? Ci za neschopnych zohnat si informacie o ockovani??????

Re:ako prosim??

J.N 13.09.2012
Áno Ela, majú ľudí za teľce, zabudli ale, že princíp demokratického štátu tkvie v ochrane práv jednotlivca pred masou. Aj keby masa na čele s nejakými otitulovanými maniakmi "odborníkmi na danú problematiku" rozhodla, že ľudí narodených napr. v roku 1950-1955 so srdcovými ochoreniami, hnedými vlasmi a viac ako 40 materskými znamienkami na tele treba fyzicky zlikvidovať v nejakom "verejnom záujme" musí byť páka na to, aby tomu bolo zabránené.V opačnom prípade je to totalita.

Re:ako prosim??

laura 14.09.2012
alebo za ovce. x krat za den ide rekama, niesomovca.sk, lebo si viem vybrat zdravotnu poistovnu... ako keby na tom zalezalo. grc. mala by byt kampan niesomtela.sk, lebo si vyberiem ci ockujem alebo nie... :-/ ja uz uvazujem, ze nebudem tuto stranku tak casto citat, bo mi je z toho naplac a zacnem trpiet depresiami, ze taketo bezhranicne svinstvo sa tu pacha a vsetkym je to jedno. funguje, nefunguje, koho to zaujima, dajme to do zakonu, nech to ovce a telata plnia ;-( grc.

Re:Re:ako prosim??

ela 16.09.2012
ved prave - ludia v zapadnej EU maju ockovanie dobrovolne, ti su snad inteligentnejsi, ako Slovaci? Slovaci maju drzat huby a dat si napchat do seba a svojich deti svinstva? Prosim si realny dovod, realny rozdiel (nie trapne cudzie slova) medzi mnou a napr. Francuzom! O nejakej ,,absencii hlbšieho spoločenského povedomia o vyhodach a negativach,, ockovania nech nerozpravaju v suvislosti s ludmi s normalnym IQ! A ked sa im zda, ze ludia nie su dost informovani, tak nech sa paci - mame tu predsa lekarov, nech nas PRAVDIVO informuju! Potom o nejakej ,,absencii,, nebude ani chyru, ani slychu!!!!!!

Re:Re:Re:ako prosim??

Ing. Marián FILLO 19.09.2012
Súhlasím.

Navyše lekár je podľa platných právnych predpisov POVINNÝ informovať rodičov o očkovaní, takže to, že ľudia nemajú povedomie o pozitívach i negatívach očkovania je de factou chybou lekárov, čo si neplnia svoje povinnosti.

Pridať nový príspevok

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com