Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 28. Rodičia sa boja nežiaducich účinkov očkovania

08.01.2016 22:33

Australian Vaccination Network (AVN) Inc.1998 (prvé vydanie)ISBN: 1329-4873

 

       Z knihy Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives
       časť strany 88, strany 89–94 a časť strany 95 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

obálka knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“Rodičia sa boja nežiaducich účinkov očkovania

Meryl Dorey

 

    Vláda a Zväz austrálskych lekárov (angl. Australian Medical Association = AMA) obviňujú z údajne nízkej zaočkovanosti otrepané výhovorky o ľahkovážnosti, lenivosti a neinformovaných rodičoch. Austrálsky spolok pre informovanie o očkovaní (angl. Australian Vaccination Network = AVN) s tým nesúhlasí.

    Prieskum verejnej mienky, ktorý v časopise Medical Journal of Australia (Lekársky časopis Austrálie) zverejnil Dr. Michael Mira, riaditeľ Úradu verejného zdravotníctva (angl. Public Health Unit) v Sydney, ukázal, že najčastejším dôvodom, pre ktorý rodičia nedávajú očkovať svoje deti, bol strach z nežiaducich účinkov očkovania. Dr. Mira povedal:

„Hlavným dôvodom, pre ktorý rodičia nedali očkovať svoje deti nebola zábudlivosť, ale skôr nedostatok dôvery v očkovanie.“

    Zistil tiež, že údaje od „antivakcinačnej lobby“ sú „presvedčivejšie“ než údaje, ktoré poskytujú zdravotnícke úrady.

    Čím to je, že dokonca aj opýtanie sa na bezpečnosť očkovania vnímajú mnohí lekári ako bezočivosť?

    Hovoria nám, že neočkované deti spôsobujú epidémie prenosných chorôb. Ak očkovanie nechráni očkovaných, tak prečo z toho obviňovať neočkovaných?

    Do konca roku 1997 sa s AVN spojilo takmer 400 rodín, ktorých deti boli buď zdravotne poškodené alebo zabité očkovaním. Ani jednu z týchto udalostí príslušný detský lekár nehlásil ministerstvu zdravotníctva. Ani jeden z týchto rodičov nebol vopred upovedomený o možnosti akejkoľvek reakcie na očkovanie, ktorá by bola vážnejšia než mierna horúčka a hrčka v mieste vpichu.

    20.I.1997 hlásil AVN tieto reakcie federálnemu ministrovi zdravotníctva Austrálie Dr. Michaelovi Wooldridgeovi s požiadavkou, aby každý jeden z týchto prípadov bol podrobne vyšetrený a tiež zapísaný do oficiálnej štatistiky s očkovaním spojených nežiaducich udalostí.

    AVN nedostal odpoveď ani po 5 mesiacoch — napriek častým telefonátom na ministerstvo. AVN sa spojila s poslancom federálneho parlamentu Austrálie za štát Queensland. Telefonoval do kancelárie Dr. Wooldridgea a povedali mu, že hlásenie AVN sa stratilo. AVN sa pokúsil doručiť ministerstvu kópiu týchto hlásení, ale skôr, než sa tak stalo, asistent ministra zistil, že tieto hlásenia sa vôbec nestratili. O mesiac neskôr dostal AVN list od Dr. Wooldridgea, v ktorom odmietol vyšetrovať akékoľvek z týchto reakcií, keďže neboli hlásené lekármi (pričom na to sme sa práve sťažovali! — pozn. autora). Keďže tieto hlásenia boli nesúrodé a pochádzali od ľudí, čo sa o našom spolku dozvedeli (drvivá väčšina rodičov však nevedela, že AVN vôbec jestvuje), domnievame sa, že týchto niekoľko hlásení predstavuje len špičku ľadovca, že v skutočnosti je nerozpoznaných a/alebo nehlásených očkovaním spôsobených úmrtí a poškodení zdravia obrovský počet.

