Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 31. Očkovanie — poučenie z prebiehajúcej diskusie

30.01.2016 23:15

Australian Vaccination Network (AVN) Inc.1998 (prvé vydanie)ISBN: 1329-4873

 

       Z knihy Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives
       časť strany 105, strany 106–112 a časť strany 113 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

obálka knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“Očkovanie — poučenie z prebiehajúcej diskusie

Dr. Mark Donohoe MB BS

 

    (Článok bol odoslaný na zverejnenie v časopise Medical Journal of Australia vo februári 1997 a jeho zverejnenie bolo zamietnuté v máji 1997)

    Diskusia o očkovaní v Austrálii je potrebným a dôležitým činiteľom, ktorý vplýva na úroveň zaočkovanosti. V uplynulých mesiacoch sa však stala aj citovo podfarbenou, čo viedlo niektorých pisateľov, aby zašli až tak ďaleko, že navrhovali taktiku, ako vynucovať očkovanie od tých, čo sa informovane rozhodli nedať sa očkovať.[1] Táto diskusia je preto dôležitá z dôvodov, ktoré siahajú ďalej — za riziká a prínosy očkovania. Je to diskusia, ktorá skúša našu schopnosť otvorene diskutovať o dôležitých a sporných otázkach, ktorá skúma schopnosť lekárskeho stavu udržať si objektívne a vedecky podložené postoje, ktorá skúša schopnosť lekárov plne oboznámiť svojich pacientov o rizikách i prínosoch a ktorá skúša poctivosť lekárov pri hlásení nežiaducich následkov očkovaním predchádzateľných chorôb a nežiaducich účinkov očkovania.

    Skúša tiež schopnosť nás ako spoločnosti prijať bez predsudkov či nactiutŕhania informované rozhodnutia tých, ktorý sa rozhodli zaujať opačný postoj, než je ten náš.

    Rád by som najprv objasnil môj vlastný postoj. Nie som v žiadnom zmysle slova „proti očkovaniu“ či „za očkovanie“. Tieto nálepky sú umelými výtvormi oznamovacích prostriedkov a každému rozmýšľajúcemu človeku robia len medvediu službu, ak sa má vyznať v tak zložitej otázke, ako je táto. Osobne verím tomu, že informované rozhodnutia vzdelanej verejnosti i lekárskej obce vedia k najlepším rozhodnutiam v oblasti zdravotnej starostlivosti. Keď sa niekto dobre informovaný rozhodne očkovať alebo neočkovať, myslím si, že nemám právo do toho zasahovať. V mojej lekárskej praxi vídavam viac lekármi spôsobených zdravotných problémov, než je bežné v drvivej väčšine ambulancií. Chodia za mnou mnohí ľudia, ktorí sa domnievajú, že ich vlastné zdravie alebo zdravie ich dieťaťa utrpelo následkom očkovania, pričom nežiaduce účinky očkovania príslušní lekári nehlásili.

    Ak táto diskusia bude naďalej hnaná do krajnosti, zhorší to súčasný stav veci a môže viesť k poklesu zaočkovanosti. Už teraz mätie rodičov, ktorí nedokážu nájsť rozumnú cestu v extrémnych názoroch, ktoré sú predstavované verejnosti. Tiež hrozí odcudzenie a hanobenie tých, čo sa rozhodnú neočkovať. Niektorí, vrátane mojich známych spomedzi lekárov, sa domnievajú, že to je prijateľná taktika, keďže sa tým vyvíja spoločenský tlak, ktorý rodičom sťažuje alebo až znemožňuje rozhodnúť sa neočkovať. Je to taktika, ktorú považujem za trestuhodnú a úplne proti-vedeckú, obzvlášť keď namiesto toho možno zlepšiť vzdelávanie a snažiť sa pochopiť dôvody, pre ktoré ľudia odmietajú očkovanie.

