Dr. Andrew Wakefield o MMR a autizme - rozhovor - časť 1/3

04.09.2010 22:11

Mercola.com - 10.IV.2010 - Dr. Joseph Mercola & Dr. Andrew Wakefield

 

       Pôvodný textový prepis rozhovoru priložený k článku "Why Medical Authorities Went to Such Extremes to Silence Dr. Andrew Wakefield"
       z angličtiny preložila Mgr. Lenka Gurská Krajčovičová a jazykovo upravil Ing. Marián Fillo.

 

       DW = Dr. Andrew Wakefield

       DM = Dr. Joseph Mercola

 

2. časť rozhovoru >>>       3. časť rozhovoru >>>>>>

 

DM: Dobrý deň, ja som Dr. Mercola a dnes som tu s Dr. Andrewom Wakefieldom. Sme poctení a radi, že ho tu máme.  
       Budeme sa rozprávať o niekoľkých zaujímavých témach, ktoré súvisia predovšetkým s očkovaním. Za posledných 20 až 30 rokov využívanie vakcín postupne rástlo a ďalšie sa stále pripravujú. Hlavnou otázkou samozrejme ostáva predovšetkým, aké sú vakcíny účinné a najmä: nakoľko sú bezpečné?
         Jedným z najpoprednejších vedcov, ktorý odpovedá na otázky súvisiace s bezpečnosťou a vedľajšími účinkami vakcín je Dr. Wakefield. Budeme rozoberať niektoré štúdie, ktoré urobil.
       Je skutočným priekopníkom a pravdepodobne aj najvýznamnejším výskumníkom v tejto oblasti, preto sme skutočne nadšení, že ho tu máme. Pri vakcínach ide doslova o multi-miliardový proces. Nakoľko klesá množstvo patentovaných liečiv, cieľom farmaceutických spoločností je nárast užívania vakcín. To je skutočne hlavnou časťou ich úlohy a vynakladajú obrovské úsilie na diskreditáciu každého, predovšetkým popredného výskumníka, kto sa pokúša spochybniť výhody, predpokladané výhody vakcín.
       Kým začneme, myslím, že najdôležitejšie... pretože mnoho ľudí možno nevie, kto ste, keby ste mohli začať tým, že spomeniete vaše akademické vzdelanie.

DW: Samozrejme. Aj ja som veľmi rád, že som tu, Joe. Som lekár. Vyštudoval som v Londýne, v nemocnici Saint Mary‘s, doktorát som získal v roku 1981. Začal som sa venovať chirurgii, stal som sa chirurgom tráviacej sústavy so záujmom o výskum a transplantácie tenkého čreva.

DM: Ako dlho ste tam pracoval?

DW: Okolo osem rokov; osem-deväť rokov.

DM: To bolo potom, ako ste promovali na medicíne, ktorá trvá štyri roky po college? (college je v USA univerzitná prípravka, alebo univerzita, vo Veľkej Británii stredná škola - pozn. prekl.)

DW: Správne. Vlastne v Británii sa ide priamo na medicínu. V Británii sa medicína študuje päť rokov. V USA idete najskôr na college, a potom idete na medicínu. Nás teda hodia hneď na začiatku do hlbokej vody.

DM: Je to trochu rozdielne. A vaša prax prebiehala – pretože veľa našich poslucháčov bude určite z USA – v jednej z najpoprednejších nemocníc v Európe. Je to tak?

DW: Áno, je časťou Londýnskej univerzity, ktorá má najväčšiu lekársku fakultu v Európe. Potom som šiel do Kanady na štipendium študovať transplantácie tenkého čreva. Šiel som do vedúceho svetového pracoviska, ktoré bolo v tej dobe v Toronte.
       Urobili sme niekoľko objavov, pozorovaní, ktoré viedli k mojej kariére vo výskume, keď som sa vrátil späť do UK. Začal som pracovať na programe transplantácie pečene v nemocnici Royal Free, potom som sa pridal ku gastroenterologickému tímu a odtiaľ som pokračoval.

DM: V ktorom to bolo roku?

