Dr. Andrew J. Wakefield: „Bezcitná bezohľadnosť“ („Callous Disregard“) — 7. Horton a The Lancet

30.12.2014 21:46

Skyhorse Publishing24.V.2010Dr. Andrew Jeremy Wakefield

 

       Pôvodnú knihu Callous Disregard — Autism and Vaccines: The Truth Behind a Tragedy
       z angličtiny s láskavým dovolením autora preložil a preklad zverejnil Ing. Marián Fillo.

 

<<< Predošlá kapitola       Obsah knihy       Nasledujúca kapitola >>>

 

obálka knihy7. Horton a The Lancet

Texas, 29.II.2008: Vrchná zásuvka v skrinke so zásuvkami bola prepchatá a úplne vytiahnutá, takže hrozilo, že vypadne. Carmel, moja dlho trpiaca manželka, bola nedbalá, mysľou niekde inde. Preprava hnuteľného majetku Wakefieldovcov z Kew Gardens v Londýne do profesionálneho a po­litického vyhnanstva v Texase sa neobišla bez ťažkostí. Dve skrinky so zásuvkami zostali v nejakom sklade v londýnskom prístave a len vyhrážanie sa žalobou dopomohlo k ich preprave do USA. A doklady, ktoré obsahovali, boli kľúčové v rozmotávajúcej sa záhade. Naše zemepisné dĺžky sa teraz vymenili: Carmel bola v Texase a ja som bol v Londýne a pripravoval som sa na svedeckú výpoveď pred disciplinárnou porotou Všeobecnej lekárskej rady (angl. General Medical Council = GMC). „Našla som ho!“ zakričala do telefónu, „Našla som pôvodný Rouseov list.“

* * *

Veľmi veľa dezinterpretácií mojej práce i práce mojich kolegov sa sústredilo na pokusy zdiskreditovať ju. Začalo to obvinením zo „skrytého konfliktu záujmov.“ Spustil to Brian Deer nepravdivým tvrdením, že štúdiu, zverejnenú v roku 1998 v časopise The Lancet, zaplatila britská Rada pre právnu pomoc (angl. Legal Aid Board = LAB), a že o tomto „fakte“ nevedeli ani moji kolegovia, ani The Lancet. Podľa mňa bol vodcom násilníckeho predvoja tých, ktorí sa v roku 2004 snažili dištancovať od nášho článku v časopise The Lancet, Richard Horton.

Richard Horton bol šéfredaktorom časopisu The Lancet od roku 1995. V tomto postavení mal celkovú zodpovednosť za všetko, čo bolo v tomto časopise zverejnené. Po tom, ako sme v polke roku 1997 poslali náš článok na zverejnenie do časopisu The Lancet,[1] Horton a jeho družina ho da­li zhodnotiť štyrom nezávislým a anonymným recenzentom. Náš článok bol vydaný vo februári 1998. Sprevádzal ho úvodník od Strediska pre potláčanie a prevenciu chorôb v USA (angl. U.S. Centers for Disease Control and Prevention = CDC), ktorý dôrazne varoval pred nebezpečenstvom osýpok. Následná výmena názorov v stĺpčeku „Korešpondencia“ v časopise The Lancet prebiehala podľa očakávania. Jedným z pisateľov bol aj Dr. A. Rouse, lekár z oblasti verejného zdravotníctva zo západného Anglicka. Jeho list bol zverejnený 2.V.1998. Zverejnený bol — a to je kľúčovo dôležité — v tejto podobe:

„Po prečítaní si článku od Wakefielda a kol. som podnikol jednoduché hľadanie na internete a našiel som Spoločnosť pre postihnutých autizmom. Stiahol som si 48-stranový spis, ktorý pre túto spoločnosť vyrobila právnická firma Dawbarns z King's Lynn. Vyzerá to tak, že niektoré z detí, vyšetrovaných Wakefieldom a kol., sa dostali do pozornosti vďaka činnosti tejto spoločnosti a údaje od rodičov, ktorí sa dostali k Wakefieldovi touto cestou, budú trpieť skreslením spomienok. Je škodou, že Wakefield a kol. neuvádzajú spôsob, akým sa k nim týchto 12 detí dostalo (napr. od miestneho obvodného lekára, sa­mi skrz iných rodičov, druho- či treťo-stupňovo, prípadne zo zahraničia). Ďalej, ak niektoré z týchto detí prišli priamo alebo nepriamo vďaka činnosti Spoločnosti pre postih­nutých autizmom, Wakefield mal uviesť svoju spoluprácu s touto spoločnosťou.“

