Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 54. Benjaminov príbeh ● Príbeh matky z Brisbane ● Dwayneov príbeh ● Gwendolynin príbeh

02.11.2017 09:38

Australian Vaccination Network (AVN) Inc.1998 (prvé vydanie)ISBN: 1329-4873

 

    Z knihy Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives
    strany 187–194 a časť strany 195 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

obálka knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“Benjaminov príbeh

    Môj syn Benjamin sa narodil vyvolávaným pôrodom 3 a pol týždňa skôr, než mal, a to kvôli mo­jej toxémii a tomu, že monitor tlkotu srdca plodu vykazoval známky, že bábätko je v strese.

    Keď mal Benjamin tri mesiace, dostal čierny kašeľ. Bolo mi vtedy povedané, že mal šťastie, že má už za sebou prvé očkovanie proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu, inak mohol byť priebeh jeho choroby horší. To mi povedali lekári a zdravotné sestry v nemocnici vo Fremantle (Západná Austrá­lia). Jeden lekár mi však povedal, že vakcína proti čiernemu kašľu bola veľmi slabá, a preto odmie­tol názory svojich spolupracovníkov.

    Benovi sa objavila astma a prechladnutia a chrípky mu spôsobovali zápaly pľúc, čo si zakaždým vyžadovalo najmenej jednu antibiotickú kúru.

    Teraz by ma zaujímalo, či skutočnosť, že prišiel na svet vyvolávaným pôrodom, mala byť zo­hľadnená v čase jeho prvého očkovania. Ak by bol Ben očkovaný podľa plánovaného dátumu pôro­du (nie skutočného), boli by už jeho pľúca vyvinutejšie? Rada by som teraz podotkla, že keby som vtedy vedela o nežiaducich účinkoch očkovania to, čo viem dnes, nedala by som ho zaočkovať. Hnevá ma, že mi tieto údaje nikdy neposkytli, hoci som sa výslovne pýtala na nežiaduce účinky.

    Ben tiež dostal febrilné kŕče po očkovaní proti osýpkam (cz: spalničkám) v 13 mesiacoch života. Podľa môjho le­kára to bol priamy následok očkovania. Ben bude mať v máji 4 roky a stále máva kŕ­če, keď je cho­rý. Iba dvakrát sa mi podarilo udržať jeho teplotu nízku a vyhnúť sa kŕčom.

    Ben odvtedy nebol očkovaný. Moje ďalšie dve deti boli očkované bez zjavných problémov, ale veľmi ma hnevá, že mi neposkytli údaje o nežiaducich účinkoch očkovania, ktoré som si pýtala. Akým právom si lekári osobujú rozhodovať sami o tom, čo je dobré pre moje deti?

Matka zo Západnej Austrálie

 

Príbeh matky z Brisbane

    Moja dcéra sa narodila ťažkým pôrodom (stres počas pôrodu, nasledovaný núdzovým cisárskym rezom) a potom mala kŕče. Tie ustali po niekoľkých dňoch. Náš detský lekár jej predpísal fenobar­bital na niekoľko mesiacov. Naše dieťa bolo v starostlivosti tohto lekára, ktorý sa o ňu staral počas pôrodu a po ňom veľmi dobre.

    Prvé očkovanie: Lekárka podala najprv len polovičnú dávku, lebo mala obavy ohľadne kŕčov po pôrode. Netušili sme prečo. Spomínaný detský lekár povedal, že polovičná dávka nie je dobrá a že máme odteraz dávať plné dávky. Povedal že deti na tieto choroby zomierajú, a preto treba očkovať každé dieťa. O nežiaducich účinkoch očkovania nám nepovedal nič.

    Druhé očkovanie: Dcérka dostala plnú dávku. V noci nasledovala veľmi vysoká horúčka, ktorú sa mi po telefonáte s detským lekárom a následnom podávaní Panadolu (paracetamol) a ovlažovaní podarilo zraziť. Ráno mi tento lekár zavolal, či je naše bábätko v poriadku. Bolo.