DW: Muselo to byť koncom 80tych rokov, okolo roku 1987-88. V tej dobe som sa zaujímal najmä o Crohnovu chorobu a ulceróznu kolitídu. V tejto oblasti sme urobili niekoľko zaujímavých pozorovaní a veľa sme o týchto chorobách publikovali. Doteraz som publikoval okolo 130-140 „peer-reviewed“ článkov (tzn. článkov, ktoré pred vydaním najprv zhodnotia iní odborníci z oboru – pozn. red.) zameraných na mechanizmus a príčinu zápalového ochorenia čriev. Neskôr samozrejme so zameraním, ako na seba vzájomne pôsobia mozog a črevá u detí s vývinovými poruchami, ako je autizmus.

DM: Čo povzbudilo, alebo spustilo váš záujem o štúdium oblasti vývinových porúch a ochorenia čriev? Nie je to očividné prepojenie.

DW: Zaujímal som sa o osýpky. Publikovali sme článok o možnej úlohe vírusu osýpok pri Crohnovej chorobe, v podskupine pacientov s Crohnovou chorobou. Boli sme vystavení osýpkam za neobvyklých okolností. Táto práca vychádzala z našej skupiny, z práce z kliniky Mayo a zo Švédska, od Dr. Eichbauma. Všetky dokazovali, že deti, ktoré boli vystavené osýpkam za neobvyklých okolností, mali vyššie riziko vzniku Crohnovej choroby.
       Čo tým myslím? Myslím deti, ktoré boli osýpkam vystavené veľmi skoro, v štádiu embrya, či plodu. Čiže boli osýpkam vystavené v maternici a vyvinula sa u nich Crohnova choroba.
       Je teda možné, že sa riziko zvyšuje aj pri bežnom víruse, no neobvyklom spôsobe vystavenia sa mu? Jedným z neobvyklých spôsobov vystavenia sa vírusu je zjavne očkovanie.
       Zmenili sme prirodzenú cestu, dávku, vek vystavenia a kmeň vírusu. Je to teda veľmi neobvyklé. Bolo toto časťou problému?
       A tak sme publikovali v časopise The Lancet článok naznačujúci možné prepojenie medzi vakcínou proti osýpkam a neskorším zápalovým ochorením čriev. Článok vyšiel v časopise The Lancet v roku 1995.

DM: Výskum sa uskutočnil začiatkom 90tych rokov, nakoľko určitý čas trvá, kým sa zozbierajú údaje, napíše článok a kým prejde recenzným procesom.

DW: A potom od mája 1995 nastal stály prúd telefonátov od rodičov, ktorí vraveli, že ich deti boli normálne. Po tom, čo boli zaočkované MMR, začali upadať, prišli o svoje zručnosti, stali sa z nich autisti. Tu som ich zastavil a povedal som im, ja o autizme nič neviem, voláte zlé oddelenie. No oni mi povedali, že ich deti majú aj strašné črevné problémy. Majú hnačku 12 krát denne. Neprospievajú. Prepadajú sa v rastových krivkách. Majú nafúknuté bruško. Rodičia vedia, že majú bolesti, ale prestali rozprávať, a tak musia len hádať, že majú bolesti, no deti búchajú hlavou o stenu, majú záchvaty kriku, budia sa v noci.

DM: To je stopa.

DW: Tie deti boli choré. A tak sme povedali, dobre, potrebujeme sa na to pozrieť. Pozreli sme sa a ukázalo sa, že rodičia majú pravdu.

DM: Takže keď ste sa na to pozreli, vyhodnotili ste štúdiu a publikovali jej výsledky, zistenia?

DW: Správne. Urobili sme to v skratke takto. Mali sme skupinu ľudí, najlepších na svete. Profesor John Walker-Smith a jeho tím, detskí gastroenterológovia, ktorí vtedy boli v skupine s detskými psychiatrami, neurológmi a patológmi nemocnice Royal Free. Dali sme dokopy tento tím ľudí a povedali sme: ako budeme vyšetrovať tieto veľmi komplikované deti? Prišli k nám so svojimi komplikovanými príbehmi. Zjavne sa nemajú dobre. Detská psychiatria/psychológia nedokázala rozriešiť túto záhadu. Len ich označili nálepkou vývinová porucha, no tieto deti sú nezdravé aj telesne, medicínsky. Ako to vyriešime?
       Tak sme dali dokopy tento mnoho-odborový tím. Prešli sme procesom rozhodovania, ktoré testy sa budú robiť. Lekári z kliniky rozhodovali o klinických testoch. Ja som bol viac angažovaný na strane výskumu, nastavovaním výskumného testu.
       Vyšetrili sme veľký počet detí. V čase, keď som v roku 2001 odchádzal z nemocnice Royal Free, prezreli sme cez 170 detí. A čo bolo u nich pozoruhodne jednotné, bolo, že mali slabé, ale jednoznačné zápalové ochorenie čriev.
       Keď klinický lekári liečili zápalové ochorenie čriev, črevné symptómy sa zlepšili. No zlepšili sa aj symptómy v správaní a to bolo fascinujúce.
       Niektoré deti začali rozprávať. Začali rozprávať tak, ako rozprávali pred mnohými rokmi. Začali sa usmievať. Začali v noci spávať. Myslím, že spánok bola prvá vec, ktorá sa im vrátila. Začali v noci spávať. Keď sme to robili prvý krát, povedali sme si, že sa to nestalo. No keď sme to zopakovali, stalo sa tak znova. Zopakovali sme to, znova sa to stalo. Opakovalo sa to, tak sme si pomysleli, že na tom niečo naozaj je.