Nie je jasné, koľko pozornosti vlastne venoval Rouse samotnému nášmu článku, pretože čo sa týka odporúčania pacientov do našej starostlivosti, náš článok jasne uvádza, že deti boli „samo-od­porúčané,“ čo znamená, že žiadosť o vyšetrenie v Slobodnej kráľovskej nemocnici (angl. Royal Free Hospital = RFH) podnietili ich rodičia. Článok tiež popisoval spôsob odporúčania skrz detského lekára daného dieťaťa.

Hoci som nikdy predtým nepočul o Spoločnosti pre postihnutých autizmom, moja úloha v súdnom spore o odškodnenie nebola žiadnym tajomstvom a celoštátna tlač o nej písala už v novembri 1996.[2] Náležite som odpovedal na rôzne námietky, ktoré korešpondenti vznášali. Simon Murch a John Walker-Smith mali z osobných dôvodov plno obáv z ich prípadného spojenia s týmto súdnym sporom, takže schválili moju odpoveď, ale rozhodli sa držať si od tejto veci odstup. Moja odpoveď na list A. Rouseho znela:

„A. Rouse sa domnieva na základe údajov, ktoré si stiahol z internetu zo stránky Spo­ločnosti pre postihnutých autizmom, že mohlo dôjsť k skresleniam z dôvodu súdneho sporu o odškodnenie.“

Keď sa tu na chvíľu zastavíme, človek by sa mohol právom pýtať, prečo tu hovorím o „skresleniach z dôvodu súdneho sporu o odškodnenie“. Je to nesmierne nezvyčajné slovné spojenie, ktoré rozhodne nebolo použité v tom tvare listu A. Rouseho, ktorý nakoniec vyšiel v časopise The Lancet. Stačí povedať, že som si na skutočný obsah Rouseho listu spomenul o 10 rokov neskôr — po Carmelinom objave.

Ďalej som v mojej odpovedi pokračoval popisom mojej minulej a pokračujúcej činnosti v rámci súdneho sporu o odškodnenie poškodení zdravia, spôsobených MMR vakcínou (proti osýpkam, príušniciam a ružienke; angl. Measles Mumps Rubella):

„Len jeden z autorov článku (AJW) súhlasil s tým, že pomôže zhodnotiť malý počet tých­to detí pre účely LAB. Tieto deti sme urýchlene vyšetrili na základe toho, že k nám boli odporučené normálnymi cestami (napr. obvodným lekárom, detským psychiatrom či obecným detským lekárom) kvôli príznakom ich choroby. AJW nikdy predtým nepočul o Spoločnosti pre postihnutých autizmom a neposkytol žiadny spis na šírenie medzi dotknuté osoby. Jediné, čo sme spísali, bolo poučenie a postup vyšetrovania autistických detí s príznakmi žalúdočno-črevnej choroby, určené všeobecným lekárom. Nakoniec všetky deti, čo boli k nám odporučené (vrátane 53 tých, čo sme už vyšetrili, a tých, čo sú v poradovníku na vyšetrenie, čo potrvá do roku 1999), k nám prišli vyššie popísanými formálnymi cestami. Niet tu žiadneho konfliktu záujmov.“

Taký bol stav veci v roku 1998. Moje spojenie s právnikmi, ktorí sa snažili zistiť, či jestvuje opodstatnenie pre žalobu proti výrobcom očkovacích látok, laická tlač zverejnila a ja som ho potvrdil v korešpondencii v časopise The Lancet. Preto som nepovažoval za potrebné viac sa tomu venovať a zostalo by to takto. V tom čase Horton zjavne nemal pocit, že by sa s tým bolo treba ďalej zapodievať.

S postupujúcim časom začal kotol s požiadavkou na odškodnenie, žalobou a proti-žalobou prichádzať k bodu varu a na sklonku roka 2001 sa skončila moja kariéra v Británii. Počas týchto rokov boli zverejnené ďalšie články, niektoré z nich aj v časopise The Lancet,[3] ktoré boli použité na podporu tvrdenia, že akákoľvek súvislosť MMR vakcíny s autizmom bola vyvrátená. Oznamovacie prostriedky často vítali tieto štúdie s fanfárami a s vystúpením Hortona, ktorý sa snažil zbaviť MMR vakcínu akéhokoľvek podozrenia z možnej súvislosti s autizmom (viď nižšie).