    Tretie očkovanie: Bola to tiež plná dávka a k tomu ešte vakcína proti osýpkam a príušniciam (mumpsu). Dcérka následne prechladla a dostala zápal ucha. Ten bol liečený Amoxycillinom, ktorý spôsobil silnú hnačku (cz: průjem). Krátko po tom dostala svoj prvý záchvat kŕčov, ktorý si vyžado­val nemocničnú starostlivosť, lumbálnu punkciu a ďalšie testy, aby sa zistila príčina. Príčina sa však nenašla a po dni pobytu v nemocnici na pozorovanie nás poslali domov. Pri ďalšom záchvate sa to opakovalo a dostali sme fľaštičku Dilantinu. Povedali mi, aby sme na dcérku dávali celý čas pozor, nikdy ju nenechávali samotnú vonku alebo v kúpeli a dávali jej tento liek prísne podľa predpisu.

    Dostavil sa tretí záchvat. Navštívili sme toho istého lekára, ktorý už asi nemohol byť viac nedba­lý. Povedala som recepčnej, že chceme navštíviť tohto lekára ako súkromní pacienti a našu dcéru vtedy prvýkrát vyšetrovali na EEG (elektro-encefalo-grafe). Dohodli sme si schôdzku s týmto det­ským lekárom, ale neprišli sme tam. Namiesto toho sme zašli za našou všeobecnou lekárkou, ktorá nás poslala za „špičkovým neurológom“, ktorý vykonal ďalšie vyšetrenie na EEG a povedal nám, že naša dcéra je v poriadku. Zmenil jej liek na Tegretol, pretože „Dilantin spôsobuje zhrubnutie ďa­sien a nedávame ho dievčatám.“

    Kŕče boli čoraz častejšie a závažnejšie. Neurológ nam dal Valium, ktoré sme podávali rektálne na zastavenie kŕčov. Niekedy to zabralo, inokedy sme s tým museli za hulákania sirény do nemocnice. Aspoňže sme stretli lekára, ktorého sme poznali, a neboli už žiadne ďalšie testy.

    Naša dcéra sa teraz o nič nijak zvlášť nezaujímala. Dĺžka zaujatia jednou vecou, ktorá predtým bola na jej vek dlhšia, než je bežné, sa skrátila. Bola náladová a obdobia sedenia bez pohnutia sa striedali s obdobiami vzrušenia, hraničiaceho s hystériou. To mala tri roky.

    Vyhľadali sme výbornú naturopatku, ktorá nás poslala za skvelým chiropraktikom, ktorý narov­nal chrbticu našej dcérky. Táto naturopatka nám nesmierne pomohla. Odhalila potravinové alergie a predstavila nám Brain Gym cvičenia (viď www.BrainGym.org) a nahrávky, ktoré povzbudzovali k pozitívnemu mysleniu. Našej dcérke to veľmi osožilo, keďže naša domácnosť bola vtedy veľmi negatívnym prostredím — prežívali sme len zo dňa na deň, čakajúc na ďalší záchvat kŕčov. Keďže ku kŕčom dochádzalo len počas spánku, naša dcérka spávala každú noc pri otcovi, zatiaľčo popo­ludní som na jej spánok dozerala ja. Nikdy sme ju nenechali samotnú. Nikdy sme nemali opatrova­teľku, pretože tie kŕče boli tak traumatizujúce pre každého, že sme do toho nechceli namočiť ďalšie­ho dospelého. Nechceli sme tiež, aby si dcérka prechádzala kŕčmi bez prítomnosti jedného z nás.

ilustračný obrázok: epilepsia    Takto to šlo ďalej, s výletmi za neurológom, ktorý nám povedal, že naša dcérka je v poriadku, a po každom záchvate kŕčov predpísal ešte väčšie dávky Tegretolu. To zahŕňalo držať dcérku počas krvného testu na toxicitu po každom zvýšení dávkovania. Po nejakom čase neurológ zmenil liek na Epilim, ktorý — ako povedal — nebolo treba sledovať krvným testom. Ale naša dcérka nebola zdravá. Vyzerala ako handrová bábika (cz: panenka).

    Kŕče sa dostavovali čoraz častejšie. Neurológ povedal, že by zvýšil dávku Epilimu, ale treba našu dcérku najprv zobrať na krvný test. Nezobrali sme. Mala kŕče, ktoré sme nedokázali zastaviť, a ne­vedeli sme nájsť jej neurológa. Jeho manželka nám dala číslo na iného lekára — detského neuroló­ga, — s ktorým sme sa stretli v nemocnici. Bol pre nás ako závan čerstvého vetra. Povedal nám, že treba zvýšiť dávkovanie Epilimu, ale nie je k tomu nutný žiaden krvný test.