DM: Aká bola liečba, ktorú ste použili na črevné ochorenie?

DW: Z počiatku to bol len druh jednoduchého protizápalového lieku, ktorý používame pri Crohnovej chorobe či kolitíde. Čiže lieky ako sulfasalazín alebo 5-aminosalicylát.

DM: Čiže vôbec nie prírodná terapia.

DW: Nie, vlastne mohli by ste oponovať, že aminosalicyláty sú prírodné látky. Myslím tým, že ich tvoria rastiny na redukciu....

DM: Ale prírodné v klasickom ponímaní....

DW: Presne tak. A ďalšia vec, čo sme si všimli bola, že najlepšia pre nich bola strava bez lepku a kazeínu. Toto zaviedli skôr rodičia ako my, ale v mnohých prípadoch bol rozdiel dramatický.

DM: Bola to teda premenná vo vašej analýze. 

DW: Presne tak. Celý tento proces nás hlboko zaujal. A keď sme to predstavovali psychiatrom, vraveli: ja tomu nerozumiem. Nerozumiem tomu prepojeniu medzi mozgom a črevami. Toto je problém mozgu, nehovorte mi o črevách.
       Ale ako gastroenterológovia sme to videli denno-denne.
       Pracoval som v programe transplantácií pečene. Keď pacienti dostali žltačku, dostali aj mozgové ochorenie. Mozog prestal pracovať. Začalo to neschopnosťou pospájať čiary na papieri. Boli čoraz viac zmätení. Potom upadli do kómy a umreli.
       A spôsob liečby, spôsob, ako sa tomu dalo predchádzať, bol liečiť črevá. Liečia sa antibiotikami, aby sa zbavili črevných baktérií, alebo špeciálnou stravou, či diétou na prečistenie čriev. A ak to urobíte, ochorenie mozgu zmizne. Pacienti sa znovu preberú.
       Toto sme už videli predtým, v iných súvislostiach; pri žltačke. Videli sme to aj pri celiakii, čo je alergická precitlivenosť, či imunologická intolerancia lepku. Jedným zo sprievodných rysov celiakie môže byť demencia. Môže to byť aj neuritída, zápal nervov. Môžu to byť záchvaty.
       Tieto neurologické komplikácie celiakie, ako primárne črevného ochorenia, neboli pre nás nové. Čiže keď sme videli, ako deti reagujú na liečbu čriev zlepšením rozumových schopností, bolo to veľmi, veľmi zaujímavé, ale nie úplne neznáme.

DM: Áno, neprekvapuje ma to. Väčšina vášho výskumu sa odohrala v 90-tych rokoch, veľká časť počiatočného výskumu.
       To bolo pred mohutným rozvojom poznatkov o vitamíne D. No teraz s vitamínom D sa zdá, že existuje veľmi silné prepojenie medzi zápalovým ochorením čriev a zlepšením imunitného systému, pretože vitamín D stimuluje tvorbu 200 až 300 antibakteriálnych peptidov. Tak by ma zaujímalo... predpokladám, že na vitamín D ste sa nedívali, alebo ste sa možno pozreli neskôr. Venovali ste sa tomu vôbec?

DW: Nie, neštudovali sme to. Je to veľmi zaujímavé. Ako hovoríte, toto sa zistilo odvtedy, za tie roky sa vyvinul veľký dôraz na naozaj veľmi hlboko podceňovaný vitamín.