Od zverejnenia nášho článku bol Horton pod značným tlakom. V roku 2003 napísal knihu „Se­cond Opinion“ („Druhý názor“). Popisuje v nej otázku MMR vakcíny. Vypočítava v nej, aké hrozné časy mu nastali po zverejnení nášho článku v toku 1998, ako mu telefonoval bývalý predseda Akadémie lekárskych vied UK[4] (angl. Academy of Medical Sciences) „v zúrivosti, vyvolanej zverejnením článku, ktorý vznášal pochybnosti o bezpečnosti MMR vakcíny.“ Hovorí o strašnom zážitku na večierku, na ktorom sa ho niekto opýtal, či mu vôbec niekedy bude odpustené zverejnenie tohto článku a následky, ktoré to prinieslo. Pri čítaní s ním spolu-prežívame odoslanie nášho článku 4 nezávislým recenzentom skôr, než ho prijal na zverejnenie, úpravy, ktoré mali zabezpečiť, aby čitatelia vedeli, že niet žiadneho dôkazu, že MMR vakcína spôsobila „tento nový syndróm,“ zdôrazňovanie predbežnej povahy týchto zistení a opätovné oboznámenie verejnosti s dôležitosťou očkovania proti osýpkam. Delí sa s nami o niekedy „prudko osobné“ útoky na jeho osobu — „nezvyčajné vo vedeckej debate.“ Nakoniec sa Horton spovedá, že čo sa týka obáv verejnosti z nebezpečnosti tejto očkovacej látky, „napriek nášmu najlepšiemu redaktorskému úsiliu nastal lavínový efekt.“

Divadlo sa stupňuje, keď Horton hovorí svojim čitateľom, že moje odporúčanie z februára 1998, aby si rodičia zvolili radšej samostatné očkovacie látky (nie kombinované, ako je MMR), pokým nebude tento problém vedecky vyriešený, bolo…

„… vo výsledku odporúčaním, aby rodičia vôbec nedávali svoje deti očkovať, keďže samostatné očkovacie látky už v UK neboli dostupné.“

Toto je vážne obvinenie a je nepravdivé. Samostatné očkovacie látky mali v tom čase v UK platnú registráciu a boli dostupné. Vedel som to, keď som dával svoje odporúčanie, inak by som ho nedal. Ministerstvo zdravotníctva UK (MZ UK) zrušilo oprávnenie na dovoz samostatných očkovacích látok v auguste 1998, čo znamená, že táto možnosť odvtedy nebola dostupná v rámci britského štátneho zdravotníctva (angl. National Health Service = NHS).[5] V čase najväčšieho dopytu MZ UK túto možnosť obávajúcim sa rodičom uprelo, čím uprednostnilo ochranu politiky očkovania MMR vakcínou pred ochranou detí.

Horton hovorí svojim čitateľom, ako „zmätene naivné“ boli jeho počiny v roku 1998, ako sa ma mal pokúsiť presvedčiť, aby som neodporúčal rozmenenie MMR vakcíny na drobné, ako bol príliš „laissez-faire“[6] a ako v tom čase nezvládol prácu s oznamovacími prostriedkami, ale ako sa teraz poučil, aké to je dôležité pri plnení si svojich povinností. Jeho kniha nám však hovorí aj to, že neľutuje zverejnenie nášho článku, pretože pokrok v medicíne závisí od „slobodného vyjadrenia nových myšlienok“, a čo sa vedy týka, len táto oddanosť slobode prejavu „otriasla tesnými putami nábo­ženstva v spôsobe, ktorým ľudia rozumeli svojmu svetu.“ Moja práca podľa neho otvorila novú dôležitú oblasť vedy — vzťah medzi tráviacou sústavou a mozgom u autizmu. Povedal to napriek tomu, že si bol vedomý, že som od roku 1998 napísal veľa článkov o rizikách MMR vakcíny a osýpok, ale že iní…

„… presvedčivo vyvrátili akúkoľvek súvislosť medzi očkovaním a autizmom v rozsiahlych štúdiách na rôznych populáciách… Ani jeden výskumník či skupina skupina výskumníkov nepotvrdila pôvodné zistenia Wakefieldovej štúdie z roku 1998.“