    Dr. Wooldridge tvrdil, že lekári a očkujúci zdravotníci už hlásia nežiaduce reakcie Poradnému výboru pre nežiaduce účinky liečiv (angl. Adverse Drug Reaction Advisory Committee = ADRAC) a do Systému pre dohľad nad nežiaducimi udalosťami po očkovaní (angl. Adverse Event Following Vaccination Surveillance Scheme = AEFVSS). AVN potom telefonoval vyše 300 lekárom, klinikám a nemocniciam po celej Austrálii, aby sa opýtal, či majú spojenie (číslo) na AEFVSS. Z týchto vyše 300 lekárov iba 13 vôbec vedelo o tomto systéme a ani jeden nám nevedel dať telefónne číslo či adresu. ADRAC zbiera údaje o nežiaducich účinkoch liečiv, ale nemá možnosť vyšetrovať ich.

    Hoci Wooldridge „nemá v úmysle zapísať sa do dejín ako minister zdravotníctva, ktorý len sedel so založenými rukami, zatiaľčo austrálske deti zomierali na očkovaním predchádzateľné choroby“, zrejme bude sedieť so založenými rukami, zatiaľčo sa na jeho ministerstve „strácajú“ stovky hlásení o deťoch, čo utrpeli nežiaduce reakcie na očkovanie. Nie je to prvýkrát, čo sa tieto hlásenia stratili. Žiaden z lekárov, ktorí liečili zhruba 200 zo spomínaných prípadov, sa neobťažoval hlásiť tieto reakcie, z ktorých mnohé sa skončili úmrtím alebo vážnym poškodením mozgu. Ľahko sa dá pochopiť, prečo Wooldridge a jeho učeníci podľahli klamnej viere o bezpečnosti očkovania, keď sa nikto neobťažuje hlásiť alebo sledovať dopady tohto zákroku.

    Podľa zákona by lekári a zdravotníci mali pacientov plne oboznámiť o akýchkoľvek nežiaducich účinkoch hmotnej povahy pred vykonaním ľubovoľného lekárskeho zákroku. Prečo lekári nehovoria rodičom tieto údaje? Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo zdravé. Hovoria nám, že najlepšou cestou k tomu je očkovanie. Je to naozaj tak?

    Údaje zo zámoria naznačujú, že by sme mali oveľa pozornejšie sledovať očkovacie látky, ktoré sa v súčasnosti v Austrálii používajú. Švédsko zastavilo očkovanie proti čiernemu kašľu kvôli nízkej účinnosti a vysokej miere nežiaducich reakcií. Odvtedy nemalo s touto chorobou takmer žiadny problém. Tri nedávno zverejnené štúdie našej celobunkovej očkovacej látky proti čiernemu kašľu (pertussis) vykázali jej účinnosť len 36–48%. (Greco D, Salmaso S, Mastrantonio P, Giuliano M, Tozzi AE, Anemona A, Ciofi degli Atti ML, Giammanco A, Panei P, Blackwelder WC, Klein DL, Wassilak SG: A controlled trial of two acellular vaccines and one whole-cell vaccine against pertussis, New England Journal of Medicine, 1996, 334(6):341–348)

    Švajčiarsky lekári nesúhlasili s hromadným používaním kombinovanej očkovacej látky proti osýpkam, príušniciam a ružienke (angl. Measles, Mumps, Rubella = MMR), pretože USA, kde je táto vakcína povinná, majú 10x vyššiu úmrtnosť na osýpky než Švajčiarsko (Albonico H, Klein P, Grob C, Pewsner D: „The immunization campaign against measles, mumps and rubella — coercion leading to a realm of uncertainty: medical objections to a continued MMR immunization campaign in Switzerland“, Journal of Anthroposophical Medicine, 1992, 9(1); Berlin BS: „Convulsions after measles immunisation“, Lancet, 1983, 1(8338):1380)

    Najvyšší súd Írska priznal niekoľko-milión-dolárové odškodnenie rodine muža, ktorý po očkovaní utrpel trvalé poškodenie mozgu. Po vypočutí si svedectiev mnohých lekárov a odborníkov sudca zhrnul, že bolo nemožné poznať presné zloženie očkovacej látky a že veda nemá poňatia, čo môže táto zmes chemikálií, znečistení a ťažkých kovov spôsobiť v ľudskom tele alebo prečo by mali vyvolať ochranu pred chorobou.