    Po tom, čo sme pôvodného neurológa vymenili za tohto, sme začali vidieť výsledky. Došlo k dvom ďalším záchvatom kŕčov, ktoré boli nasledované zvýšením dávkovania Epilimu. Potom už k žiadnym ďalším kŕčom nedošlo. Dcérka brala lieky ďalšie dva roky po poslednom záchvate kŕčov a potom sme veľmi pomaly Epilim vysadzovali. Odvtedy už žiadne kŕče nemala!

    Až do vysadenia liekov mala naša dcérka ťažkosti s učením. Nezapamätala si to, čo sa naučila. Po vysadení liekov však výborne číta a teraz zápasí s matematikou. Zmenila sa zo zjavne apatického dieťaťa na dieťa so zvedavou mysľou. Vo veku 5 rokov navštevovala cvičenia na zlepšenie jej mo­torických schopností. Zlepšila sa vtedy v hrubej i jemnej motorike, ale až teraz badať jej schopnosti v písaní rukou. Je to pre ňu frustrujúce, pretože jej myseľ pracuje rýchlejšie, než je schopná zazna­menať na papier. Doma cvičí písanie. Teraz už spí sama. Vo veku 8 rokov sa odsťahovala z našej manželskej postele.

    Bola vždy dobrou plavkyňou, ale nie bežkyňou. Prvýkrát zabehla 1 km minulý týždeň vo veku 8 a pol roka.

    Stále má potravinové alergie, ale teraz už rozumie, že sa potrebuje daným potravinám vyhýbať. Stále býva často prechladnutá, čo býva nasledované chorobou, vyžadujúcou si antibiotiká a 7–10 dní mimo školu.

P. a C., Brisbane, Austrália

 

Dwayneov príbeh

    Dwayne sa narodil ako nádherné, zdravé, normálne bábätko, ktoré dobre papalo, dobre spalo a celkovo s ním bola pohoda. Keď mal mesiac, prechladol, na čo mu bol predpísaný Amoxil.

    Dwayne dostal prvé očkovanie proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu v novembri 1984, keď mal 2 a pol mesiaca. Potom trpel príznakmi, podobnými kolike, do decembra 1984, na čo mu bol pred­písaný Merbentol.

    Druhú dávku očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu dostal v januári 1985 vo veku 5 mesiacov. Keď sme opustili ambulanciu, šli sme do domu mojej matky, vzdialeného len 10 minút. Pri prebaľovaní Dwaynea som si všimla veľké červené škvrtny po jeho tele. Hneď som volala vše­obecnému lekárovi. Ten povedal: „Nuž, zdá sa, že má miernu reakciu na očkovanie.“ a požiadal ma, aby som Dwayne okamžite doniesla späť do ambulancie. Keď sme dorazili do ambulancie, škvrny sa zväčšili až tak, že začali splývať. Lekár sa na to pozrel, vyšiel von, prišiel s ďalším leká­rom, potom spolu odišli a keď sa vrátil (čo trvalo celú večnosť), natrel Dwaynea nejakým krémom a povedal, že bude v poriadku. Tiež mi povedal, že mám dať Dwayneovi nejaký Panadol, lebo nie­ktoré deti po očkovaní zakúsia určité nepohodlie alebo miernu teplotu.

    Od tejto chvíle už Dwayne nebol tým spokojným bábätkom, akým býval. Bol podráždený, plakal často, z jeho hrdla sa dralo vysoko položené kvílenie. Spával zle, s kŕmením to nebolo lepšie a ne­odpovedal na žiadne pokusy o utíšenie. Zároveň sa menej hýbal.

    Vo februári 1985 dostal znepokojivý kašeľ. Podľa všeobecného lekára to bolo spôsobené prerezá­vaním zubov. Jedného rána, zhruba o tretej hodine, sme už z toho boli úplne mimo a zobrali sme Dwaynea do nemocnice. Tam nám povedali, že má možno mierny čierny kašeľ. Kašeľ našťastie po­minul niekedy v apríli 1985.

    V tom istom čase Dwayne dostal tretiu dávku očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu, vo veku 8 mesiacov. Predtým som vyjadrila pred všeobecným lekárom svoje obavy z očkovania Dwaynea kvôli tomu, čo sme zakúsili po druhej dávke. Lekár ma predbehol a povedal, že kvôli tej miernej reakcii, ktorú mal Dwayne naposledy, pričom najpravdepodobnejším vinníkom bola zložka proti čiernemu kašľu, sa rozhodli vynechať túto zložku z ďalšieho očkovania Dwaynea.