Toto je tá mantra, tá lačná lož, ktorú podstrčilo MZ UK oznamovacím prostriedkom, a tie ju zhltli aj s navijakom a pravidelne ju opakovali v obľúbených novinách a časopisoch. Na margo mojich kolegov Horton hovorí, že John Walker-Smith…

„… bol a zostáva skeptickým ohľadne priamej súvislosti MMR vakcíny s autizmom, ale domnieva sa, že jestvuje malá, veľmi špecifická skupina detí, u ktorých toto riziko je.“

Hortonova kniha z roku 2003 končí ponaučeniami, ktoré si máme vziať z tejto „smutnej záležitosti“, a to že…

„… Wakefieldova kariéra je nespravodlivo v troskách, v UK je prakticky nezamestnateľný kvôli výskumu, ktorý chcel robiť.“

Medzitým sa s príchodom Vianoc takmer neznámy novinár na voľnej nohe Brian Deer prehrabával spismi, ktoré mu boli poskytnuté za maximálne mimoriadnych okolností. Prísne dôverné lekárske záznamy postihnutých detí mu zrejme poskytol Zvláštny zdravotnícky úrad Severného Londýna (angl. North London Special Health Authority), pod ktorého dozorom bola RFH.

Ráno v pondelok 9.II.2004 prišla Carmel, ktorá bola v UK sama s našimi 4 deťmi, o svoju prácu poradkyne v oblasti zdravotníckeho práva pre nemocnicu v Stoke Mandeville (Aylesbury, UK, blízko Londýna) kvôli zmenám v hospodárení nemocnice. Na školskom ihrisku sa ju jedna z priateliek pokúšala obveseliť:

„Nuž, prinajmenšom: horšie to už nemôže byť!“

Keď prišla domov, zavolal jej Abel Hadden, poradca pre styky s verejnosťou, ktorý jej oznámil, že Deer hľadá odpovede na rôzne obvinenia, vznesené proti mne, a že chce s týmito obvineniami vyjsť na verejnosť. Ich stredobodom bolo, že som zverejnil náš výskum v časopise The Lancet v ro­ku 1998 a LAB mi za to zaplatila 55.000 ₤ (britských libier), a to napriek tomu, že za klinické nále­zy, zverejnené v tomto článku, zaplatilo NHS. Deer ma tiež obviňoval z toho, že žiadny z mojich spolupracovníkov v RFH nevedel, že som napomáhal vyšetrovaniu prípadnej žaloby o odškodné pre autistické deti a že som sa spikol s právnikom Richardom Barrom. Podľa Deera sme si spolu vymy­sleli problém s MMR vakcínou, aby sme mohli žalovať výrobcov očkovacích látok. Navyše podľa Deerovho „klinického“ názoru bolo testovanie týchto detí neprimerané, invazívne a neetické.

Medzitým Deer volal Hortonovi, aby vzbudil jeho chuť a navrhol mu plné odhalenie mojej hanebnosti medzi štyrmi očami. Hortonovu odpoveď popísal Deer v e-maile redaktorovi, ktorý ho na túto prácu najal, Paulovi Nukkimu,[7] ako nadšené vyjadrenie, že „ak to obstojí v zmysle dôkazov, mohol by to byť dôvod na stiahnutie nášho článku.“ Vyzerá to ako neobvykle prorocké slová, keďže tieto riadky píšem 6 rokov po tom, čo Horton práve toto urobil. Priletel som späť z USA a šiel som na stretnutie so zástupcami The Sunday Times (Nedeľné časy), zatiaľčo Deer týral Hortona a jeho spolupracovníkov 3-hodinovým predstavením, ktoré odhaľovalo plody jeho úsilia — „dôkazy“ mojej údajnej finančnej a etickej neprístojnosti.

V to isté popoludnie bolo narýchlo zvolané stretnutie starších autorov nášho článku v redakcii časopisu The Lancet. Walker-Smitha, Murcha a Hortona som nevidel niekoľko rokov. Nanešťastie obaja moji bývalí spolupracovníci medzitým poskytli Deerovi rozhovory, ktoré viedli Deera k do­mnienke, že nemali poňatia o mojej spolupráci s LAB. Hoci toto nedorozumenie mohlo vyvstať zo spôsobu, akým Deer kládol otázky, výsledkom bolo usporiadanie toho, čo sa neskôr stalo najdlhším disciplinárnym konaním v dejinách GMC.