DM: Áno, niečo také jednoduché a základné ako vystavenie slnku. Vyzerá to ako obrovská úloha. Máte množstvo lekárov na klinike, ohromné množstvá pacientov na poprednej univerzite. Vyzerá to, že financovanie mohlo byť dosť problematické. Kto financoval tento projekt?

DW: Spočiatku to bola len NHS (Národná zdravotná služba). Tieto deti sa vyšetrovali podľa klinických potrieb, odporúčali ich ich lekári a liečili sa podľa nálezov. Bol to teda len štandard.... nebolo na tom nič komplikované, Joe.
       Vec sa má tak: prečo boli tieto deti v minulosti prehliadané? Nie je to žiadna veda. Je to len používanie štandardnej klasickej medicíny.
       Vypočuť si rodiča, vyšetriť dieťa, urobiť patričné vyšetrenia a ajhľa, odpoveď je tu.
       Tieto deti majú zápalové ochorenie čriev. Je tu pôvod ich autizmu? Nie, ešte nie. Je to začiatok? Áno. Je to dobrý základ v zmysle pochopenia biologických základov ich komplexného ochorenia? Jednoznačne.
       A všetko to pochádza z toho, že si vypočujete rodičov a neodbijete ich vetami, “Áno, vaše dieťa je autistické. Bude mať 12x denne hnačku.“ Nedáva to zmysel, no práve toto rodičia zažívali.
       Jeden z Ameriky vravel, že šli k lekárovi a on im povedal, nehovorte mi o črevných príznakoch, ja som študoval na Harvarde.
       No čo to má znamenať? Čo to má znamenať? Je to absolútny nezmysel. Treba počúvať rodičov, konať podľa toho, čo hovoria a začnete objavovať stopy k tejto poruche.

DM: To je správny postup a šokujúco často chýba. U väčšiny lekárov v tejto krajine predovšetkým v chirurgii, čo určite viete, sám ste hlavným zameraním chirurg. Neviem prečo je to tak, a určite to tak nie je u všetkých, no zdá sa, že väčšie percento chirurgov má tento arogantný postoj, božský syndróm. Majú tendenciu pokračovať touto cestou, vyhýbať sa počúvaniu pacientov a akosi presadzovať vlastné názory bez počúvania.
       Naozaj rád vidím, že na vašej strane oceánu to tak nie je.

DW: Vlastne Joe, obávam sa, že je to tak. Viete, je to všade. Nikdy som nestretol toľko odborníkov ako pri autizme, odborníkov na chorobu, o ktorej nič nevieme. Sme obklopení odborníkmi na chorobu a vlastne o nej nič nevieme. Tento paradox sa musí vyriešiť.

DM: Rád by som rozobral jeden z dôvodov, prečo ste dnes tu. Kvôli štúdiám, ktoré ste práve spomínali, ste sa nedávno začali objavovať v médiách.
       Tým dôvodom je pôvodná štúdia, ktorá vás skutočne zviditeľnila ako jedného z najpoprednejších svetových akademických výskumníkov v tejto oblasti. Myslím tým, že skutočne ja osobne nepoznám nikoho, kto by bol tak významný ako vy. Z veľkej časti kvôli vašim akademickým hodnostiam, vášmu štúdiu a práci na jednej z popredných svetových nemocníc, ďalej kvôli publikovaniu v jednom z vedúcich uznávaných svetových časopisov.
       Obaja silne veríme vedeckým metódam. Že má cenu robiť nejaký výskum, za veľmi špecifických podmienok, nechať ho objektívne posúdiť kolegom odborníkom a potom zhodnotiť, či je to pravda alebo nie. Myslím, že tento systém funguje. A skutočne tvorí základy toho, čo aplikujeme a prejednávame. Nanešťastie sa tento systém dá zneužiť.
       Budeme sa o tom zhovárať o chvíľočku, o viacerých rôznych postupoch, a najmä preberieme, čo sa stalo v tomto prípade. No hlavne, celý proces je navrhnutý tak, aby odhalil pravdu. To je jeden z dôvodov, prečo ste dosiahli popredné postavenie. Pretože ste publikovali v peer-reviewed časopise, The Lancet, jednom zo špičkových lekárskych časopisov. Oni vaše zistenia uverejnili, potom ste zistili ďalšie veci a máte ďalších 130 článkov uverejnených v peer-reviewed časopisoch.
       Čiže vy ste jeden z popredných svetových odborníkov.
         Vo vakcinačnom priemysle sa pohybujú doslova miliardy a miliardy, desiatky, ak nie stovky miliárd dolárov. To je veľa peňazí. Pôsobia tu isté sily a tlaky. Neprekvapuje, že budú oponovať voči každému dôkazu, či námietke, že so systémom niečo nie je v poriadku. 
       Tak sa zdá, že to sa stalo aj tu.
       Nedávno, v posledných mesiacoch vás v médiách kritizovali a napádali. Vy ste veľmi svoju stranu príbehu nezverejňovali. Toto je po prvý krát, čo verejne vystupuje kvôli dôvodom, ktoré môžete s nami dnes prebrať.
       Bol by som rád, keby ste vysvetlili, nejako zhrnuli, čo sa stalo, aby tomu diváci porozumeli, a potom, aby ste vyvrátili niektoré argumenty a kritiky, ktoré boli proti vám použité. Pretože to vyzerá ako.... vyzerá to dosť zle, keď si prečítate len správy v médiách. No každý príbeh má dve strany a Vaša nebola nikdy vypovedaná.