    Násilné pretláčanie jedného názoru, bez ohľadu na to, ako veľmi ho považujeme za pravdivý, obviňovanie ľudí s opačným názorom z nedbalosti, potláčanie slobody slova, urážanie na verejnosti a vyvolávanie verejného pobúrenia voči odporcom, manipulácia a skresľovanie štatistiky, to všetko sú proti-vedecké postupy, ktorých by sa lekárstvo malo vystríhať.

 

Chybné postupy v hodnotení nežiaducich následkov

    Očkovanie spôsobuje prínosné i nežiaduce následky.[2][3][4][5] Predstierať niečo iné by bolo známkou nevedomosti alebo lži. Veľká väčšina nežiaducich reakcií je mierna a odoznie aj bez liečby, niektoré sú však závažné a môžu byť až smrteľné. Osobne nepochybujem o tom, že spoločnosť môže očkovaním získať významné prínosy. V určovaní možných nežiaducich účinkov lekárskych zásahov, ako je očkovanie, je podstatný problém. Ako lekári sme závislí na lekárskej literatúre a zoznamoch nežiaducich účinkov, keď chceme zistiť, či dané neblahé následky možno pripísať tomuto lekárskemu zákroku. To spôsobuje určitú váhavosť, ako možno vidieť aj na nedávnom prípade úmrtia dieťaťa na syndróm náhleho úmrtia dojčaťa (angl. Sudden Infant Death Syndrome = SIDS) zhruba tri hodiny po očkovaní. Obhliadač mŕtvol sa pozrel do lekárskej literatúry, či už boli takéto reakcie hlásené a či jestvujú dôkazy na podporu príčinnej súvislosti. Keď zistil, že žiadna spojitosť nebola preukázaná, rozhodol, že spojitosť s očkovaním je v tomto prípade nepravdepodobná. Tento jednotlivý prípad sa potom nedostane do literatúry ako možný nežiaduci účinok očkovania a nie je zapísaný do zoznamu nežiaducich účinkov. Ak by obdobné prípady skúmalo tisíc rôznych obhliadačov mŕtvol po celom svete a držalo sa toho istého postupu, všetci by dospeli k rovnakému záveru. Pravdepodobne žiadny z týchto prípadov by sa nedostal do lekárskej literatúry alebo zoznamov nežiaducich účinkov, čím by sa podporil názor, že takéto následky nenastávajú.

    Ďalším, menej okatým problémom je, že spoločnosť môže mať iný názor na tieto spojitosti, takže deti, ktoré boli rozpoznané ako náchylné na zdravotné ťažkosti (ako napr. SIDS), môžu zostať neočkované, lebo rodiča sa boja nežiaducich následkov. Preto sa množina detí, náchylných na iné choroby, odstráni z množiny očkovaných detí, čo skresľuje štatistiky ohľadne akejkoľvek spojitosti. Tento druh skreslenia vedie k možno závažnému podhodnoteniu pravdepodobnosti skutočnej spojitosti a môže dokonca viesť k paradoxnému záveru, že očkovanie „chráni“ pred týmito nesúvisiacimi chorobami.[6] Problém je, že nezbierame „možné ale nepravdepodobné“ nežiaduce reakcie takým spôsobom, aby boli prístupné lekárom po celom svete na ďalšie zhodnotenie. Niekto má strach, že takéto údaje by zneužili proti-očkovacie združenia na dosahovanie ich údajných cieľov, čo ešte viac zníži zaočkovanosť a vystaví spoločnosť neprijateľnej hrozbe. Názor, že každá jednotlivá udalosť sa má posudzovať na základe frekvenčnej pravdepodobnosti a potom má byť označená buď za „nežiaducu reakciu“ alebo za „nie nežiaducu reakciu“, je v rozpore so súčasným zmýšľaním o štatistických prístupoch a úsudkoch. Tento prístup „všetko alebo nič“ tiež prispieva k podnecovaniu trpkého nesúhlasu medzi lekármi a tzv. „proti-očkovacou“ či „anti-vakcinačnou lobby“, čo odporcov očkovania vedie k vnímaniu takýchto rozhodnutí ako súčasti spiknutia v snahe zatajiť údaje o nežiaducich následkoch.

