Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 4. Dylanov príbeh

11.11.2012 00:34

 Australian Vaccination Network (AVN) Inc.1998 (prvé vydanie)ISBN: 1329-4873

 

       Z knihy Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives
       strany 15 až 22 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

obálka knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“Dylanov príbeh

Michelle Hewitt

 

Veľmi milovaný, hlboko postrádaný syn Michelle a Marka,
nech je všetka naša láska stále s tebou.
Odkedy sa ihla dotkla Tvojho telíčka,
vedeli sme, že niečo nie je v poriadku.
Celý týždeň si plakal.
Len Pán Boh vie, čo všetko sme skúšali.
Prečo nič neurobili?
Mali niečo urobiť.
Všetci tu sedíme a pýtame sa ich: prečo?
Ako tu sedíme a plačeme,
mal si len 8 týždňov a Tvoja duša bola predaná.
Prečo to muselo takto skončiť? Prečo?

       Bola som tehotná a mala som nádherného chlapčeka. Jeho meno bolo Dylan Mark Hewitt-Archer, narodený 23.IX.1996. Dylan sa narodil o 3 týždne pred termínom a vážil 2460 g. Mal hnedé vlasy, modré oči, olivovú pokožku a bol veľmi silným bábätkom. Dylan bol dojčený na požiadanie, čo bolo zvyčajne každé 3 hodiny. Od prvého dňa sa dobre prisával a nebol s ním nikdy žiaden problém.

       V piatok 27.IX.1996 sme boli prepustení z nemocnice. V nedeľu 29.IX.1996 prišla pôrodná asistentka skontrolovať mňa i Dylana. Dylan bol neuveriteľný. Vážil 2480 g. Pôrodná asistentka povedala, že snáď nemusí prísť aj zajtra, pretože na ňu urobilo poriadny dojem, ako dobre sa nám obom darilo.

       Dylan bol veľmi spokojné bábätko, ktoré papalo i spalo veľmi dobre. Bol veľmi šťastným zdravým bábätkom, ktoré sa často smialo. Dokonca aj keď bol hore, len si tak ležal s otvorenými očami a rozhliadal sa po okolí. Dylan plakal jedine v prípade, keď chcel papať.

       V stredu 13.XI.1996 sme spolu s Markom zobrali Dylana do zdravotného strediska na preventívnu prehliadku. Všetko sa javilo byť v poriadku. Zdravotná sestra mi pripomenula očkovanie v 2 mesiacoch života dieťaťa. Povedala mi, že môže byť vykonané u nich alebo u môjho oblastného všeobecného lekára.

       V pondelok 25.XI.1996 som zavolala do zdravotného strediska, aby som si dohodla schôdzku kvôli Dylanovmu očkovaniu. Celý deň bol v poriadku. Keď sme trpezlivo čakali, začuli sme Dylanovo meno. Potom sme nasledovali Dr. A do jeho ordinácie, netušiac, čo príde. Všetko, čo lekár povedal, bolo:

„Vidím žltú zdravotnú knižku bábätka a 8 týždňov staré bábätko. Čo mi to pripomína?“

       Povedali sme áno, ale skôr, než sme mali šancu povedať čokoľvek iné, lekár odišiel. Keď sa vrátil, poprosil ma, aby som podržala Dylana, kým mu pichne ihlu. Akonáhle sa tak stalo, Dylan začal vrieskať. Mark a ja sme boli znechutení z Dr. A, pretože ani len neutrel krv z Dylanovho zadočku. Potom som požiadala Dr. A, aby vyplnil Dylanovu zdravotnú knižku. Tak aj urobil, ale neskôr som zistila, že nevypísal číslo výrobnej dávky (šarže), čo bolo jeho povinnosťou.

       Keď sme zobrali Dylana domov, neprestal vrieskať po celú cestu.

       Keď sme dorazili domov okúpala som Dylana, nakŕmila ho, prebalila ho, ale stále neprestával vrieskať. Ten večer sme sa s Markom pozreli do Dylanovej zdravotnej knižky čudujúc sa, čo do čerta dal ten doktor Dylanovi, že takto vystrája. V tej noci som vôbec nespala. Dylan zaspal od únavy na takých 5 minút a potom zase hodiny vrieskal. Na zadnej strane zdravotnej knižky sa píše, že táto reakcia zvyčajne pominie do 24 hodín, ale nestalo sa tak.