DW: Ďakujem Vám, Joe, za príležitosť povedať svoju verziu. Dôvod prečo som to nemohol urobiť predtým, bol, že som bol v právnom procese v GMC (Všeobecná lekárska komora). To je v Británii regulačný úrad pre lekárov, preto som si to nechával pre seba. Je skvelé, že teraz mám príležitosť niečo povedať.
       Ozvalo sa mnoho kritických hlasov a preto sa veľmi teším, že na ne môžem v priebehu tohto rozhovoru reagovať.
       No v skratke, čo sme urobili, bolo, že sme publikovali prípadovú štúdiu.
       Prípadová štúdia je založená na pozorovaní. Je to preštudovanie skupiny detí alebo pacientov, ktorí majú súbor znakov a symptómov a výsledkov, ktoré ich spájajú. Aj tu sa našli podobnosti, čo si vyžadovalo zverejnenie. Sú dostatočne neobvyklé aj dostatočne zaujímavé a sami o sebe potrebujú byť zverejnené.
       Nie je to kontrolovaná štúdia, je to jednoducho prípadová štúdia. Hovorí teda príbeh, klinický príbeh týchto detí.
       Časťou tejto klinickej štúdie boli problémy s črevami a tie viedli k objaveniu neznámeho črevného ochorenia. Pomysleli by ste si, že to je dôvod pre malú oslavu, ale nie, nie.
       Prečo nie?

DM: Možno aj Nobelova cena na ceste.

DW: To si nemyslím, ale aj tak. Viete, bolo to niečo liečiteľné, po prvý krát pri tejto poruche. Bolo to niečo konkrétne, liečiteľné, s čím lekári mohli skutočne niečo robiť.
       Mal to byť dôvod na oslavu, ale nebol, pretože časťou príbehu rodičov bolo, že väčšina detí začala upadať po očkovaní.
       Keby tieto deti začali upadať po prirodzených ovčích kiahňach, teraz by sme tu nesedeli. No oni nezačali. Začali upadať po očkovaní. Ich rodičia neboli proti očkovaniu. Vzali deti k lekárovi, aby boli riadne podľa plánu zaočkované a povedali lekárovi, no....

DM: Všetko, ako má byť.

DW: Áno. ...no, po tom, ako boli deti zaočkované, im nebolo dobre. Mali týždeň vysokú horúčku. Blúznili. Potom začali strácať reč, jazykové schopnosti a podobné veci.
       Nebola to len náhoda. Nebolo to len to, že deťom bol diagnostikovaný autizmus, alebo sa prvý krát prejavil približne v tom čase, keď boli očkované MMR vakcínou. Boli tu lekárske udalosti spojené s vystavením vírusu, ktoré následne viedli k úpadku dieťaťa.
       A tak sme to museli brať veľmi vážne. Rodičia mali pravdu s ochorením čriev. Mali pravdu aj s očkovaním?
       A keď sme v časopise The Lancet vydali článok, premýšľali sme o obsahu tohto príbehu, nechceli sme vyňať časť o očkovaní. Potom sa veci začali neuveriteľne kaziť. Ďalšia vec je, že keď som sa rozhodol, že sa do toho dám, nechcel som vycúvať.

DM: Keď ste povedali, že sa veci začali kaziť, mohli by ste opísať sled udalostí, ktoré nasledovali a čo konkrétne sa pokazilo?