    Austrália naliehavo potrebuje zaviesť taký spôsob hlásenia, ktorý zachytí aj „možné“ nežiaduce účinky a zhromaždí ich v usporiadanom tvare, takže ich bude možné pravidelne a otvorene skúmať Bayesovskými štatistickými metódami,[7] ktoré sa ukázali byť účinnými v hodnotení postupne v čase zbieraných údajov. Tieto údaje nebudú predmetom diskusie, pokým nebudú hotové štatistické rozbory, ktorých sa môžu zúčastniť všetci, čo o to majú záujem. Súhrnná správa o zisteniach štatistického rozboru k príslušnému dátumu bude pripravená pre zverejnenie v recencovanej lekárskej literatúre. Takéto zverejňovanie bude pravidelné a nezávislé od toho, či budú alebo nebudú zistené nežiaduce účinky, čím sa predíde skresleniu, ktoré vzniká zverejňovaním výlučne len priaznivých výsledkov. Zapojenie sa všetkých strán, čo majú záujem, zbieranie skúseností a údajov v priebehu času a schopnosť držať „nerozhodnuté“ údaje, ktoré nezapadajú do nášho súčasného chápania priebehu choroby, urobia veľa pre zlepšenie akosti lekárskej vedy a zároveň obmedzia horkosť a polarizáciu okolo tejto diskusie. Okrem toho to účinne oddelí tých, čo sa snažia o lepší systém zaznamenávania nežiaducich následkov, od tých, ktorých odpor voči očkovaniu je nerozumný a útočný.

 

Súčasná epidémia

    Nedávno oznamovacie prostriedky prieniesli správy, že Austrália trpí „epidémiou“ čierneho kašľa. Zvláštne je, že tieto správy sú jediným zdrojom týchto údajov a nenašiel som v recenzovanej lekárskej literatúre žiadne údaje, ktoré by tieto tvrdenia podporili. Benensonova definícia epidémie (ktorú mi láskavo poskytol Dr. Gavin Frost) sa zdá byť rozumnou, hoci je takmer nemožné vyjadriť ju číselne. Epidémia je výskyt určitej choroby v nejakej obci alebo oblasti, ktorý výrazne prevyšuje výskyt, ktorý by sme bežne očakávali. Počet prípadov, od ktorého už možno hovoriť o epidémii, kolíše v závislosti od pôvodcu choroby, veľkosti a druhu dotknutého obyvateľstva, predchádzajúcej skúsenosti s danou chorobou resp. jej absencie, miesta a času výskytu. Či ide o epidémiu teda závisí od zvyčajného výskytu danej choroby v tej istej oblasti, u tej istej skupiny obyvateľov a v tom istom ročnom období.

    Zodpovedajú údaje tejto definícii? Trpíme v súčasnosti epidémiou očkovaním predchádzateľných chorôb? Zo súčasných federálnych štatistík výskytu chorôb vyplýva, že nie.[8] Počet hlásených očkovaním predchádzateľných chorôb bol v roku 1996 nižší než v roku 1995, s výnimkou záškrtu a vírusovej detskej obrny, ktoré boli v oboch rokoch na nule. Pokles bol v rozmedzí od 60% u osýpok po 1% u čierneho kašľa (pertussis). Zaujímavé je, že v Novom Južnom Walese bol v decembri 1996 hlásený len jeden prípad čierneho kašľa, hoci ministerstvo zdravotníctva Nového Južného Walesu oznámilo epidémiu. V laickej tlači boli nedávno tiež oznámené tri úmrtia dojčiat na čierny kašeľ. Keďže tieto údaje neboli zverejnené bežnými lekárskymi oznamovacími kanálmi, je nemožné zistiť, či tieto úmrtia naozaj spôsobil čierny kašeľ.