    Nebola som s tým vôbec uzrozumená, ale nakoniec ma lekár presvedčil, aby som dala Dwaynea očkovať proti záškrtu a tetanu, po tom, ako mi dal prednášku o možných dopadoch nákazy týmito chorobami. Bola som mladou matkou, vystrašenou a nevzdelanou, takže som nevedela o hrozných dopadoch očkovania okrem toho, čo zažil Dwayne po druhom očkovaní.

    Dwayne bol naďalej veľmi požadovačný, stále poriadne nespal a nejedol, stále kvílil, nerobil po­kroky vo vývine a neprestajne fňukal a plakal. Návštevy u všeobecného lekára nepriniesli žiadne odpovede, okrem „možno je mamička veľmi unavená, potrebuje vypnúť a možno je trochu precitli­velá.“ Dokonca mi predpísali Valium! Jedna tableta mi stačila a zvyšok som spláchla do záchoda. Dalo mi dosť zabrať, aby som sa postarala o Dwaynea, a rozhodne som nepotrebovala byť mimo seba.

    Štvrté očkovanie (osýpky, príušnice, ružienka = MMR) podstúpil Dwayne v októbri 1985 vo ve­ku 14 mesiacov.

    Dwayne sa nikdy nebatolil. Podnikol početné pokusy kráčať, ale bol vždy stuhnutý a vždy padal na zem. Trpel sústavnými kašľami a prechladnutiami, nasledujúcimi krátko po sebe. Často si držal uši a vrešťal, ale ťažko bolo zistiť, či ten vreskot bol spôsobený tým či oným, pretože Dwayne pla­kal a vrešťal tak-či-tak takmer každý deň. Návštevy u všeobecného lekára nepriniesli žiadne ovocie.

    Dwayne pobudol v nemocnici v 15 mesiacoch života a potom opäť v 17 mesiacoch života, zvra­cal, mal hnačku, vysoké teploty a stuhnuté telo. V oboch prípadoch mu robili testy na meningitídu a gastroenteritídu, ktoré však neodhalili nič a príznaky boli pripísané „záhadným vírusom“.

    Piate očkovanie dostal Dwayne v júli 1986 vo veku 23 mesiacov. Bolo to len proti tetanu a záškr­tu. Čierny kašeľ vynechali.

    Čo sa týka Dwayneových uší, žiadali sme o vyšetrenie u odborníka na ušné, nosné a krčné choro­by (otorinolaryngológa). Ten diagnostikoval zápal stredného ucha s výtokom a dal Dwayneovi do oboch uší ušné vložky. Dwayne potom podstúpil test sluchu, ale nedokončil ho, pretože neprestal vrieskať na tak dlhú dobu, ako bolo treba, aby spolupracoval, resp. aby nástroje dali výsledok. Po­slali nás domov s tým, že majú pocit, že Dwayne môže primerane počuť. Dwayneovi tiež odstránili nosné a krčné mandle kvôli častým nákazám hrdla.

    Odvtedy sme už Dwaynea nedávali očkovať.

    Vyžiadali sme si návštevu u lekára-špecialistu, lebo sme mali obavy z Dwayneovho pomalého rastu. Poslali nás za neurológom do Nemocnice princeznej Margaréty (Princess Margaret Hospital). Ten vykonal testy, ako je zhodnotenie vývinu, CT (počítačová tomografia) mozgu, EEG (elektroen­cefalograf), krvné testy a testy chromozómov (genetiky). Nakoniec nám povedali, že Dwayne je vý­vinovo na úrovni 15-mesačného bábätka! Vtedy však mal už takmer 2 a pol roka. EEG vykazoval známky epileptickej aktivity, čo sme doma nezaznamenali, ale povedali nám, že možno mal nejaké kŕče počas spánku (on však nespával často a dlho).

    Pri prepúšťaní z nemocnice nám povedali, čo všetko Dwayne nemá, ale neponúkli nám nijaké vy­svetlenie skutočnej príčiny choroby nášho syna. Hrozný zmätok. Neurológ predpísal Tegretol na tú epileptickú aktivitu. Krátko na to sme ho znovu navštívili, keď už sme sami zažili Dwayneov epi­leptický záchvat, a on nám povedal, aby sme zvýšili dávku Tegretolu. S rastúcou častosťou kŕčov zobrali Dwaynea do nemocnice na ďalšie EEG testy. Výsledkom bol predpis na ďalší liek menom Frisium. Povedali nám, že Dwayne má senzorický druh epilepsie, ktorá sa spúšťa pri prebaľovaní, na ktorom často trval, či už boli mokré alebo nie, a vychutnával si ten pocit.

