Neutíšiteľný plač a následná epilepsia a vážne trvalé zdravotné postihnutie po očkovaní proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu

02.04.2019 21:44

Veronika Shaughnessy

 

 Peter a Rastislav Minarechovci    Rastík a Peťo Minarechovci sú moji bratia. Sú dvojičky. Narodili sa predčasne 17.VII.1993 v Trenčíne, pekne však po narodení napredovali. Z nemocnice ich prepúšťali s dvakrát opakovaným APGAR skóre 10 (najvyšším možným).

    Chlapci nám postupne rástli, pekne priberali, začínali sa otáčať na bok, krásne pásli koníky, na všetko reagovali Až do 4,5 mesiaca, kým nedostali očkovanie Di-Te-Per (záškrt, tetanus, čierny kašeľ)…

    Hneď na druhý deň po očkovaní sme videli, že niečo nie je v poriadku. Chlapci mali horúčky, neutíšiteľne plakali, navyše Rastíkove telíčko sa začalo vykrúcať, vypínať, ako luk. Peťko zostal apatický, bez akýchkoľvek prejavov. To už neboli naši chlapci… Išli sme teda s nimi k pediatričke, ktorá nás poslala k neurológovi. Ten nám bez jediného slovka nejakého vysvetlenia, že čo sa deje, iba povedal, že treba s chlapcami cvičiť, lebo im hrozí detská mozgová obrna. Na dôvetok, aby sme lepšie pochopili, dodal, že nebudú sedieť, chodiť, rozprávať, nič…

Rastislav    Tak sme začali s rehabilitáciami a ďalšími a ďalšími vyšetreniami. Keď mali chlapci 1 rok, lekári im stanovili diagnózu Detská mozgová obrna. Ani vám nemusím hovoriť, čo sa u nás dialo. Nevedeli sme sa s týmto verdiktom zmieriť. Navyše s každým ďalším vyšetrením narastala škála ďalších možných pridružených diagnóz, na ktoré sa vraj máme pripraviť. Slepota, epilepsia… Jeden lekár sa dokonca vyjadril, že:

„Načo to všetko absolvujete, veď z Rasťa bude tak či tak debil…“

    S chlapcami sme následne absolvovali množstvo lekárskych vyšetrení, operácií a rôznych rehabilitačných pobytov. Museli sme s nimi cvičiť Vojtovu metódu. Niekoľkí neurológovia nám povedali, že za stav chlapcov sa môžeme poďakovať pediatričke, ktorá ich zaočkovala. Na papier nám to však nikto nedá.

    Takže mamina bola nútená zostať s chlapcami doma, nakoľko si vyžadovali 24-hodinovú starostlivosť. Aký to paradox — práve „vďaka“ očkovaniu mali chlapci znemožnené začať chodiť do škôlky. V Novom Meste nad Váhom však bolo zariadenie pre telesne postihnuté deti. Tak mamina vybavila, aby chlapci mohli chodiť aspoň na pol dňa tam, trošku do kolektívu. Aj jej to veľmi pomohlo, nakoľko bola celé dni na chlapcov sama. Otec chlapcov chodil do práce, bral aj víkendové fušky, aby rodinu uživil. Nakoniec to nezvládol a rozviedli sa.

Rastislav    O tom, aké to bolo a stále je náročné po finančnej stránke, vám ani nemusím hovoriť. Všetky operácie, kúpele, liečebné pobyty, lieky, ortopedické a iné pomôcky… A všetko dvakrát… Častokrát sme fungovali len vďaka tomu, že sme si peniaze požičali alebo sme kúpili chlapcom, žiaľ, na pôžičku. Vrchnáčiky z PET fliaš vtedy nefungovali, a ak by aj, zďaleka by nepokryli náklady, ktoré sme s chlapcami kvôli ich postihnutiu mali.

    Nie je to choré? Zdravé dieťa zostane po očkovaní, do ktorého vás štát donúti, s ťažkými trvalými následkami vo forme ťažkého zdravotného postihnutia a vy si musíte požičiavať či zbierať vrchnáčiky, aby ste prežili??? Pretože štát sa vám otočí chrbtom, nechá vás so smiešnou almužnou živoriť a zbierať vrchnáky z PET fliaš!!! Keď už chce niekto niekoho do niečoho nútiť, nech za to nesie aspoň zodpovednosť!!! Aj keď žiadne odškodnenie už chlapcom zdravie a normálny život nevráti, prinajmenšom by im pomohlo viesť o niečo lepší život.