    Štatistika z USA[9] ukazuje, že u malých dojčiat sú predčasné narodenie a choroba hlavnými rizikovými činiteľmi ochorenia a úmrtia na čierny kašeľ. Niet žiadnych dôkazov o nákaze od neočkovaných ľudí, sú však dôkazy o tom, že očkovaní zamestnanci nemocnice môžu byť bezpríznakovými nosičmi čierneho kašľa, a preto s najvyššou pravdepodobnosťou môžu byť zdrojom nákazy. Malo by sa poukázať na to, že tieto smutné úmrtia žiadnym spôsobom nesúviseli s nízkou zaočkovanosťou. Takéto úmrtia nastávajú dokonca aj tam, kde je očkovanie povinné a úplné.[9] Samotné bábätká boli príliš malé na to, aby mohli byť očkované, nakazili sa najpravdepodobnejšie od dospelého nosiča[3] a ďalšie činitele v ich anamnéze ich veľmi pravdepodobne učinili náchylnejšími na komplikácie choroby.[9]

 

Štúdia Austrálskeho štatistického úradu z roku 1995

    Správa Austrálskeho štatistického úradu (angl. Australian Bureau of Statistics = ABS) o očkovaní z roku 1995[10] bola široko odkazovaná ako doklad o desivo nízkej zaočkovanosti v Austrálii, údajne len 52,1%. Táto správa však trpí niekoľkými nedostatkami, z ktorých väčšina je priznaná v texte správy, a to až do tej miery, že správa je prakticky nepoužiteľná pri odhadovaní účinnosti očkovania v Austrálii. Človek si pomyslí, že tí, čo na ňu odkazujú (vrátane ministra zdravotníctva), ju asi nečítali. Táto správa poukazuje na očividné zvýšenie zaočkovanosti od roku 1989/1990, nie zníženie. Správa však varuje, že dve rôzne správy ABS z roku 1989/1990 a z roku 1995 nie sú porovnateľné kvôli významným rozdielom v spôsobe zberu údajov. Táto správa bola zostrojená na základe rozhovorov s rodičmi o ich spomienkach na očkovanie. Keď to bolo možné, spomienky rodičov boli overené v zdravotných záznamoch. Najdôležitejšie je, že u 60% rozhovorov, ktoré boli overené v zdravotných záznamoch, bola skutočná zaočkovanosť takmer 2x vyššia než bola podľa spomienok rodičov. Tvrdiť, že zaočkovanosť v Austrálii je horšia než v krajinách tretieho sveta, je absurdné. Zložitý austrálsky očkovací kalendár (15 rôznych očkovaní najmenej na 6x v priebehu 5 rokov) sa porovnáva s očkovacími kalendármi, kde sa jediná injekcia považuje za doklad o očkovaní. Zložitosť, zmeny a dodatky v austrálskom očkovacom kalendári v skutočnosti činia 52,1%-nú zaočkovanosť podľa tohto kalendára pozoruhodnou. Podľa tejto správy:

„Iba tie deti, ktoré boli očkované všetkými vakcínami úmerne ich veku proti všetkým chorobám, pokrytým týmto očkovacím kalendárom, sa považujú za plne očkované.“

    Keď zvážime tieto prísne požiadavky a podhodnotenie, priznané v tejto správe, percento plne zaočkovaných detí pre jednotlivé choroby bolo prekvapivo vysoké:

záškrt + tetanus 68,6%
čierny kašeľ 59,9%
detská obrna 82,6%
osýpky 91,6%
príušnice (mumps) 89,6%
ružienka 75,5%
Haemophilus influenzae typ b 50,2%

    To je v súlade so zistením Skinnera a kol.[11] ohľadne detí v severných predmestiach Sydney, že:

„Plne zaočkovaných bolo 86%, čiastočne zaočkovaných bolo 14% a iba 4 deti boli úplne neočkované.“

    Minister zdravotníctva uviedol, že jeho novou očkovacou politikou[12] chce zdvihnúť zaočkovanosť v Austrálii na 90%. To smrdí politickým oportunizmom a s najväčšou pravdepodobnosťou by sa už dnes v správne navrhnutej štúdii ukázala zaočkovanosť vyššia než 90%. Zmeny v očkovacom kalendári v rokoch 1993 a 1994 boli hlavnými príčinami poklesu zaočkovanosti u niektorých chorôb. Problém nebol v rodičoch, ale v lekároch, ktorí nepodali správnu očkovaciu látku v príslušný čas. V takom prípade je vhodnejšie zvýšiť úsilie na poli vzdelávania lekárov, nie zvyšovať nátlak na rodičov.

