Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 21. Tri príbehy: Anthony ● Ben a Luke ● Mary a Milvie

28.11.2014 14:05

Australian Vaccination Network (AVN) Inc.1998 (prvé vydanie)ISBN: 1329-4873

 

       Z knihy Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives
      
časť strany 68 a strany 69–72 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

obálka knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“Anthonyho príbeh

       Moje tretie dieťa, Anthony, narodený 11.IX.1995, mal nežiaduce účinky očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu. Nežiaduce účinky boli s každou ďalšou dávkou čoraz horšie. Po prvej dávke mal vysokú horúčku a kričal neprestajne celé 4 hodiny. Po druhej dávke mal vysokú horúčku, úplne sčervenel po celom tele, kričal a zvíjal sa od bolesti zhruba 4 hodiny. Po tretej dávke mal vysokú horúčku, zvracal, kričal bez prestávky po celý deň, sčervenel a zvíjal sa od bolesti. Teraz som to nahlásila lekárovi, ktorý mi povedal, že to je normálne. Moje dve staršie deti však nikdy takéto nežiaduce účinky nemali. Ak mám byť úprimná, veľmi sa bojím dať Anthonyho preočkovať v 18 mesiacoch života.

pani Schultz,
Wooroolin, Queensland, Austrália

 

Ben a Luke

       Kým som tehotná čakala dvojičky, narazila som na leták od VAIS (Vaccine Answers Informed Sources = informované zdroje odpovedí na otázky okolo očkovania). Počula som mnohých rodičov sťažovať sa na to, ako ich deti „reagovali“ na predchádzajúce očkovania, ale vždy si mysleli, že „musia“ chrániť svoje deti.

       Jeden z týchto rodičov (pár rokov predtým, ako som otehotnela) utekal do nemocnice s dieťaťom, ktoré utrpelo „zápal pľúc“ len pár hodín po 2. dávke očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu.

       V tom čase som si o tom nič nemyslela, ale teraz som si uvedomila, že matka tohto dieťaťa povedala, že „to má z injekcie, predtým bola v poriadku“. Našťastie, jej dcéra to prežila.

       Po rozsiahlom štúdiu literatúry som sa rozhodla nedať svoje deti zaočkovať. Teraz vidím, aký je na rodičov vyvíjaný nátlak. Chcela by som im akýmkoľvek spôsobom pomôcť, aby sa dostali k potrebným informáciám, k čomu im naše ministerstvo zdravotníctva a lekári nepomáhajú. Očkovanie obnáša určité riziká a nie je tak účinné, ako sa nás snažia presvedčiť.

       A teraz k môjmu vlastnému príbehu — k mojim neočkovaným dvojčatám. Jeden z nich — Ben — sa vo veku 11 mesiacov nakazil osýpkami od 14-mesačného očkovaného dieťaťa. Môj druhý syn — Luke — na osýpky nikdy neochorel. Neochorelo ani neočkované 15-mesačné dieťa mojej priateľky, hoci bolo vystavené tejto „vysoko nákazlivej chorobe“. Spomínané očkované dieťa znášalo osýpky oveľa horšie než môj Ben a v skutočnosti chodí k lekárom pravidelne ako na klavír s nákazami uší apod. Moji chlapci boli u lekára len raz, a to na preventívnej prehliadke! V súčasnosti (v ich 16 mesiacoch života) ich imunizujem homeopaticky.

       Rada by som poďakovala VAIS za to, že tu je. Čo by sa mohlo stať mojim dvom nádherným chlapcom, keby som sa nerozhodla naštudovať si túto problematiku? Teší ma, že to nikdy nezistím! My (ja a pár ďalších mamičiek) spúšťame podpornú skupinu v Cairns (Queensland, Austrália) pre rodičov, čo sa rozhodli nedať svoje deti zaočkovať a viac než radi pomôžeme rodičom, ktorí svoje deti očkovať dali, a tie potom utrpeli nežiaduce účinky očkovania. Verím tomu, že spoločne môžeme zmeniť veci k lepšiemu.

Debbie Vanzoelen,
Cairns, Queensland, Austrália

 

Príbeh Mary a Milvie

       Dnes tu už nie sú dvaja ľudia, ktorých príbeh by som vám rád porozprával. V roku 1947 prišla Mary, mladá študentka práva z Estónska, do Austrálie ako utečenka. Už počas vojny opustila Estónsko, nanešťastie sa však dostala do Hitlerovho Berlína. Potom šla do Austrálie v nádeji na lepší život. Vôbec nevedela po anglicky a univerzity boli aj tak plné. Niekoľko rokov vykonávala špinavé práce, pochytila toľko angličtiny, koľko vládala, a urobila to najlepšie pre svoj nový život.

       Vydala sa za Estónca, ktorého v Austrálii stretla. Presťahovali sa do Wollongongu (Nový Južný Wales, Austrália) a narodilo sa im dieťa, Milvie. Boli veľmi šťastní a miestni obyvatelia si toto dieťa obľúbili. Potom bola Milvie prvýkrát zaočkovaná proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu (angl. Diphtheria, Tetanus, Pertussis = DTP). Mary si všimla, že vývoj jej dcérky sa potom citeľne spomalil. Nechcela dať Milvie druhýkrát očkovať a jej lekár súhlasil s tým, že by to ani nebolo vhodné.