Hortonovo presné porozumenie Deerovým obvineniam voči mne je podstatné, pretože nie je v súlade s tým, čo tvrdil neskôr. Horton vysvetlil, ako týmto obvineniam porozumel. Zjavne si myslel, že náš článok v časopise The Lancet zaplatila LAB a že tento zrejmý konflikt záujmov som nepriznal. Ak to mám prerozprávať, Horton otvoril stretnutie tým, že bol uňho novinár z The Sunday Times spolu s poslancom za Liberálnu demokraciu Evanom Harrisom. Tento novinár — volal sa Deer — tvrdil, že vy, Andy (v tom čase sme sa oslovovali krstnými menami), ste dostal 55.000 ₤ od právnikov za vyšetrenia niektorých z detí, popísaných v článku, že prácu, o ktorej ste písali v The Lancet, zaplatili právnici a že ste mi o tejto skutočnosti nepovedal, ani ste ju neuviedol v článku a zatajil ste ju aj pred Vašimi spoluautormi.

Murchovi očividne „spadla sánka.“ Odpovedal som, že v skutočnosti článok, zverejnený v The Lancet, neplatila LAB ani právnici, že peniaze od LAB boli určené na úplne inú vedeckú štúdiu, ktorá hľadala stopy vírusu osýpok v chorých črevách dotknutých detí. Všetky tieto deti boli odporučené na klinické vyšetrenia svojich príznakov choroby a toto odporúčanie (staršie než začiatok mo­jej spolupráce s právnikmi) nemalo nič do činenia s právnikmi či súdnym sporom o odškodnenie. Vyjadril som svoj názor, že podľa vtedy platných pravidiel časopisu The Lancet na uvádzanie konfliktov záujmov som v žiadnom konflikte záujmov nebol. Keď si Horton vypočul tento — preňho očividne nový — pohľad na vec, zastavil sa a predniesol s novou cieľavedomosťou, že tu bola „možnosť vnímať to ako konflikt záujmov.“ Bol som z toho v rozpakoch a — ako Horton neskôr vo svojej odpovedi na otázku predsedu poroty GMC potvrdil — „prekvapený.“ Možné vnímanie iných ľudí nebolo v rokoch 1996–1998 súčasťou požiadaviek časopisu The Lancet na uvádzanie konfliktov záujmov. Popisované deti v čase, keď boli odporučené k Walker-Smithovi, neboli žalobcami, ich klinické skúmanie nebolo ovplyvnené tým, či by sa mohli niekedy v budúcnosti súdiť o odškodné, a ja — jediný člen teamu RFH, ktorý sa mal podieľať na budúcom súdnom spore o odškodnenie — som nehral žiadnu aktívnu úlohu vo výklade klinických nálezov u týchto detí. Mojím príspevkom (okrem pôvodného nápadu) bolo zozbieranie a usporiadanie údajov a návrh znenia článku na základe zistení ostatných spoluautorov. S Hortonom sme sa hádali o definícii konfliktu záujmov po väčšinu zvyšného času stretnutia. Skončilo sa to úplným rozkolom našich názorov na túto vec.

Ďalšie Deerove obvinenia zasiahli viac Walker-Smitha a Murcha. Obvinenia, že deti nám „dodávali“ právnici a neprichádzali k nám na základe odporúčania iných lekárov a že sme ich podrobili invazívnym zákrokom v rámci nejakých pokusov, nás hlboko rozrušili.

Horton dal nám trom 48 hodín na to, aby sme spoločne poskladali priebeh udalostí, ktoré sa stali pred 8 rokmi, a vrátili sa s písomnými stanoviskami, ktoré bude môcť zverejniť na webovej stránke The Lancet v piatok toho týždňa. Po rozdelení si úloh stretnutie v Hortonovej kancelárii skončilo. Zostal však pocit zúfalstva, skutočného zúfalstva. Omnoho neskôr som si spomenul, že na Hortono­vom stole v ten deň ležala kópia strany s listami čitateľov z časopisu The Lancet — práve tá strana, na ktorej bol zverejnený Rouseov list a moja odpoveď z 2.V.1998.