    Pri hodnotení dôvodov neočkovania vyvstali niektoré veľmi zaujímavé údaje. Treba podotknúť, že neschopnosť lekára podať správnu očkovaciu látku nebola poskytnutá ako možná odpoveď na otázku. 50%–70% rodičov (v závislosti od druhu očkovacej látky) buď o danej očkovacej látke nepočulo, nedostalo sa k nej, alebo si mylne myslelo, že ich dieťa je príliš mladé na očkovanie danou vakcínou. 15%–20% buď odporovalo očkovaniu alebo sa obávalo nežiaducich účinkov a okolo 13% malo na neočkovanie zdravotné dôvody, alebo očkovacia látka nebola dostupná.

    Nedávne politické prehlásenia (zadržanie časti rodičovského príspevku a prídavkov na deti)[12] nerieši tieto problémy. Zdržia sa tým vládne platby, zvýši sa tým obľuba ministra zdravotníctva a spôsobí to napätie a finančné ťažkosti u všetkých Austrálčanov, obzvlášť tých chudobných, ktorí najviac potrebujú rodičovský príspevok v čase pôrodu. Tiež sa tu odvracia pozornosť od súčasnej krízy austrálskeho zdravotníctva návrhom, ktorý v ňom môže len zvýšiť napätie.

 

Použitie oznamovacích prostriedkov u lekárskych problémov

    Táto „veda v laických oznamovacích prostriedkoch“ sa vlastne javí byť súčasnou módou v lekárstve. V tomto prípade boli zverejnené dezinformácie zrejme za účelom „motivácie“ — na podporu všeobecnejšej kampane na zvýšenie zaočkovanosti. Vyzerá to ako súčasť zámerného postupu, ktorý naznačili Levy a Bridges-Webb v časopise Medical Journal of Australia v roku 1990,[13] keď napísali:

„Aby sme maximalizovali účinok očkovacích programov, mali by sme venovať väčšiu pozornosť spoločenskému a kultúrnemu kontextu, v ktorom očkovanie prebieha.“

    Súčasné kroky vyzerajú ako pokus čeliť tomu, čo je vnímané ako úspešná mediálna manipulácia zo strany proti-očkovacích radikálov. Ako cieľ bolo stanovené zvýšenie zaočkovanosti a bola vytvorená stratégia na dosiahnutie tohto cieľa — bez ohľadu na skutočnosť. Štúdia ABS z roku 1995 bola zapojená do tejto stratégie, očividne bez toho, aby si ju niekto vôbec prečítal. Vo výsledku tým uznávaní profesori, lekári a vedci klesli na úroveň ich údajných protivníkov. Pravda padla za obeť a neočkované deti spolu s ich rodičmi sú vykresľované ako páchatelia zločinov. Človek by si povedal, že sa poučíme z našej skúsenosti s HIV/AIDS. Táto choroba bola onálepkovaná ako „mor homosexuálov“. Dezinformácie viedli k hanobeniu údajných páchateľov, t.j. mužov-homosexuálov. Dnes — o 10 rokov neskôr — zostali nactiutŕhanie a nenávisť ako dedičstvo tejto nevedomosti a významná menšina Austrálčanov stále vníma homosexuálov ako vyvrheľov.