DW: Isteže. Rozhodol som sa, že preskúmam všetky bezpečnostné štúdie o osýpkach a vakcínach, ktoré ich obsahujú. Chystal som sa totiž do boja a potreboval som vedieť, o čom hovorím.
       Keďže som chcel spochybniť súčasný stav a povedať veci, ktoré mohli negatívne ovplyvniť zaočkovanosť, musel som vedieť, o čom hovorím. Tak som si preštudoval všetky články a bol som vydesený.
       Bol som príšerne zhrozený nad kvalitou bezpečnostných štúdií jednozložkovej a obzvlášť kombinovanej vakcíny MMR. Napísal som svojim kolegom ešte predtým, ako článok vyšiel a povedal im, že to priláka pozornosť médií, a že som prečítal všetky bezpečnostné štúdie.
       Napísal som im, že som napísal 250-stranovú správu a budem veľmi rád, ak si ju prečítajú, a že nemôžem podporovať ďalšie používanie vakcíny MMR. Budem rázne podporovať používanie jednozložkovej vakcíny, no nemôžem podporovať používanie MMR.
       V tejto fáze sa dekan lekárskej fakulty, Arie Zuckerman, rozhodol usporiadať tlačovú besedu, konferenciu. Zhromaždiť ľudí, povedať im o zisteniach štúdie.
       Napísal som mu. Poslal som mu kópiu listu, aby mal možnosť zrušiť tlačovú besedu v tejto fáze. “Nechceme sa zapliesť do tejto záležitosti s vakcínou. Wakefield sa na tlačovke nezúčastní, alebo keby táto otázka na besede padla, nebude na ňu odpovedať Wakefield.” Mal tri možnosti, ako to nezvíriť, no neurobil to.
       Hneď, ako na besede padla táto otázka, čo bolo nakoniec nevyhnutné, nasmeroval ju rovno na mňa. A ja som na ňu odpovedal presne tak isto, ako som to pred besedou avizoval.
       Nebolo to založené na pozorovaní 12 detí. Bolo to založené na prečítaní všetkých bezpečnostných štúdií a vytvorení 250 stranovej správy o týchto štúdiách, ktorú som kolegom ponúkol na prečítanie. A to bolo základom môjho odporúčania. Aby rodičom bolo umožnené vybrať si jednozložkovú vakcínu.

DM: A kedy sa odohrala táto tlačová beseda?

DW: To bolo vo februári 1998.
       Nasledovalo toto. V tom čase boli v UK stále dostupné jednozložkové vakcíny. Inak by som ich nemohol odporúčať.
       V septembri 1998 vláda zrušila licencie na dovoz jednozložkových vakcín. 
       Bol tu dopyt po veľkom počte jednozložkových vakcín, rodičia stále chceli dať svoje deti očkovať. Ja som podporoval využívanie jednozložkových vakcín, no vláda túto možnosť rodičom v NHS (National Health Service = štátne zdravotníctvo vo Veľkej Británii - pozn. red.) zobrala.

DM: Toto je dôležitý bod aj pre našich poslucháčov a divákov. Že ste nevystupovali proti očkovaniu, povzbudzovali ste ľudí, aby očkovali. Povedali ste len, dajte im jednozložkové vakcíny, pretože vo vašom rozsiahlom prieskume sa objavili nejaké komplikácie, ak sa skombinovalo viac zložiek.

DW: Áno. Máme problém a pokiaľ sa tento problém nevyrieši, deti treba chrániť, no dajme rodičom možnosť jednozložkovej vakcíny. A oni, vláda, na vrchole požiadavky, potreby, dopytu po jednozložkovej vakcíne túto možnosť stiahli. Inými slovami, aby chránili stratégiu, MMR a nie deti.

DM: Bola to vyslovene reakcia na znepokojenie rodičov, ktoré ste vyvolali.

DW: Áno. Vláda, alebo ministerstvo zdravotníctva uprednostnili ochranu svojej stratégie, pred ochranou detí. Obávam sa, že podľa mňa je pokles zaočkovanosti výslovne ich zodpovednosť, pretože zobrali možnosť jednozložkových vakcín a v dôsledku toho sa začala znovu objavovať infekčná choroba.

DM: Zaujímavé. Čo sa stalo potom? Pretože je tu celý rad udalostí, ktorý vás dostal v poslednej dobe do pozornosti médií.