       V utorok 26.XI.2012 som volala do zdravotného strediska a povedala zdravotnej sestre, že Dylan mal po očkovaní zápchu a že to vyzeralo úplne inak než to normálne pri prebaľovaní vyzerá. Odpovedala, že ako by to neprestalo do piatku, tak nech zavolám znovu a prídem na prehliadku. Dylan naďalej nespal, mal zápchu a neprestajne vrieskal. Po 3 dňoch sa to vôbec nezlepšilo.

       28.XI.1996 mal Dylan naozaj zlú stolicu. Jeho plienka ňou bola pokrytá odpredu dozadu. Tak som hneď volala do zdravotného strediska. Povedala som zdravotnej sestre, že Dylan prešiel z jedného extrému do druhého, keďže teraz mal ťažkú hnačku. Tiež som povedala, že Dylan chcel byť kŕmený každých 5 až 10 minút. Povedala mi, aby som ho dojčila vždy, keď o to požiada, inak by mohol byť dehydrovaný. Tak som aj urobila.

       Ten istý deň som si dohodla schôdzku s Dr. A, keďže som si mala vážne obavy. Keď sme sa dostali do zdravotného strediska, Dylan konečne zaspal, kým sme čakali v čakárni. Nakoniec zavolali Dylanovo meno a tak sme nasledovali Dr. A do jeho ordinácie, aby nám bolo povedané, že Dylan možno má v sebe trochu vírusu z očkovania. Povedal nám, aby sme mu dali trochu Panadolu (antipyretikum na báze paracetamolu – pozn. prekl.) a že by to malo prestať v priebehu niekoľkých dní. Odporučil nám tiež navštíviť Dr. B, pediatra, hoci sme boli zapísani do poradovníka s čakacou dobou 1 až 2 mesiace. Zobrali sme potom Dylana domov. Znovu vrieskal.

       29.XI.1996 som volala do zdravotného strediska, aby som si dohodla ďalšiu návštevu, pretože som cítila, že Dylan potrebuje, aby sa naňho pozrel niekto teraz (NIE ZA 1 ČI 2 MESIACE). Cítili sme, že niekto by nám mal vedieť niečo povedať, nielen vyhodiť nás z ambulancie. Obaja sme vedeli, že s naším synom niečo nie je v poriadku, odkedy bol očkovaný. Jeho správanie sa dramaticky zmenilo. Nedostali sme sa prednostne k Dr. B, ale dostali sme sa k inému pediatrovi, Dr. C.

       Znovu sme trpezlivo čakali, zatiaľčo náš syn tam bezmocne ležal. Konečne zavolali Dylanovo meno. Potom sme nasledovali Dr. C do jeho ordinácie. Povedala som Dr. C to isté, čo všetkým ostatným doktorom – že Dylan bol v pondelok 25.XI.1996 očkovaný a že som včera už bola u Dr. A. Zdôraznila som, že mám vážne obavy o Dylanovo zdravie (ODKEDY BOL OČKOVANÝ). Tiež som mu povedala, že Dr. A si myslel, že Dylan možno má v sebe trochu vírusu z očkovania. Dr. C si, zdá sa, myslel, že Dylan bude v poriadku, keďže ubehli len 4 dni. Zároveň to však vyzeralo, že Dr. C nemá poňatia, čo robiť. Potom sme znovu išli domov. Za ten čas Dylan neprestajne vrieskal.

       Dylan stále nespal a dožadoval sa mojej sústavnej pozornosti. Ten týždeň sme sa s Dylanom boli krajne vyčerpaní, keďže sme obaja nespali kvôli Dylanovmu kričaniu o pomoc. Počúvala som jeho vresk, tak som ho stále kŕmila, prebaľovala a držala v náručí.

       Okolo 1430 som zavolala do okresnej nemocnici a požiadala som o hospitalizáciu. Chcela som hovoriť s pôrodnou asistentkou. Keď tá prišla k telefónu, povedala som jej, že moje bábo bolo očkované 25.XI.1996 a odvtedy bez prestania vrieska. Potom som jej tiež vysvetlila ďalšie príznaky choroby. Odpovedala mi spýtajúc sa, kde je môj všeobecný lekár. Tak som jej povedala, že je v zdravotnom stredisku. Odpovedala, že tam ešte stále majú otvorené, tak nech ho idem navštíviť. Potom som šla zavolať do zdravotného strediska, keď moja mama navrhla, aby som si pýtala Dr. D, lebo mala pocit, že to je dobrý lekár. Keď som mu volala, žiadala som o termín návštevy. Sekretárka odpovedala, že Dr. D má plný termínovník. Povedala som jej, že to nie je dosť dobré, pretože moje bábo je veľmi choré a potrebuje, aby sa naň pozrel nejaký dobrý lekár. Povedala som jej potom, že som bola za posledné 2 dni u 2 lekárov a nebola som ani v najmenšom spokojná s ich výkonom. Povedala mi potom, že môžem prísť za Dr. D o 1600 a nemusím si dohodnúť schôdzku, stačí jednoducho prísť.