    Dwayneove epileptické záchvaty sa dostavovali čoraz častejšie, tak sme zavolali neurológovi, ktorý nám kázal zvýšiť dávku Frisia. Potom začala Dwayneovi „padať hlava“ a padal na zem. Ne­darilo sa nám spojiť s neurológom, tak sme šli za všeobecným lekárom, ktorý nám po vyhodnotení Dwayneovej hmotnosti vzhľadom k veku kázal zvýšiť dávku Tegretolu.

    Nakoniec sme sa predsa len dostali k neurológovi, ktorého sme oboznámili s Dwayneovým pada­ním hlavy a padaním na zem, ku ktorému dochádzalo už 6x denne. Zmenil liek na Epilim, s poky­nom znižovať dávku Tegretolu s rastúcou dávkou Epilimu, a kázal nám pokračovať v podávaní Fri­sia. To bola ale nočná mora! Padanie hlavy bolo čoraz častejšie, ako aj sústavný plač, kvílenie a po­dráždenosť. Bolo to peklo!

    Dostal sa k nám článok o autizme. Zistili sme, že Dwayne vykazuje známky autistického správa­nia sa, a tak sme presvedčili nášho všeobecného lekára, aby nás poslal k špecialistovi, ktorý nás ná­sledne poslal do Strediska pre autistov (Autistic Centre) vo Victoria Parku. Po návšteve nám pove­dali, aby sme zobrali Dwaynea späť do Mildred Creeku na 2-týždňový pobyt, aby ho mohli zhodno­tiť. Tak sme aj urobili a výsledkom bolo, že Dwayneovi diagnostikovali autistické sklony, ale nena­plnil všetky kritériá plnokrvného autizmu.

    Zanedlho po tom som vážne ochorela a musela som ísť rýchlo do nemocnice na naliehavú operá­ciu, ktorá ma pripútala na lôžko na tri týždne. Môj manžel musel zostať doma a zobrať si 4-týždňo­vé neplatené voľno, takže sme vtedy nemali žiadny príjem.

    Po návrate domov k sústavným nočným morám som sa nervovo zrútila a opäť pobudla v nemoc­nici. Pravdu povediac, chcela som len zomrieť. Vďaka Bohu som sa však s pomocou rodiny zotavi­la.

    Po strate akejkoľvek dôvery v lekárov sme zobrali nášho syna k naturopatovi. Domnievame sa, že tento pán zachránil nášmu synovi život a tiež ho uchránil pred závažným trvalým poškodením zdravia. Nechcem ani pomyslieť na to, kde by sme dnes boli, nebyť tohto človeka. V tom čase už mal Dwayne 20 príhod s padaním hlavy či padaním na zem denne. Mnohokrát sme si mysleli, že to neprežije.

    11.II.1997: Dwayne už neplače celý deň. Väčšinou je pomerne šťastný, ak robí veci, ktoré robí rád. Ale po 12 rokoch stále máme vývinovo 3-ročné dieťa. Nespomínam si, kedy bol Dwayne napo­sledy chorý. Už je to dlhší čas. Je už zdravý, ale stále trpí nejakými alergiami. Už sa vie pomerne dobre pohybovať, ale stále ešte často padá. Potrebuje pomoc s takmer všetkým, čo robí, napr. s kú­paním, obliekaním, záchodom atď. Naje sa sám, ale musím ho neustále ponúkať do jedla a stále je veľmi požadovačný. Má určité behaviorálne problémy, neznáša zmenu zabehaných zvykov, radšej je v spoločnosti dospelých než svojich rovesníkov, alebo je rád sám. Stále nevie hovoriť a stále kvíli a vrieska každý deň. Po 7 rokoch nemá známky epilepsie. Život s Dwayneom je stále veľmi ťažký.

    Je len málo vecí, ktoré má Dwayne rád. Najradšej má televízne kvízy: Zľava storočia, Koleso šťastia a Family Feud. Tiež sa rád pozerá na predpoveď počasia po televíznych novinách. Miluje kone a má svojho vlastného poníka, na ktorom sa rád vozí. Rád sa vozí na školskom autobuse, keď to je možné, a rád pozoruje autá, kým sú v pohybe.