Mojou úlohou bolo vysporiadať sa s otázkou súdneho sporu o odškodnenie a otázkou konfliktu záujmov. Walker-Smith sa mal vysporiadať s odporúčaním pacientov ku nám a s vyšetreniami, ktoré sme vykonali. Murch mal vyriešiť otázku povolenia etickej komisie a prof. Humphrey Hodgson postoj lekárskej fakulty. Nasledujúci deň sa títo traja súrne stretli v RFH, aby si prezreli klinické záznamy, knihy prijatých pacientov na oddelenia nemocnice, zákroky, žiadosti o povolenie etickej ko­misie a vydané povolenia etickej komisie. Ja som pozvaný nebol. Po mojom nútenom odchode z RFH bolo mnoho dokladov nevyhnutne zničených buď z dôvodu ich dôvernosti alebo len preto, že ich už nebolo kde skladovať. To, čo zostalo, zapadalo prachom v rôznych kôpkach v mojej garáži. Keby skutočný Rouseov list vyšiel na svetlo Božie už vtedy, veci sa mohli vyvinúť výrazne inak.

V posledný deň polročných prázdnin (piatok 20.II.2004) zobrala Carmel naše dve najmladšie de­ti — Imogen a Corina — do kina na film „School of Rock“ („Škola rocku“). V strede filmu som jej zavolal na mobilný telefón, že mi práve volal Horton, ako veľmi si ma váži, že nepochybuje o mojej poctivosti a bezúhonnosti a že súcití s tým, v akej nezávideniahodnej situácii som sa ocitol. Vyhlásil, že ma obdivuje za to, ako som dokázal čeliť toľkej nepriazni osudu tak dlhý čas. Carmel bola ticho. „Čo do čerta má ten chlap za lubom?“ bola jej stručná odpoveď. Až vtedy som pochopil, že Hortonov telefonát bol predzvesťou nového obratu, ktorý neveštil nič dobré.

Do niekoľkých hodín od tohto telefonátu Horton na každom významnejšom spravodajskom ka­náli tvrdil, že The Lancet nemal vôbec zverejniť náš článok z roku 1998. Tvrdil, že tento článok bol „fatálne chybný.“ Povedal BBC:

„… keby sme vedeli o konflikte záujmov, ktoré mal Dr. Wakefield pri tejto práci, myslím, že by to silne ovplyvnilo názor recenzentov na dôveryhodnosť tejto práce a podľa mňa by bol tento článok zamietnutý.“

Až oveľa neskôr som sa dozvedel cez priateľa jedného zo zástupcov šéfredaktora The Sunday Times, že až na základe Hortonovho verejného vystúpenia padlo rozhodnutie zverejniť v týchto novi­nách Deerov článok. Horton vytvoril mediálnu obludu, ktorá bola lačná po mojej krvi. Napriek sta­rostiam, či je Deerov článok skutočne založený na faktoch, sa vďaka Hortonovi redakčná rada The Sunday Times rozhodla ísť do toho.

Horton sa nasledujúce ráno objavil v relácii Today (Dnes), čo je najsledovanejšia britská rozhla­sová spravodajská relácia. Moderoval ju John Humphrys, skúsený veterán britskej investigatívnej žurnalistiky. Horton povedal poslucháčom, že to bol jeho názor, že naša práca je úplne chybná. Po tlaku od Humphrysa bol Horton donútený priznať, že zistenie nového syndrómu, spájajúceho autizmus s ochorením čriev, nebolo chybné, ale skôr že ho treba ďalej skúmať. Humphrysovo ostrieľané skeptické ja bolo prekvapené Hortonovým tvrdením, že MMR vakcína je „dokonale bezpečná“.

Nasledujúci deň sa vo vydaní The Sunday Times z 22.II.2004 o mne písalo palcovými titulkami. V pondelok sa moji ohovárači poponáhľali povedať niečo do éteru v reakcii na článok v The Sunday Times. Hlavný hygienik prof. Liam Donaldson využil príležitosť v Today, kde prehlásil:

„Teraz vyšla na povrch temnejšia stránka tejto práce — lekárska etika tohto výskumu — a to je niečo, na čo sa treba bližšie pozrieť.“

Medzitým sa na programe Independent Television News (Nezávislé televízne správy) predseda vlády Tony Blair (ktorý nechcel prezradiť skutočnosť, že jeho syn Leo nebol očkovaný MMR vak­cínou) vyjadril:

„Teraz dúfam, že ľudia chápu, že veci sa majú trochu inak, než im to bolo podsúvané.“

Deer mal vtedy na inom mieste plno práce s prípravou rozhorčenej sťažnosti vo verejnom záujme k GMC na „možné profesionálne prešľapy Adrewa Wakefielda a jeho spolupracovníkov Walker-Smitha a Murcha.“ Po zverejnení článku v The Sunday Times sa nechal počuť aj tieňový minister zdravotníctva Dr. Liam Fox a zase raz hlavný hygienik Dr. Liam Donaldson. Obaja volali po vyšetrovaní GMC. Iróniou osudu som ich v tomto predbehol. Ja sám som už pred nimi volal do GMC, aby túto vec vyšetrila.