DW: Nasledovalo to, že sme pokračovali a prezreli viac detí, publikovali viac článkov. Dohromady sme o tejto poruche vydali 19 článkov.

DM: A všetky boli uverejnené v peer-reviewed odbornej literatúre?

DW: Všetky boli peer-reviewed. Je zvláštne, že tieto články sa nikdy nespomínajú. Keď príde reč na vzťahy s verejnosťou a pokusy o diskreditáciu, vždy sa hovorí len o článku v The Lancet.

DM: Ktorý to bol článok?

DW: To bol ten prvý. Z roku 1998.

DM: Úplne prvý. Pôvodný.

DW: Nehovoria o podrobnom opise črevného ochorenia, ktorý sme urobili. Názor, ktorý sme napadli.
       Čo sa stalo s deťmi, ktoré nedostali jednu, ale dve dávky MMR? Boli na tom horšie ako deti, ktoré dostali jednu? O všetkých týchto veciach sa nehovorí.

DM: Čiže tisíce, ak nie desiatky tisíc hodín ďalšieho výskumu, ktorý sa konal potom na podloženie pôvodných zistení.

DW: Presne tak.

DM: Úplne presne a navyše ani neboli spochybnené.

DW: Aby sme rozšírili pôvodné zistenia. Ďalej vôbec nehovoria o replikácii štúdií inde vo svete.

DM: Dokonca nie vašimi výskumníkmi, ale cudzími.

DW: Áno, zistenia našich štúdií boli replikované v Kanade, USA, Venezuele, Taliansku. Tie nikdy nespomenú. Počujete len, že nikto nikdy nedokázal replikovať naše zistenia. Je mi ľúto, ale to nie je pravda.

DM: Ale prejde im to. Je to udivujúce. Môžu vysloviť nepravdivé tvrdenia a prejde im to.

DW: Obávam sa , že to robia už dlho ako aj ich minulí šéfovia.

DM: Tak pokračujte ďalej, aby sme sa dostali až k dnešku a potom pôjdeme trošku naspäť, aby sme mohli nastoliť ďalšie otázky.

DW: Toto sa dialo v popredí. Je to naivné, my ako akademickí výskumní pracovníci robíme svoju prácu, myslíme si, že je to užitočné, a áno, je to háklivé, no jednako veľmi dôležité.
       Na pozadí, v zákulisí sa diali veci, o ktorých sme nevedeli. Ministerstvo zdravotníctva kontaktovalo moju školu, konkrétne dekana, a pokúsilo sa uzavrieť tento výskum. Pokúsili sa ukončiť klinickú starostlivosť o autistické deti v nemocnici Royal Free, kvôli obavám, že je to neetické, pretože tieto deti mali autizmus. Nie je voči nim fér, že musia podstupovať rôzne procedúry.
       Boli tie vyšetrenia odôvodnené?
       Nuž, máme tu popredného svetového detského gastroenterológa so svojimi kolegami, ktorí hovoria: “Áno, boli opodstatnené a tu sú ich výsledky. Radi vám výsledky ukážeme kedykoľvek, na akomkoľvek mieste, ktoré si vyberiete.”
       No jednako, v zákulisí bola silná snaha prácu zastaviť. A bol to predovšetkým záujem Ministerstva zdravotníctva, ktoré bolo v súdnom spore. V tomto spore som súhlasil vystupovať ako expert, aby tieto deti mali prístup k právnemu procesu. Nie, aby som dokázal, že je to správne, či nie, ale dať im..... robiť to najlepšie, čo som vedel ako expert, aby sa ukázalo, či je dôvod na žalobu výrobcov vakcín.

DM: V ktorom roku to bolo?

DW: Znova, bolo to približne v rokoch 1996-97.

DM: OK, čiže stále približne pred 15 rokmi.