 Peter    Od septembra 2000, kedy mali chlapci sedem rôčkov, začali navštevovať Základnú školu na Mokrohájskej v Bratislave, s týždenným pobytom vo vtedajšom domove sociálnych služieb (DSS) Gaudeamus. Spočiatku to bolo veľmi ťažké — aj pre chlapcov, aj pre nás. No bolo to v tom období najlepšie možné riešenie. Zo začiatku veľmi plakali a my s nimi. Nevedeli si zvyknúť byť zrazu 5 dní v cudzom prostredí, bez maminy, bez rodiny. A my zase bez nich. Viete, čo to je, keď je dieťa v siedmich rokoch odlúčené od všetkého dovtedy známeho a musí začať fungovať v novom prostredí, bojovať samé za seba? No boli školopovinní, do školy chodiť museli, nikde bližšie však pre nich škola nebola. Chlapci teda chodili cez týždeň do školy a po škole mali na internáte rôzne aktivity, čo bolo fajn a postupne si zvykali. Aj my. Na víkendy sme vždy v piatok chodili po nich. A v nedeľu sme ich zase išli odviezť.

Peter    Peťko, ktorý bol vždy sebestačnejší, zdravotne bol na tom o dosť lepšie ako Rastík, ďalej pokračoval v štúdiu na strednej škole na Obchodnej akadémii v Bratislave, ktorú úspešne ukončil maturitnou skúškou. Rastík sa pre svoje postihnutie ďalej nemohol vzdelávať. Bol umiestnený do DSS na Patrónke.

    Peťko po skončení štúdia na Obchodnej akadémii absolvoval pomaturitné kvalifikačné štúdium v odbore Sociálno-právna činnosť. Rastík musel zariadenie na Patrónke kvôli veku opustiť, no keďže starostlivosť oňho je veľmi náročná, vyžaduje si non-stop celodennú starostlivosť, ktorú mamina sama zo zdravotných dôvodov nezvláda. Bol preto umiestnený do sociálneho zariadenia v Novom Meste nad Váhom. Jeho zdravotný stav je žalostný. Leží, sedieť nedokáže, a ak, tak je veľmi vykrútený, ruky má kŕčovito vykrútené, nevie sa sám najesť, napiť, obliecť, posadiť, nič… Navyše trpí častými epileptickými záchvatmi.

Peter na 1. mieste    Peťko sa ešte počas pobytu v DSS Gaudeamus začal v roku 2004 venovať športovej disciplíne boccia, ktorej sa venuje dodnes. Tento šport je preňho ako stvorený, keďže nemôže robiť žiaden iný šport vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie. Počas svojej hráčskej kariéry prešiel niekoľkými národnými a medzinárodnými podujatiami, kde dosiahol obrovské úspechy. Medzi najvýraznejšie patrí účasť na reprezentácii Slovenska na BISFed 2017 v španielskej Seville, či účasť na reprezentácii v Portugalsku v októbri 2017. Peťko je bojovník, je veľmi húževnatý, namotivovaný, tvrdo na sebe pracuje. Momentálne študuje druhý ročník vysokej školy v Bratislave, odbor Sociálna práca, v štúdiu sa mu darí, je veľmi snaživý a šikovný. Sám si vie všetko vybaviť, snaží sa byť maximálne samostatný. Sme naňho tak veľmi hrdí. Peťkove víťazstvá a boj sú pre nás obrovskou satisfakciou.

    Keď si však človek predstaví, že všetko mohlo byť inak, nebyť toho osudného očkovania…

 


    Len vďaka dobrovoľným príspevkom čitateľov a poslucháčov môže Sloboda v očkovaní prinášať všetkým ľuďom bezplatne dôležité informácie (nielen) o očkovaní. Ak si myslíte, že naša práca má hodnotu, a ak je to vo vašich možnostiach, prispejte, prosím, na ďalší chod tejto stránky. Každé euro a každý cent je dobrý a srdečne ďakujeme zaň!
    Môžete však priložiť ruku k dielu aj iným spôsobom.
    Ak ste tak ešte neurobili, prečítajte si, prosím, Petíciu za slobodu informovaného rozhodovania o očkovaní, adresovanú Európskemu parlamentu a ak s ňou súhlasíte, podpíšte ju, prosím.

 

Zdroje/IV.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com