    Dwaynea opäť vyšetrovali v novembri 1996 a diagnostikovali mu už autizmus po tom, ako napl­nil všetky diagnostické kritériá pre autizmus.

    Nikdy nezabudneme na ten deň pred 11 a pol rokmi. Nikto si nevie predstaviť to peklo, akým sme si za ten čas prešli, okrem mnohých iných, ako sme my, ktorých deťom sa stalo to isté. Nikto nás nepresvedčí, že za to všetko, čo si prežil náš syn za ostatných 11 a pol roka, ako aj za jeho do­dnes trvajúce poškodenia zdravia, nie je zodpovedná vakcína proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu. Mocnári, čo stoja za očkovaním, vedome kaličia deti od samotného počiatku očkovania, ničia ich životy a životy ich rodičov a opatrovníkov. Nechápem, ako vôbec niekto z nich môže v noci pokoj­ne spať, a nemôžem si pomôcť, ale zaujímalo by ma, koľko ľudí spomedzi lekárov alebo vlády má svoje deti skutočne plne zaočkované!!!

E. Reynolds, Západná Austrália

 

Gwendolynin príbeh

    Počas posledných mesiacov tehotenstva som bola pripútaná na lôžko kvôli vysokému krvnému tlaku a toxémii. To sa stalo aj počas mojich dvoch neskorších tehotenstiev. Gwen sa narodila v júni 1962. Po vyšetrení bola prehlásená za normálnu. Jediný raz v živote som mala vtedy popôrodnú eklampsiu.

    Od narodenia po prvé očkovanie: Gwenin vývin bol normálny. Pri pravidelných návštevách det­ského lekára bola vždy v pohode, šťastná a pokojná. Na podnety odpovedala s úsmevmi a mrmla­ním a v 6 mesiacoch dokázala udržať svoju fľašu a sedieť bez podpory. Detský lekár ma pri zdra­votných prehliadkach ubezpečoval, že Gwen je normálna.

    Očkovanie a čo bolo po ňom: 4.VII.1963 bola Gwen úplne v pohode a s radosťou sa bavila s obo­mi pármi starých rodičov. Zobrala som ju k rodinnému lekárovi na Salkovu vakcínu (proti vírusovej detskej obrne) a tretiu dávku očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu. Síce sme sa už z tej oblasti odsťahovali, ale šli sme za tým lekárom, keďže to bol on, kto vykonal prvé dve očkovania.

    Bol to veľmi horúci deň a lekár vtipkoval, že vakcína by mala byť v poriadku, lebo bola uložená v chladničke.

    Okamžite po očkovaní začala Gwen veľmi hlasito plakať a prestala až dlho po tom, čo sme opus­tili ambulanciu. Lekár mi povedal, aby som sledovala, či nemá kŕče. Keď prestala plakať, všimla som si, že sa jej lesknú oči a že sa chveje. Následne bola veľmi ticho. Vydesila ma jej tichosť, ale zaspala, keď sa auto pohlo na ceste späť domov a ja som zabudla na svoju úzkosť.

    V tej noci som si všimla, že má kŕče. Počas nasledujúcich pár týždňov som vyhľadala miestneho všeobecného lekára, keďže kŕče pretrvali. Čoskoro sme sa stali pravidelnými návštevníkmi špecia­listu v Detskej nemocnici. Predpísal lieky na jej kŕče, ktoré pozostávali zo silného trasenia sa, nasle­dovaného sklesnutosťou a spánkom. Povedal mi, že RTG a EEG vyšetrenie odhalilo známky závaž­ného poškodenia mozgu a že Gwen nebude nikdy hovoriť. Miestny všeobecný lekár zašiel dokonca tak ďaleko, že mi povedal, aby som nezostala sliepkou s jediným kuriatkom, ale aby som mala viac detí. Už bol chorý z toho, ako som mu po nociach vyvolávala.

    Gwen sa stala akoby rastlinou. Sotva čo ju zaujalo, už nevedela bez podpory sedieť a sotva udr­žala hlavu hore. Zlomilo mi to srdce.