       Keď sme tam prišli, podala som sekretárke kartičku poistenca. Odišla a po pár minútach sa vrátila s tým, že Dr. D už nikoho nevyšetrí, takže máme ísť za Dr. E. Potom sme znovu trpezlivo čakali, zatiaľčo Dylan kričal. O hodinu neskôr zaznelo Dylanovo meno. Šli sme potom za Dr. E do jeho ordinácie. Povedala som mu, že Dylan bol v pondelok 25.XI.2012 očkovaný a odvtedy neprestal vrieskať. Tiež som mu povedala o ďalších príznakoch Dylanovej choroby. Potom som mu povedala, že Dylan bol vždy spokojným bábätkom, ktoré plakalo len keď sa dožadovalo kŕmenia – až kým nebol očkovaný. Povedala som mu, že som už bola za 2 inými lekármi a že obaja sme mali silný pocit, že Dylanove problémy spôsobilo očkovanie. Spýtali sme sa, či by bolo možné, že kvôli očkovaniu vznikla nejaká viróza, ako nám predtým povedal Dr. A. Dr. E odpovedal, že to je nepravdepodobné. Snažil sa pozrieť do Dylanových uší, ale povedal nám, že nič nevidí, lebo Dylan sa príliš hýbe.

       Počas celého tohto pokusu o vyšetrenie Dylan sústavne vrieskal, búchal rukami, kopal a hádzal so sebou tam a späť. Jediné, čo Dr. E povedal, bolo, že je to len 5 dní a že by sa to v priebehu pár dní malo zlepšiť. Povedal tiež, že Dylan môže mať nejaký vírus, ale nebol si istý. Mal pocit, že nie je potrebné navštíviť pediatra. S Markom sme práve obliekli Dylana, keď Dr. E odišiel zavolať ďalšieho pacienta. Potom sme sa vrátili do ordinácie Dr. E po autosedačku. Za ten čas nasledujúci pacient čakal pred dverami. Dr. E nás tak rýchlo chcel vyhodiť, že nám zabudol dať podpísať formulár pre zdravotnú poisťovňu.

       Keď sme odchádzali od lekára, rozprávali sme sa s Markom, akí sme znechutení a nespokojní. Za celý ten týždeň sme boli u troch lekárov, 2x hovorili so zdravotnou sestrou a raz sme sa spojili s okresnou nemocnicou. Za celý ten čas so mnou zaobchádzali ako s precitlivelou prvorodičkou, hoci matka vždy vie, keď niečo nie je v poriadku. Ale namiesto toho, aby nás počúvali, vyhadzovali nás z ambulancií.

       Mark i ja sme mali silný pocit, že odkedy bol Dylan očkovaný a boli sme opakovane u lekára, niekto by nás už konečne mal brať vážne. Potom sme šli domov, netušiac, čo nás ešte čaká.

       Keď sme prišli domov, nakŕmila, prebalila a čičíkala som Dylana, kým som ho uložila do postieľky. Prvýkrát v ten týždeň Dylan zaspal, tak som sa rozhodla dopriať si tiež trochu odpočinku a stíšila som telefón na takmer nepočuteľnú hlasitosť, lebo som nechcela, aby nás niekto vyrušoval. Mark sa potom tiež rozhodol, že si ľahne, hoci by nemal, lebo o 1830 mal ísť von a bolo už 1815. Ani jeden z nás však už nedokázal udržať oči otvorené, lebo sme boli obaja unavení z práce a nedostatku spánku po celý týždeň.