    Z austrálskych štátov len Nový Južný Wales (a nedávno aj Západná Austrália) majú povinné hlásenie nežiaducich reakcií na očkovanie. Dr. Gavin Frost, bývalý vedúci Výboru pre register detských očkovaní (angl. Childhood Immunisation Register Committee) povedal:

„Lekári sú zaneprázdnení ľudia a hlásenie nežiaducich reakcií na očkovanie nie je ich prioritou č. 1“

    S tým sa jednoducho nemôžeme uspokojiť.

    Výsledkom tohto prístupu sú veľmi deravé a úplne nespoľahlivé štatistiky o bezpečnosti očkovania v Austrálii. V USA, kde je hlásenie povinné, hlásili za 39 mesiacov končiac novembrom 1994 Úradu pre kontrolu potravín a liečiv (angl. Food & Drug Administration = FDA) 32.000 závažných nežiaducich reakcií na očkovanie, vrátane vyše 700 úmrtí. Bývalý riaditeľ FDA hovorí, že navzdory zákonu hlási nežiaduce účinky v skutočnosti len menej než 10% lekárov, takže odhadujú, že skutočný počet sa bude blížiť 320.000 reakciám a vyše 7.000 úmrtiam.

    Uistenia našej vlády, že moderné vakcíny sú nesmierne bezpečné, nepresvedčia rodičov, ktorých dieťaťu očkovanie poškodilo zdravie alebo vzalo život. Zákaz detských chodítiek („pavúkov“) bol odporučený po 6 úmrtiach v priebehu 3 rokov. Prečo sa taká istá pozornosť nevenuje výrobku, ktorý spôsobil oveľa viac úmrtí a poškodení zdravia a ktorý je odporúčaný každému austrálskemu dieťaťu?

    Zistenie, že očkovacie látky nie sú podrobované štandardnému dvojito zaslepenému testu, požadovanému u všetkých iných liečiv, človeka zaskočí. Deje sa tak napriek výskumom, ktoré naznačujú možnú spojitosť medzi očkovaním a meningitídou (zápalom mozgových blán), encefalitídou (zápalom mozgu), autizmom, Guillain-Barrého syndrómom (postupným ochrnutím), ADD (poruchou pozornosti), ADHD (poruchou pozornosti a hyperaktivitou), astmou, artritídou (zápalom kĺbov) a roztrúsenou sklerózou.

    Odhliadnuc od bezpečnosti sú dobré dôvody aj na pochybnosti o účinnosti očkovania. Naozaj očkovanie spôsobilo pokles prenosných ochorení, ktorý nastal v 20. storočí? Podľa Austrálskeho štatistického úradu (angl. Australian Bureau of Statistics) 60–90% tohto poklesu (rôzne percento choroba od choroby) nastalo pred zavedením očkovania alebo antibiotík. Mnoho lekárov prišlo s teóriami, že za tento pokles sú zodpovedné lepšia výživa a hygiena, nie očkovanie.

    V epidémii osýpok v západnej časti Sydney v roku 1994 bolo vyše 79% detí, ktoré dostali osýpky, plne očkovaných (McDonnell LF, Jorm LR: Measles epidemic in Western Sydney, New South Wales Public Health Bulletin, 1994, 5(6):59–60). Neskôr v roku 1996 boli v troch chlapčenských školách v Sydney epidémie ružienky, v ktorých bolo chorých toľko detí, že školy boli takmer donútené zavrieť svoje brány. Následné štúdie zistili, že 90% chorých bolo očkovaných proti ružienke.

    Rodičom sústavne hovoria, že nastáva veľké množstvo ochorení na prenosné choroby. Nepovedia však, koľko z týchto chorých detí bolo proti príslušnej chorobe očkovaných. Prečo nám nepovedia celý príbeh?