    Keď sme sa presťahovali do Melbourne, navštevovali sme Detskú nemocnicu. Po ústupe kŕčov vysadili Gwen lieky na epilepsiu. Kúpila som jej cvičnú chodiacu sedačku („pavúka“) a ona sa nau­čila pohnúť dozadu. Vo veku 2 rokov už vedela sama chodiť. Po našom návrate do Sydney boli le­kári prekvapení, ale nevedeli urobiť nič pre zlepšenie jej stavu.

    Keď mala Gwen 3 roky, presťahovali sme sa do Canberry. Bola nesmierne hyperaktívna a musela byť neprestajne pod dohľadom. Hoci bola rada s inými deťmi, nevytvorila si k nim vôbec vzťah.

    Porodila som ďalšie dve deti, Davida a Seana. Ani jeden nedostal vakcínu proti čiernemu kašľu, ani Salkovu vakcínu, ale obaja vyrástli vo veľmi dobrom zdraví. Obaja boli veľmi bystrými žiakmi a teraz zastávajú náročné a zodpovedné postavenia. V tých rokoch žiaden lekár — či už v Sydney, Melbourne alebo Canberre — nepripustil ani nedosvedčil, že by to mohlo byť očkovanie, čo spôso­bilo u Gwen takúto zmenu. Chceli mi naznačiť, že sa jej nedostávalo kyslíka v maternici, napriek tomu, že som ich oboznámila s jej normálnym vývinom až do vyše roka života.

    Keď sa nám rozpadlo manželstvo, zobrala som deti späť do Sydney. Zapísali sme Gwen do 6-me­sačného liečebného programu pre autistické deti v North Ryde. Tamojší lekár súhlasil, že očkovanie (pravdepodobne zložka proti čiernemu kašľu) mohlo spôsobiť poškodenie Gweninho mozgu. V tom čase už vypršala lehota na podanie prípadnej žaloby — tak mi to aspoň bolo povedané, keďže už uplynulo viac než 7 rokov, odkedy to začalo. Gwen navštevovala ten kurz v North Ryde. Potom na­vštevovala Karonga špeciálnu školu v Eppingu, potom základnú školu Crowle. Keď skončila Crow­le, mala 13 rokov, ale duševne bola na úrovni 2- až 3-ročného dieťaťa. Potom žila v Stocktonskom stredisku. Bola som stále osamotenou matkou bez akejkoľvek podpory Gweninho otca.

    Hoci kŕče, ktoré Gwen mala ako bábätko, boli už dávnou minulosťou, vrátili sa s pubertou a opa­kovali sa, ak nebola na liekoch. Domnievam sa, že osadenstvo Stocktonského strediska jej podalo Sabinove kvapky (ústami podávaná vakcína proti detskej obrne) a vakcínu proti nákazlivej žltačke typu B, pričom Gwen nepriaznivo reagovala na oboje. Zdá sa, že dospelým obyvateľom Stockton­ského strediska sa dostáva rôznych činností, zábavy a liekov, miesto toho, aby sa zúčastňovali in­tenzívneho cvičenia a školenia. Tamojšia škola bola zatvorená. Ak by sa počet zamestnancov zvýšil, snáď by sa mohla naučiť viac vecí, napr. ako sa postarať o svoje každodenné potreby a svoj maje­tok.

    V súčasnosti vie Gwen vyriešiť jednoduché hádanky, zaspievať časti jednoduchých pesničiek a s vysokou presnosťou a nadšením nájsť podniky rýchleho občerstvenia. Odpovedá na jednoduché pozvánky, žiadosti a príkazy, obzvlášť ak sa jej to hodí, ale nerozpráva, iba opakuje známe frázy do zblbnutia.

    Má rada naše návštevy. Bola na návšteve u nás v Sydney na Vianoce. Prehľad všetkých jej liekov a reakcií by vydal na ďalší príbeh v ságe pokusov utíšiť ju a udržať ju vo zvládnuteľnom stave. Bola nádherným bábätkom a dobre vyzerajúcou slečnou, ale pri záchvate kŕčov niekoľkokrát padla tvá­rou na zem a súčasné lieky jej spôsobujú obezitu. Museli jej vytrhnúť niekoľko zubov, hoci som sa veľmi snažila zachrániť jej chrup pomocou kliniky Verna Barnetta vo Westmeade.

    Mala mať lepší život, ale očkovanie ju odsúdilo na doživotie. Je to pre mňa nekonečný žiaľ a taž­ko sa mi píšu tieto riadky…

Sylvia, Sydney, Austrália

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com