       To bolo v roku 1961. Keď som prišla do Austrálie v roku 1970, učila som deti prisťahovalcov angličtinu a vedela som, aká bola vtedy všeobecná nálada Austrálčanov voči prisťahovalcom. Viem si teda celkom dobre predstaviť, že keď nejaká prisťahovalkyňa odmietla dať svoje dieťa zaočkovať 2. dávkou DTP vakcíny, zdravotné sestry z detského zdravotného strediska asi neboli veľmi nadšené. A Mary si aj pamätala, že boli na ňu poriadne odporné a vyhrážali sa, že jej narobia problémy s úradmi.

       Zdá sa, že — ako sa to často stáva — rodičia nemali dostatočne jednotný názor na to, či je rozumné podať dcérke 2. dávku DTP vakcíny. Ani jednému z nich zrejme nebol celkom jasný účel tejto injekcie. Podľa Maryiných spomienok si mysleli, že by to mohlo mať niečo do činenia s nejakou tropickou chorobou. Ich angličtina nebola kto-vie-aká a nikto im to nebol schopný vysvetliť. Jedného dňa zašla Mary k svojmu lekárovi s menším problémom — vyrážky okolo dcérkiných úst. Po vyšetrení vyrážok sa lekár otočil, vytiahol ihlu a zaočkoval dieťa, ktoré okamžite dostalo kŕče. Mary kričala na lekára: „Zabili ste moje dieťa!“ Vyhodili ju do čakárne a po polhodine jej doniesli dieťa a zavolali taxík, aby ich odviezol domov. V ten deň, ako Mary povedala, ich život skončil.

       Do pol roka ju opustil manžel a ďalších 30 rokov žila Mary sama s jej teraz už dospelým dieťaťom, ktoré vedelo povedať štyri slová. Žiadne sociálne služby, žiadna domáca starostlivosť, žiaden dôchodok, po dlhý čas vôbec nič. Nedostala ani len invalidný vozík.

       Mary učila Milvie chodiť, držiac ju na vlastných chodidlách, až do veku dospievania. Polovicu času Milvie stále chodí dozadu. Iróniou osudu tento veľký pokrok Mary ešte viac uväzňuje. Kuchyňa musí byť zamknutá, lebo Milvie nerozumie, čo to je horúce a čo studené, a mohla by sa popáliť alebo zabiť elektrickým prúdom. Vstupné dvere sú zamknuté, lebo Milvie nerozumie, čo to je cestná premávka. Pritom žiadny z domov sociálnych služieb, kde by Milvie mohla byť umiestnená, nezamyká svoje vstupné dvere. Nemajú nijaký dopravný prostriedok, aj keď by si mohli dovoliť auto, pretože Mary už vidí len na jedno oko. Táto ich osamotenosť je nesmierna. Mary sa cíti ako väzeň. Hovorí, že sa bojí žiť a zároveň bojí zomrieť.

      Snažila sa dostať odškodné za to, čo sa stalo. Snažila sa získať pomoc odkiaľkoľvek. Otravovala všetky sociálne služby a poskytovateľov starostlivosti vo Wollongongu, oslovila aj mňa a Kerri Hamblin zo Skupiny na vyšetrovanie očkovania (angl. Immunisation Investigation Group = IIG). Domnievam sa, že obyčajná pomoc tu už nestačí. Maryina potreba lásky, súcitu a dokonca samotnej jednoduchej konverzácie je tak zúfalá, že to ľudí odstrašuje. Sama by som si nebola istá, či jej príbeh nie je ohromne nafúknutý, keby mi to ľudia ako Jenny Tisdell či Naomi Ziems (ďalší rodičia očkovaním poškodených detí) nepotvrdili z ich vlastnej krutej skúsenosti. Ony tiež vedia, aké to je.

       Ak malé dieťa prejde auto alebo sa utopí v bazéne, je za to zodpovedný nejaký človek alebo skupina ľudí. Môžete si povedať: Áno, ten vodič bol nedbalý, ale nemala som dieťa pustiť z ruky. Alebo: Mala som sa pozerať a ten bazén mal byť ohradený plotom… apod. Pri očkovaní je to niečo výrazne iné: keď sa to kruto zvrhne, matka musí žiť celý zvyšok svojho života so spomienkou na to, ako pevne držala bábätko, kým ho lekár(ka) očkoval(a).

       A títo rodičia boli dezinformovaní alebo úplne neinformovaní o nebezpečenstvách a nežiaducich účinkoch očkovania. Keď sa odvážili klásť otázky, najčastejšie sa stretli s pohŕdavým odmietnutím. Boli tiež pod veľkým tlakom, aby sa podvolili, aby dali svoje dieťa zaočkovať bez ohľadu na svoje pochybnosti, lebo každý musí — inak to nebude fungovať (narážka na prakticky nereálnu hypotézu o očkovaním vyvolanej tzv. kolektívnej imunite — pozn. prekl.). Len málo ľudí robí slobodnú a informovanú voľbu.