    Čo sa tu deje? Mnoho rodičov odmieta očkovanie kvôli ich vrúcnemu náboženskému presvedčeniu. Mnoho rodičov neočkuje, lebo majú príliš málo údajov a príliš malú podporu okolia. Títo ľudia potrebujú prístup k údajom, zdrojom a vzdelaniu. Mnoho rodičov však neočkuje preto, lebo sa starostlivo oboznámili s kladmi i zápormi očkovania a prevážili zápory. Venovali tomu väčšiu pozornosť ako tí, čo bezmyšlienkovite očkujú, a zastupujúc svoje dieťa učinili svoje informované rozhodnutie. Karhanie týchto rodičov spôsobuje oveľa viac škody než úžitku. Vráža klin do jednotlivých spoločenstiev, vytvára ovzdušie strachu a nedôvery a prekvapujúco to ešte posilňuje vplyv odporcov očkovania. Násilné vynucovanie, dokonca aj za dobrým účelom, nevyhnutne vedie k upevneniu odporcov a v priebehu času povedie k celospoločenskému odporu. Ak sú lži a preháňanie pracovnými nástrojmi na oboch stranách diskusie, priemerný rodič bude mať z toho väčší (nie menší) zmätok.

 

Lekári a hlásenie

    Takáto citovo vybičovaná a polarizovaná diskusia má ešte ďalší, menej nápadný dôsledok, ktorý sa týka všetkých lekárov. Môže to spôsobiť automatickú podvedomú reakciu v podobe popierania a rozhorčenia na strane mojich kolegov, ale taká je moja skúsenosť, získaná od pacientov, ktorí v minulosti stáli o moje služby. Lekári sú zodpovední za hlásenie jednak ochorení na očkovaním predchádzateľné choroby, jednak nežiaducich reakcií na očkovanie. Obe tieto činnosti sú ovplyvnené zaujatosťou a domnienkami týchto lekárov. Predpovedal by som napr. významné zvýšenie hlásení očkovaním predchádzateľných chorôb v dôsledku nedávnych správ v oznamovacích prostriedkoch. Z toho istého dôvodu by som tiež predpovedal pokles hlásení o nežiaducich účinkoch očkovania.

    Prečo? Lebo lekári sú len ľudia. Takmer všetci boli donútení „vybrať si stranu“ v prebiehajúcej diskusii o očkovaní a následne sa stať agitátormi za očkovanie. Nahovárali, radili a presviedčali váhajúcich rodičov o prínosoch očkovania. Majú sklony podhodnocovať pravdepodobnosť bežných nežiaducich reakcií a nehovoriť o zriedkavých, ale významných rizikách. Preto sa bežne očkuje bez informovaného súhlasu rodičov. Keď po očkovaní nastanú ťažkosti, títo lekári majú sklon podhodnocovať závažnosť týchto sťažností a budú často popierať ich spojitosť s očkovaním. Dôvody takého konania nie sú celkom jasné, ale môže ísť o neoprávnený strach z toho, že takéto priznanie by viedlo rodičov k odmietnutiu všetkých ďalších očkovaní. Aj iné príčiny sú možné. Nežiaduce účinky očkovania sú v Kanade hlásené[2] len po jednom z takmer 4.000 očkovaní, zatiaľčo aktívny dohľad nad závažnými nežiaducimi reakciami[4] zozbieral 5x viac prípadov než pasívne hlásenie, aké máme napr. v Austrálii. A to je problém. Ak tu máme systémovú chybu v podhlásenosti nežiaducich reakcií, ktorá vedie politikov, profesorov a lekárov k popieraniu nežiaducich následkov, utrpenie je zbytočne veľké. Obete očkovania vyvolávajú rozpaky, nie sú uznané a nie je im priznané odškodnenie. Dôležitý výskum, potrebný na zvýšenie bezpečnosti a účinnosti očkovania, sa potom nevykonáva. Používame potom druhotriedne očkovacie látky, čím zbytočne ohrozujeme zdravie všetkých, čo sa rozhodnú očkovať.