       O 2200 som sa zobudila na zvonenie telefónu. Neviem, ako to je možné, však som ho stíšila na minimum, aj keď moje telo bolo zvyknuté na budenie sa každých 3 až 5 hodín. Potom som sa šla pozrieť na Dylana ešte pred zdvihnutím telefónu. Vyzeral tak meravo – s očami i ústami otvorenými. Vyzeralo to naozaj divne, tak som ho zobrala na ruky a zistila som, že je skutočne studený a meravý. Myslela som, že musel mať nejaký zlý sen, tak som bežala k vypínaču, dúfajúc, že to naozaj bol len zlý sen. Zapla som svetlo, pozrela na Dylana v mojom náručí a zvrieskla. Potom som bežala k posteli, kde sa Mark práve zobudil na môj krik. Mark sa potom pokúsil resuscitovať Dylana, kým som odpovedala na telefón. Bola to moja mama a pomedzi slzy som jej povedala, že Dylan nedýchal a či by mohla prísť teraz ku nám. Potom som zavolala záchranku a povedala im, že moje bábo nedýcha. Dala som im adresu a zavesila. Potom som sedela, držiac syna v náručí a čakajúc na pomoc.

       O pár minút záchranka prišla. Povedali mi, že už je príliš neskoro.

       O polhodinu neskôr sme Mark, Dylan a ja sprevádzali šoférov záchranky do nemocnice. Držala som Dylana v náručí po celú cestu. Nechcela som ho pustiť. Nevšímala som si, čo sa okolo mňa deje. Stratila som akýkoľvek cit v mojom tele. Cítila som sa tak ochromene…

       Keď sme sa tam dostali, dovolili nám stráviť ešte pár minút s Dylanom, ale potom sme už museli ísť. Stále som mala pocit, ako keby to všetko bol len veľký zlý sen.

       Keď sme sa vrátili domov, povedali sme Markovým rodičom, že budeme v poriadku, len že chceme byť sami. Povedali sme im do videnia a dobrú noc. Potom sme si sadli na posteľ a plakali, až kým sme zaspali. Keď sme sa zobudili, plakala som, plakala a plakala, dúfajúc, že to bol všetko len zlý sen.

       V ten deň obe rodiny prišli k nám, aby nás podporili. Ale my sme len chceli byť sami. Môj otec dohodol stretnutie s advokátom, ale advokát bol tým posledným, čo som v ten deň chcela. Obzvlášť nie SIDS (Sudden Infant Death Syndrome = syndróm náhleho úmrtia dojčaťa) advokát, keďže som mala silný pocit, že moje dieťa nezomrelo na SIDS. Viem v mojom srdci, že úmrtie môjho bábätka súvisí s očkovaním. Bez ohľadu na výsledky pitvy, nič mi nevráti môjho syna a nikdy neprestanem bojovať za jeho život.

       V utorok 3.XII.1996 si Mike Collins, policajný dôstojník z úradu súdneho lekárstva, predvolal Dr. A a povedal mu, že Dylan umrel. To bolo medzi 1000 a 1100. V ten istý deň volal Dr. E mojej starej mame okolo 1430 a spýtal sa jej, či som jej vnučka. Moja stará mama sa spýtala, že prečo, a on odpovedal, že sa rozhodli, že bábätko by malo byť hospitalizované.

       V ten večer mi volali rodičia a povedali mi, že volal Dr. E a odkázal mi, aby som mu zavolala. Povedala som otcovi, že mu nie som schopná zavolať, lebo by som mu škaredo vynadala, pretože má pravdepodobne zlé svedomie, keď nevyšetril poriadne moje dieťa a poslal nás preč rýchlejšie než sme vošli.

       V stredu 4.XII.1996 ma zobudil telefón. Mark to zodvihol. Bola to moja stará mama a povedala mu, že jej volal Dr. E, že sa rozhodli, že bábätko má byť hospitalizované. Povedala som starej mame, že musím ísť, tak nech zavolá mojim rodičom namiesto mňa a nech im to povie. Bolo mi na zvracanie. Ako sa mohli náhle rozhodnúť, že Dylan má ísť do nemocnice, keď predtým neurobili nijaké testy a keď som naposledy videla Dr. E 30.XI.1996, tak nám povedal, že nie je dôvod ísť za pediatrom a že Dylanov stav sa za pár dní zlepší. Nevyzeral byť ani v najmenšom znepokojený. Nehovoriac o tom, že nás poslal preč rýchlejšie než sme vošli dnu. Prečo sa teda náhle rozhodli poslať moje bábätko do nemocnice 3.XII.1996?

       Po tomto telefonáte sme s Markom boli strašne nahnevaní.

       Neskôr sme dostali správu od súdneho lekára, v ktorej sa písalo, že Dylanovo úmrtie bolo vyhodnotené ako SIDS. Budeme bojovať za to, aby to, čo sa stalo nášmu synovi, bolo uznané ako to, čo to v skutočnosti bolo – smrť, spôsobená očkovaním.