    Vláda nesledovala bezpečnosť a účinnosť očkovania. Prečo zriadili register očkovaní bez možnosti sledovať zlyhania očkovania, nežiaduce reakcie alebo čísla výrobných dávok (šarží) pre jednoduchšie stiahnutie „nepodarených šarží“ (výrobných dávok vakcín, spojených z vysokým počtom nežiaducich reakcií) z trhu? Hovoria nám, že prínosy očkovania prevažujú nad rizikami, avšak nevieme, aké sú riziká, lebo naša vláda sa o ne nezaujíma, alebo sa možno bojí zistiť ich.

    Rodičia požadujú prístup k údajom o skutočnom stave oboch stránok mince (bezpečnosti i účinnosti očkovania), dožadujúc sa práva na výber najlepšej možnosti, ako udržať svoje deti v zdraví.

 

Majú rodičia nejaké práva?

    Majú rodičia nejaké práva, keď ide o rozhodovanie, ako najlepšie chrániť zdravie svojich detí? Môžu byť matka či otec po tom, ako strávili značné množstvo času hľadaním údajov o nejakom zdravotnom probléme, donútení podrobiť svoje dieťa lekárskemu zákroku, o ktorom sa domnievajú, že môže ohroziť alebo dokonca zabiť ich dieťa?

    Ak je však dotknutým lekárskym zákrokom očkovanie, zdá sa, že ako lekárska obec, tak aj austrálska vláda by nás chcela pripraviť o toto rodičovské právo. Tieto otázky prišli na pretras na začiatku januára 1997, keď William Carter QC z Výboru pre ľudské práva a rovnosť príležitostí vydal rozhodnutie, podľa ktorého je legálne diskriminovať neočkované deti. Napriek tomu, že tento výbor nemá právomoc rozhodovať o otázkach tohto druhu, mnohé jasle, škôlky a školy po celej Austrálii môžu použiť toto rozhodnutie ako precedens na vylúčenie neočkovaných detí.

    Niekoľko dní od vydania tohto rozhodnutia palcové titulky v novinách oznamovali epidémiu čierneho kašľa v Sydney a úmrtie na čierny kašeľ troch bábätiek, ktoré boli príliš malé na to, aby mohli byť očkované. To bolo veľmi príhodné načasovanie zo strany oznamovacích prostriedkov, obzvlášť keď sa ukazuje, že nič také sa nestalo. Časopis Communicable Disease Intelligence z 23.I.1997, ktorý sleduje prenosné ochorenia, hlásil v období 8.XII.1996 až 7.I.1997, keď mala byť v Sydney údajná epidémia, v celom štáte Nový Južný Wales len jeden prípad čierneho kašľa. Údajné úmrtia na čierny kašeľ mali vraj nastať v Novej detskej nemocnici, ale keď jeden člen AVN zavolal na infekčné oddelenie, povedali mu, že tam žiadne úmrtia na čierny kašeľ nemali. Istý detský lekár, ktorý je členom AVN, zavolal na odbor zdravotníctva Severných oblastí (Northern Areas, severná časť Južnej Austrálie) a dozvedel sa, že tam neboli žiadne úmrtia na čierny kašeľ a „ak chcete môj názor, celá táto vec je len mediálnou bublinou.“

    Kvôli tejto neuveriteľne zastrašujúcej kampani v oznamovacích prostriedkoch začali rodičia húfne chodiť do zdravotných stredísk a ordinácií, aby dali svoje deti zaočkovať. Do AVN telefonovali mnohí rodičia, často takí, ktorých deti boli zabité či poškodené očkovaním, a pýtali sa, čo majú robiť. Táto kampaň bola zostrojená, aby vzbudila strach a hnev širokej spoločnosti voči neočkovaným deťom, pričom táto taktika zabrala. Pracovníci AVN začali slýchať hororové príbehy ľudí, ktorým nebolo dovolené navštíviť členov rodiny, pretože ich deti boli neočkované, ktorých deti boli vylúčené z detských herní a verejných stretnutí, kvôli tomu, že nechceli svoje deti vystaviť rizikám očkovania.