DW: Dúfam, že sa nemýlim v dátumoch, ale bolo to v rokoch 1996-97. Súhlasil som, že to urobím a napísal som o tom aj svojim kolegom v 1997-om. Povedal som, že cítim profesionálnu a morálnu povinnosť, pretože keď rodičia týchto detí zomrú, alebo budú nevládni, nikto sa o deti nebude zaujímať, nikto sa o nich nepostará. A ak si spoločnosť nesplní svoju jednoznačnú morálnu, profesionálnu a sociálnu povinnosť postarať sa o tieto deti, budú umierať na ulici. To je fakt a už sa to stalo. Preto som veľmi, veľmi silno pociťoval, že ako lekár, ktorý to vidí, mám povinnosť zúčastniť sa procesu.
       V tom čase sme si ja, aj právnici mysleli, že budú obžalované farmaceutické spoločnosti. Nestalo sa tak.
       Keď bola MMR vakcína uvedená na trh v Británii, Ministerstvo zdravotníctva alebo vláda nejako urobila dohodu s jedným z výrobcov vakcín, SmithKline Beecham, ktorá chránila výrobcu pred súdnymi procesmi.
       Prečo by to robili? Aký to malo zmysel?
       Ukázalo sa, že vakcína, ktorú v tom čase mali, obsahovala nebezpečný kmeň vírusu mumpsu, Urabe AM9. Spôsoboval meningitídu.
       Po prvý krát bola vakcína predstavená, bola vyrobená v Japonsku. Uviedli ju na trh v Kanade a tam veľmi rýchlo potom, čo sa začala používať ako súčasť MMR, zistili, že spôsobuje meningitídu. Veľmi krátko po tom ju stiahli.
       Stiahli ju v Kanade, no stále sa používala v Británii. Podľa mňa ju spoločnosť SmithKline Beecham nechcela vyrábať, pretože vedela o týchto problémoch. Mali potenciálnu zodpovednosť, skutočnú zodpovednosť. A preto ich vláda, aby zabezpečila zmluvu pre domácu firmu, britskú spoločnosť, zabezpečila proti procesom.

DM: V USA je na to potrebné schválenie legislatívy nami volenými zástupcami. Je aj v UK potrebný podobný proces?

DW: Nuž, ja si myslím, že veľká časť tohto procesu sa obišla. Napríklad sa spoľahli na bezpečnostné štúdie vakcíny od spoločnosti Merck M-M-R II, ktorá neobsahuje nebezpečné kmene mumpsu. Je to teda omnoho bezpečnejšia vakcína.

DM: Takže mali ďalšie dve možnosti?

DW: Presne tak.

DM: Ale neboli britské.

DW: Neboli britské. Jedna bola francúzska, jedna americká. Z nejakého dôvodu to tým spoločnostiam nechceli dať. Takže namiesto uvedenia ..., urobili to, že zobrali bezpečnostné štúdie z Ameriky, ktoré však boli robené pre inú vakcínu a povedali: “Ó, toto vyzerá pre nás veľmi dobre, preto môžeme túto vakcínu zaviesť v UK.”
       To sa nemôže robiť. Nemôžete zobrať jeden liek proti vysokému tlaku od jednej spoločnosti a druhý od druhej a povedať na základe štúdie prvého lieku: dobre, je to v poriadku, udelíme tomu druhému licenciu - ale presne to sa stalo.

DM: No možno by ste mohli, pretože v štruktúre liečiva je oveľa viac typizácií, ale nie pre vakcínu. Mnohí naši diváci tomu nemusia rozumieť, pri vakcínach je to omnoho odlišnejší komplexný proces zahŕňajúci biológiu, pestovanie kultúr na tkanivách, tkanivové kultúry, extrakciu a kontamináciu. Je tu tak veľa ďalších premenných, že je smiešne o tom čo i len uvažovať.

DW: Správne, a obzvlášť v prípade druhu vakcíny, u ktorej sa už v minulosti vyskytli problémy.
       Takto prišla do UK vakcína s nebezpečným kmeňom Urabe AM9 a pozrime sa, o štyri roky neskôr ju zo dňa na deň museli stiahnuť, pretože spôsobovala meningitídu. Spôsobovala komplikácie, aké sa pozorovali v Kanade, v Japonsku, v Austrálii. A vakcínu stiahli.
       Odstránili ju z trhu? Nie.
       Čo sa s ňou stalo ďalej?
       Uskladnili ju a potom ju poslali do krajín tretieho sveta ako Brazília, aby sa využila v masových očkovacích kampaniach. Takže tu máte vakcínu, ktorá sa odstránila z rôznych krajín sveta, krajín prvého sveta, ale nezničili ich, a potom ich predali do Brazílie.
       Čo sa stane, ak sa v Brazílii začne masívna očkovacia kampaň?
       Vypukne im tam epidémia meningitídy.

 

2. časť rozhovoru >>>       3. časť rozhovoru >>>>>>

 

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com