       Očkovacie programy sú ďalším príkladom medicíny založenej na strachu a nevedomosti. Napriek tomu, že žiadna vakcína nedokázala úplne odstrániť príslušnú chorobu (nie, ani pravé kiahne — pozn. prekl.) ťažké miliardy dolárov po celom svete sa míňajú na očkovanie na základe chatrného argumentu, že tieto miliardy znižujú počet pobytov v nemocnici, počet komplikácií detských chorôb a počet úmrtí na ne. Len za niekoľko málo mesiacov sa do registra IIG dostalo toľko hlásení nežiaducich účinkov očkovania, až nás to vedie k podozreniu, že na každú jednu vážnu chorobu, ktorej sa predišlo očkovaním, bola iná — obdobne závažná — choroba očkovaním spôsobená. Napriek tomu očkovací program pokračuje takmer bez výhrad.

       Dlhodobé účinky očkovania nemusia byť nikdy známe či dokázané. Hoci v USA prebehlo viacero úspešných súdnych sporov proti výrobcom očkovacích látok, v právnej sústave britského druhu (a obdobne na Slovensku — pozn. prekl.) je takmer nemožné dokázať, že keď predtým dokonale zdravé bábätko dostalo kŕče 20 minút po očkovaní, spôsobilo ich očkovanie. Takže ochorenia nervového a imunitného systému, ktoré sa môžu navonok prejaviť až po rokoch, ako napr. roztrúsená skleróza, myalgická encefalomyelitída, AIDS (Acquired Immune Deficiency Syndrome = syndróm získanej (nie vrodenej) nedostatočnosti imunity), či reumatoidná artritída nemusia byť nikdy spojené s očkovaním, aj keď ich v skutočnosti očkovanie spôsobilo.

       Vidím to takto: každý z nás predstavuje nepatrnú časť vesmíru. Spôsob, akým zaobchádzame so svojimi telami, je zrkadlením spôsobu, akým zaobchádzame s našou planétou. Ak si naozaj vážime svoj život i životy našich detí, urobíme všetko, čo je v našich silách, aj v starostlivosti o životné prostredie. Ak môžeme jesť dostatok čistého jedla, piť čistú vodu, dýchať čistý vzduch a žiť v zdravých životných podmienkach, máme naozaj všetko, čo je úplne nevyhnutné pre naše prežitie. Nanešťastie, dnes už väčšina z nás nemá prístup k čistému jedlu, vode, vzduchu a zdravým životným podmienkam. Ak sami neprevezmeme zodpovednosť za zmenu tohto nemilého rozpoloženia, v ktorom sa nachádzame, vláda to za nás neurobí. Vyrástli sme v storočí chvíľkových pôžitkov: všetko je pripravené za pár sekúnd. Hovorili nám, že môžeme zjesť toľko vysoko spracovaného, prifarbeného, navoňaného, pred-tráveného a okamžite uvareného jedla, čo nám hrdlo ráči. Magická nadnárodná medicína bola pripravená postarať sa o všetky problémy, ktoré náš nový spôsob života vytvoril.

       V rovnakom čase sa konali svetové konferencie, nazvané napr. „Smerom k úplnému svetovému zdraviu v roku 2000“, s veľkolepými plánmi na vyhubenie prenosných ochorení, ako keby to bola burina, s tvrdo chemickými pesticídmi, ktoré nás tej buriny zbavia. To však len do času, keďže sa tým zároveň otrávila pôda. A čo sme urobili našim telám? Napchali sme ich týmito „pesticídmi“: antibiotikami, antidepresívami, steroidmi, hormonálnou antikoncepciou a, samozrejme, očkovacími látkami.

       Nezabralo to. Nadnárodná medicína za posledné desaťročia vytvorila pre svojich podielnikov ohromné zisky, ale účty stále rastú. V USA stáli súdne spory ohľadne trvalého poškodenia zdravia, spôsobeného očkovaním, už toľko miliárd dolárov, že cena očkovacej látky za posledné desaťročie vyskočila z pár centov na niekoľko dolárov. Možno predpokladať, že výrobcovia liekov nie sú imúnnejší voči svetovej hospodárskej kríze, než akýkoľvek iný veľký obchod. Čo sa stane astmatikom po celom svete, keď výrobcovia Ventolinu zbankrotujú?

       Otázka očkovania je otázkou, ktorá sa zväčšuje a rozširuje, kedykoľvek o tom rozmýšľam. Je to však naozaj veľmi jednoduché. Je to o práve na informácie a o práve činiť slobodné rozhodnutia. A o práve na odškodné, aby bol život znesiteľnejší, keď sa to zvrtne neblahým smerom. Naši lekári a naši politici nie sú bohmi. Sú ľuďmi, ktorých si volíme a ktorých pomerne dobre platíme za to, aby pre nás pracovali. Musia sa naučiť počúvať naše otázky a poctivo hľadať odpovede na ne. A my ich to musíme naučiť.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

 

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com