    Ďalším dopadom tejto nepreukázanej „epidémie“ boli vládne návrhy buď podplácať rodičov, lekárov a výbory, aby sa zvýšila zaočkovanosť, alebo pokutovať rodičov, ktorí sa rozhodli učiniť informované rozhodnutie. Hovorilo sa o odobratí rodinných prídavkov a podpory v nezamestnanosti neočkujúcim rodičom. Minister školstva Dr. Kemp navrhol, že deti bez doloženého očkovania nemajú byť prijaté do školy. To by vo výsledku znamenalo povinné očkovanie bez schválenia príslušného zákona.

    Noviny boli plné nahnevaných listov a úvodníkov na túto tému. Redaktor denníka Tweed Daily News povedal:

„Ak dieťa dnes zomrie na predchádzateľnú chorobu, nie je to len smutné, je to takmer trestný čin.“

    Noviny The Sydney Morning Herald z 21.I.1997 citovali federálneho ministra zdravotníctva Austrálie:

„Je pravdepodobnejšie, že vaše dieťa zomrie na zásah meteoritom, než že by zomrelo následkom očkovania.“

    Austrálčan roka 1997, veterinár Peter Doherty (ktorý dokonca vôbec nežije v Austrálii!) povedal, že dať „proti-očkovacej“ lobby rovnaký vysielací čas na vyjadrenie svojich názorov je ako dať rovnaký vysielací čas vrahom.

    Ani jeden z týchto komentárov sa nijak nevysporadúva s oprávnenými obavami a pochybnosťami rodičov, ktorých deti sú každodenne vystavované rizikám očkovacích látok, ktoré sú v iných krajinách považované za „nevyhnutne nebezpečné výrobky“.

    Celá myšlienka povinného očkovania by mala byť odporná pre každého, kto verí v demokraciu. Toto nie sú opatrenia, ktoré by demokratická spoločnosť zvažovala, obzvlášť nie za prítomnosti mnohých oprávnených pochybností o bezpečnosti a účinnosti súčasných očkovacích látok, keď tak veľa lekárov odmieta zúčastniť sa na vládnych iniciatívach kvôli vážnym obavám z rizík očkovania.

    Dopady povinného očkovania sú príšerné. Stačí sa pozrieť na USA, ktoré sme si — zdá sa — vždy brali za príklad hodný nasledovania, aby sme videli, čo sa môže stať:

  • Žena z Middletownu (Ohio), ktorej dve deti zomreli následkom očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu (DTP), dostala od Ministerstva zdravotníctva štátu Ohio dva listy, že jediné dieťa, ktoré jej ešte ostalo, má byť zaočkované. (Dayton Daily News z 11.IX.1988)
  • Matka z Kansasu, ktorá sa opýtala zdravotnej sestry, čo by sa stalo, keby nedala svoje dieťa zaočkovať, dostala odpoveď, že štát by ho zaočkoval a umiestnil do náhradnej starostlivosti. Toto dieťa bolo trvale zdravotne poškodené očkovaním. (spor Graham vs. Wyeth, č. 85-1481-K, US District of Kansas, 1987)

    Ako rodičom nám vždy hovoria, že prínosy očkovania vysoko prevažujú nad rizikami. Aké sú však tieto prínosy a riziká a ako sa získavajú údaje o nich? Väčšinu ľudí asi prekvapí, že za celých 200 rokov dejín očkovania nebola žiadna očkovacia látka podrobená dvojito zaslepenému testu s kontrolnou placebo skupinou, čo je bežná skúška, ktorou by mali prejsť všetky liečivá skôr, než je ich používanie schválené. Klinické skúšky očkovacích látok však boli navrhnuté tak, že skutočné smrteľné účinky očkovania neodhalia alebo je nemožné ich zmerať. Jedným z obľúbených trikov je očkovať testovanú skupinu troj-vakcínou, ako je DTP, a porovnať úmrtnosť a chorobnosť s „kontrolnou“ skupinou, ktorá bola očkovaná dvoj-vakcínami. Ako obvykle, použijú sa nesmierne obmedzujúce smernice, ktoré vylúčia takmer všetky prípady poškodenia zdravia očkovaním. Výsledky takejto skúšky sa potom použijú ako „dôkaz“ (postačujúci pre výrobcov vakcín), že úmrtnosť a chorobnosť, spôsobená troj-vakcínou nie je významnejšie odlišná od chorobnosti a úmrtnosti, spôsobenej dvoj-vakcínou. Na základe tohto údaju sa potom tvrdilo, že vakcína proti čiernemu kašľu je bezpečná.