    Ak utlmíme diskusiu a budeme očierňovať tých, čo sa rozhodnú neočkovať, tak rozdelíme spoločnosť. Neočkovaní sa stanú vyvrheľmi a nespravodlivo im budú pripisované takmer všetky ochorenia, aké sa objavia. Keď sú rodičia svedkami nečakaného nežiaduceho účinku u svojho dieťaťa a povedia im, že to, čo zažili, jednoducho nie je pravda, začnú hľadať informácie. Ak sa o tejto veci otvorene nediskutuje, môžu hľadať údaje v menej dôveryhodných zdrojoch. Keď sa budú ľudia domnievať, že ich lekár a zdravotnícke úrady im klamali, budú sa množiť žaloby a zvýšené náklady na poistenie lekárov sa premietne späť do zvýšených poplatkov za lekársku starostlivosť. Toto je cesta, ktorou by som ja osobne nechcel ísť. Sú to zložité otázky, ktoré si vyžadujú otvorenosť, diskusiu, informácie a poctivosť na všetkých stranách. Nie sú to veci, ktoré by sa dali vyriešiť plamennými prejavmi či zložitými spôsobmi trestania odporcov. Už sme vyplytvali milióny dolárov v márnom úsilí o zvýšenie zaočkovanosti skrz kampane v oznamovacích prostriedkoch, hrozby a nadávky. Čelíme teraz zložitému systému upierania práv, ktorý najviac poškodí nevzdelaných, chudobných a tých, čo nehovoria dobre po anglicky. Nikto nemôže byť hrdý na hanebné ťahy, používané obomi stranami, pretože skutočnými obeťami sú tu obyčajní Austrálčania, ktorí jednoducho chcú urobiť to, čo je najlepšie pre ich deti.

    Je na čase zakopať vojnovú sekeru. Potrebujeme nestranný diskusný priestor, v ktorom bude takéto výrazivo a takáto taktika zakázaná, a kde bude poctivá snaha dosiahnuť všeobecnú zhodu. Všetci majú spoločný cieľ, ktorým je zaistenie najlepšieho možného zdravia pre všetky austrálske deti. Protistojace strany len vykladajú skutočnosti odlišným spôsobom. Tieto odlišnosti môžu a musia byť prekonané skôr než ešte viac rozdelia austrálsku spoločnosť.

 

Zdroje

[1]  Arndt B, Sydney Morning Herald, 19.II.1997

[2]  Duclos P, Pless R, Koch J, Hardy M: Adverse events temporally associated with immunizing agents, Can Fam Physician, 1993, 39(9):1907–1913

[3]  Magdzik W: Acelularna szczepionka przeciw krztuścowi (Pa), Przegl Epidemiol, 1995, 49(3):325–329

[4]  Farrington P, Pugh S, Colville A, Flower A, Nash J, Morgan-Capner P, Rush M, Miller E: A new method for active surveillance of adverse events from diphtheria/tetanus/pertussis and measles/mumps/rubella vaccines, Lancet, 1995, 345(8949):567–569

[5]  Stratton KR, Howe CJ, Johnston RB Jr: Adverse events associated with childhood vaccines other than pertussis and rubella. Summary of a report from the Institute of Medicine, JAMA, 1994, 271(20):1602–1605

[6]  Fine PE, Chen RT: Confounding in studies of adverse reactions to vaccines, Am J Epidemiol, 1992, 136(2):121–135

[7]  Lilford RJ, Braunholtz D: The statistical basis of public policy: a paradigm shift is overdue, BMJ, 1996, 313(7057):603–607

[8]  Communicable Diseases Surveillance, Communicable Diseases Intelligence, 1997, 21(2):21–27

[9]  Wortis N, Strebel PM, Wharton M, Bardenheier B, Hardy IR: Pertussis deaths: report of 23 cases in the United States, 1992 and 1993, Pediatrics, 1996, 97(5):607–612

[10]  McLennan W: Children's Immunisation, Australia, April 1995, Australian Bureau of Statistics, 1996

[11]  Skinner J, March L, Simpson JM: A retrospective cohort study of childhood immunisation status in northern Sydney, Aust J Public Health, 1995, 19(1):58–63

[12]  Sydney Morning Herald, 27.II.1997, str. 1 a 6

[13]  Levy MH, Bridges-Webb C: "Just one shot" is not enough — measles control and eradication, Med J Aust, 1990, 152(9):489–491

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com