       Zo správy vrchného patológa Dr. C. T. Cookea, MB, BS, B Med Sci, FRCPA:

„Za neprítomnosti preukázateľnej príčiny úmrtia môžem ako príčinu úmrtia uviesť len SIDS (ako navrhoval Dr. Byard).
       Hoci jestvujú prípadové hlásenia úmrtia dojčiat v súvislosti s očkovaním, vyzerá to tak, že významné štúdie nepotvrdili akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi očkovaním a náhlym úmrtím dojčaťa“

 

Vyšetrovanie úmrtia Dylana Archera-Hewitta súdnym lekárom

       14.X.1997 prebehlo vyšetrovanie spojitosti medzi očkovaním a Dylanovým úmrtím. Nasleduje prehľad niektorých udalostí, čo sa počas vyšetrovania odohrali.

       Ráno 14.X.1997 bolo prítomných 40 ľudí. Viacerí z nich boli zo Skupiny za uvedomenie si rizík očkovania (Vaccination Awareness Group = VAG). Prítomný bol súdny lekár Michael Joseph McGuire. Neil Kerracher zastupoval pána a pani Hewitt-Archer.

       Michael Lundberg bol z právneho odboru ministerstva zdravotníctva. Blake Dawson zastupoval Dr. A. Minter Ellison zastupoval Dr. B, Dr. C a Dr. D. Michelle Hewitt prečítala „Dylanov príbeh“ ako dôkaz. Mark Archer potvrdil jej tvrdenia.

       Dr. B, keď dostal otázku, potvrdil, že očkoval Dylana bez toho, že by predtým získal informovaný súhlas od rodičov. Namiesto toho údajne predpokladal, že si prečítali poučenie v žltej zdravotnej knižke bábätka. Pripustil, že nevyplnil správne záznam o očkovaní – neuviedol číslo šarže vakcíny. Tvrdil, že teraz už trávi viac času poučovaním rodičov a pridržiava sa smerníc federálnej vlády.

       Dr. Clive Cooke vykonal pitvu Dylana Hewitta-Archera. Povedal, že príčina úmrtia bola nezistiteľná. Našiel malé podliatiny na pľúcach (petéchie), pridruženú vírusovú chorobu v pečeni a vírus detskej obrny v črevách. Povedal súdnemu lekárovi, že telo si potrebuje udržiavať soli, pričom dlhodobou hnačkou a zvracaním sa vylučujú, čo môže mať dopad na srdce a spôsobiť smrť. Nemohol zistiť dehydratáciu, pretože telo bolo od soboty do nedele v mrazničke. Nebola k dispozícii nijaká tekutina na test vyváženosti elektrolytov. Nemohol povedať, že očkovanie spôsobilo smrť, ani že ju nespôsobilo.

       Dr. C bol pravdepodobne posledným lekárom, ktorý videl Dylana. Tvrdil, že bábätko bolo podráždené, ale nevrieskalo sústavne. Vedel o povinnosti hlásiť nežiaduce účinky očkovania, ale nepovažoval to za potrebné, pretože podľa jeho mienky nie je možné, že by táto reakcia bola spôsobená očkovaním.

       Keď sa ho pýtali na akýkoľvek dôkaz nevyváženosti elektrolytov, odpovedal záporne. Zmeral teplotu? Nie, stačil mu dotyk jeho rúk. Posudzoval test moču? Nie. Posudzoval test krvi? Nie.

       V stredu 15.X.1997 bolo 30 prítomných. Dr. A povedal, že je určitá možnosť, že vírus z vakcíny spôsobil Dylanove príznaky. Považoval za málo pravdepodobné, ale stále možné, že príčinou úmrtia bolo očkovanie.

       Dr. D si nespomínal, že by mu niekto hovoril, že Dylan má modré ústa. V takom prípade by okamžite odkázal Dylana na špecialistu. Dr. Emery za rodičov povedal, že nikto nekomentoval tuhosť (pružnosť) pokožky ani neskontroloval hydratáciu či dehydratáciu. Podporil všeobecnú prax zapisovania čísla výrobnej dávky. Bol toho názoru, že prezieravá lekárska prax velí hospitalizovať bábätko po tretej návšteve lekára.

       Dr. Tony Watson z ministerstva zdravotníctva povedal, že dostupné informácie nepoukazujú na žiadnu príčinnú súvislosť medzi očkovaním a úmrtím, že to všetko bola len zhoda okolností. NIJAKÉ štúdie nepreukázali súvislosť medzi DPT (očkovanie proti záškrtu, čiernemu kašľu a tetanu – pozn. prekl.) a SIDS.