    Ďalším spôsobom, ako zmanipulovať klinickú skúšku, je tvrdiť, že by bolo neetické podávať skutočné placebo (naozaj neúčinnú látku), pretože očkovanie funguje a aj kontrolná skupina musí byť očkovaná, aby bola ochránená pred danými chorobami.

    Lekárska obec sa opiera o skutočnosť, že úmrtnosť na prenosné ochorenia klesla v 20. storočí, v ktorom sa zároveň začalo s plošným očkovaním proti viacerým chorobám, takže z toho potom vyvodzuje, že pokles úmrtnosti bol spôsobený očkovaním.

    Krátky pohľad na údaje Austrálskeho štatistického úradu (angl. Australian Bureau of Statistics) však s touto teóriou raz a navždy skoncuje. Veľká väčšina poklesu úmrtnosti na tieto choroby nastala dlhé roky pred zavedením očkovania. Napr. úmrtnosť na osýpky klesla o vyše 90% pred zavedením očkovania proti osýpkam v roku 1970. Šarlach, ktorý kedysi zabíjal veľké počty detí, vymizol napriek tomu, že proti nemu nebola vyvinutá žiadna očkovacia látka.

    Očkovacie látky, ktoré používame, sú tiež nesmierne neúčinné. Napr. naša vakcína proti čiernemu kašľu prešla klinickými skúškami v Taliansku a Švédsku. Výsledky boli zverejnené v časopise New England Journal of Medicine z 8.II.1996. Zistilo sa, že je účinná len na 36–48%, čo znamená, že len menej než polovica detí má z tejto vakcíny vôbec nejakú imunitu. O epidémii osýpok v západnej časti Sydney písal časopis Medical Journal of Australia. Zistilo sa, že 79% chorých na osýpky v rámci tejto epidémie, boli plne očkovaní ľudia.

    Žiadna vakcína neposkytuje celoživotnú imunitu. To dokáže len prirodzená nákaza, takže dokonca aj tí, čo získajú očkovaním nejakú ochranu, budú chránení len na krátky čas. Budú náchylní ochorieť na tieto detské choroby v dospelosti, keď je riziko dlhodobého a vážneho poškodenia zdravia týmito chorobami väčšie.

    Očkovanie spôsobuje mnohé poruchy, ako napr. trvalé poškodenie mozgu, astmu, autizmus, ADD, ADHD, roztrúsenú sklerózu, epilepsiu, lupus, Guillain-Barrého syndróm a smrť.

    Drvivá väčšina lekárov nikdy nehlási nežiaduce účinky očkovania. Na lekárskej fakulte ich učia, že reakciami na očkovanie sú len mierne a dočasné, ako napr. horúčka či plačlivosť. Je zrejmé, že očkovanie nemusí byť povinné, keď jestvujú pochybnosti o jeho bezpečnosti a účinnosti. Povinné lekárske zákroky sú tiež protiústavné (Austrálska ústava, článok 51, ods. 23A)

    Najlepším spôsobom, akým bojovať s touto nespravodlivosťou a chrániť naše deti, je zapojiť sa do hnutia za slobodu výberu. Plne sa informujte o oboch stránkach tohto problému a rozhodujte sa na základe poznania, nie na základe strachu. Napíšte svojim miestnym i federálnym poslancom a oznámte im, že podľa vás musia otázky zdravia vždy zostať vecou slobodného informovaného rozhodnutia. Ak spolu verejne prehovoríme, nebudú môcť byť tieto drakonické opatrenia nikdy zavedené. Ak zostaneme ticho, naše deti budú vystavené riziku.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com