       Neil Kerracher za rodičov povedal, že výpovede lekárov si protirečili. Pitva nemohla zistiť dehydratáciu či nevyváženosť elektrolytov z dôvodu hnačky a zvracania. Nebol dostupný žiaden dôkaz, že očkovanie spôsobilo smrť Dylana Hewitta-Archera.

 

Rodičia vinia očkovanie z úmrtia bábätka

The West Australian – 26.X.1997

       Rodičia 9 týždňov starého bábätka, ktoré zomrelo po očkovaní, sú presvedčení, že vakcína zabila ich syna navzdory zisteniam súdneho lekára. Súdny lekár Michael McGuire vo svojich zisteniach, zverejnených včera, určil, že smrť Dylana Marka Hewitta-Archera v novembri minulého roku bola spôsobená prirodzenými dôvodmi. Pitva nezistila príčinu úmrtia, a tak bolo toto pripísané SIDS. Avšak rodičia – Michelle Hewitt a Mark Archer – tvrdia, že ich bábätko vrieskalo od chvíle, kedy bolo očkované, až do toho večera, kedy ho Michelle Hewitt našla mŕtve v postieľke.

       Michelle Hewitt povedala, že Dylan bol tiché, šťastné bábätko, s ktorým nebol nikdy problém. Po očkovaní nejedol normálne a trpel zápchou, horúčkou, hnačkou a zvracaním.

       „Vedeli sme, že za príčinu úmrtia nebude označené očkovanie, pretože to by viedlo k protestom verejnosti,“ povedala Michelle Hewitt. „Snáď budem mať ešte ďalšie deti, ale už ich nikdy nedám očkovať.“

       19-ročná Michelle Hewitt z Warnbro bola potešená odporúčaniami súdneho lekára, aby lekári zmenili spôsob, akým vykonávajú očkovanie. Povedala, že lekár jej nepovedal o možných nežiaducich účinkoch pred tým, ako Dylana zaočkoval trojzložkovou vakcínou.

       Michael McGuire odporučil pripraviť informačný leták a rozposlať ho lekárom. Povedal, že lekári by sa mali pred očkovaním dieťaťa ubezpečiť, že rodičia si prečítali a porozumeli informačnému letáku a dali informovaný súhlas s očkovaním. (Prečo tento návrh, keď bol súdny lekár presvedčený, že očkovanie nemá nič do činenia s Dylanovým úmrtím? – pozn. vyd.)

       Toto odporúčanie vyvolalo obavy zo strany západoaustrálskej pobočky Zväzu austrálskych lekárov (Australian Medical Association = AMA), že dôjde k drastickému poklesu zaočkovanosti, ak by mali rodičia pred očkovaním podpísať informovaný súhlas. (Boja sa, že ak by otvorene povedali rodičom, čo práve idú pichnúť ich bábätku, rodičia môžu očkovanie odmietnuť alebo prinajmenšom zisťovať, aké sú ich možnosti? – pozn. vyd.)

       „Domnievame sa, že sa tým tento proces stane veľmi legalistickým a vystraší rodičov,“ povedal pre The West Australian predseda západoaustrálskej pobočky AMA, Dr. David Roberts. „Je nevysvetliteľné, prečo súdny lekár vydal odporúčania ohľadne procesu očkovania, keď nezistil, že by očkovanie spôsobilo úmrtie bábätka.“

       Dr. Roberts povedal, že podľa výskumov SIDS nie je spôsobený očkovaním. Povedal však, že rodičia detí, čo nevysvetliteľne umreli, majú emocionálnu potrebu zvaliť vinu za úmrtie na niečo, obzvlášť, ak k nemu došlo krátko po očkovaní.

       Michael McGuire tiež naliehal na ministerstvo zdravotníctva, aby boli všetci lekári v Západnej Austrálii informovaní o svojich povinnostiach na základe zdravotníckych smerníc z roku 1995, podľa ktorých majú hlásiť akékoľvek nežiaduce účinky po očkovaní, keďže Dylanovo úmrtie hlásené nebolo.

       Obavy, že údaje o príčine úmrtia počas vyšetrovania boli stratené kvôli dvoj-dňovému odstupu pitvy od úmrtia, viedli Michaela McGuirea k odporúčaniu, aby patológovia vykonávali pitvy dojčiat tak skoro, ako je to len možné.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 


Preklad a zverejnenie tejto kapitoly zabrali prekladateľovi približne 6 hodín čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.

 

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com