Bol to iný novinár — Jeremy Laurence, zdravotnícky korešpondent pre denník The Independent (Nezávislý), — kto mi pripomenul vo svojom článku z toho týždňa, že moja spolupráca na súdnom spore o odškodnenie nebola tajomstvom, ale priznal som ju v časopise The Lancet pár týždňov po zverejnení našej štúdie. Po tomto zistení som žiadal od Hortona verejné ospravedlnenie sa cez právnickú firmu Carter-Ruck:

„Náš zákazník Dr. Andrew Wakefield sa s nami spojil vo veci vášho vyjadrenia z 20.II.2004, ktoré spolu s rozhovormi, ktoré ste poskytol, veľmi upútalo pozornosť oznamovacích prostriedkov, ako sa aj dalo očakávať.

       Náš zákazník, ako viete, úplne odmieta Vaše tvrdenie, že jeho práca pre LAB je v konflikte záujmov vo vzťahu k článku, zverejnenému v The Lancet vo februári 1998, nehovoriac o tom, ako ste označil prácu nášho zákazníka za „fatálne chybnú“. Toto je však záležitosť, ktorú podľa nášho zákazníka najlepšie vyrieši navrhované vyšetrovanie GMC, ktoré náš zákazník víta.

       Nemôže však byť žiadneho sporu o dobrých úmysloch nášho zákazníka. Prostým dôsledkom Vášho tvrdenia je, že náš zákazník takmer 6 rokov zatajoval nielen pred časopisom The Lancet, ale aj pred svojimi spolupracovníkmi, že bol najatý aj na výskum pre LAB. To, ako viete, nie je pravda. Náš zákazník sa nijak netajil tým, že pracuje aj pre LAB. Veď v liste nášho zákazníka, ktorý vyšiel v The Lancet 2.V.1998, sa jasne píše nielen to, že skutočnosť, že bol najatý aj na iný výskum, bola verejne dostupná na internete, ale aj že to isté, už vtedy vznesené obvinenie z údajného konfliktu záujmov bolo naším zákazníkom vyvrátené. Schválenie zverejnenia tohto listu v The Lancet bolo zodpovednosťou práve Vás ako šéfredaktora. Za týchto okolností je hlboko znepokojujúce, že 6 rokov po tom, ako ste sa dozvedel všetky relevantné skutočnosti, ste nielenže pošpinil prácu nášho zákazníka, ale predniesol ste tiež pochybnosti o jeho poctivosti.

       Účelom tohto listu je — v snahe ochrániť práva nášho zákazníka — vyzvať Vás k okamžitému zverejneniu plného ospravedlnenia sa nášmu zákazníkovi, a to formou, spôsobom a v čase, ktorý on odsúhlasí. Veríme, že nám odpoviete do 7 dní.“

Netreba snáď dodávať, že žiadneho ospravedlnenia sme sa nedočkali, a pre nedostatok peňazí sme neboli v stave dotiahnuť to niekam ďalej. Dovolávať sa Hortonovho zmyslu pre spravodlivosť by bolo naivné. Jeho odpoveď skrz Olswang, právnickú firmu, pracujúcu pre The Lancet, je dôležitá a odkazujem na ňu neskôr.

Horton si však zjavne robil starosti, že neurobil dosť. Ako naznačil Deerovi po prvých vznese­ných obvineniach, mohol by mať dôvody na stiahnutie nášho článku — na jeho vymazanie z dejín. V takom prípade jediné, čo mohol dokázať, bolo čiastočné odvolanie, t.j. že vyložiť si náš článok tak, že medzi MMR vakcínou a popisovanými zdravotnými ťažkosťami týchto detí je akákoľvek súvislosť, by bola chyba. Táto myšlienka, ktorá mi bola ponúknutá cez telefón sťaby zmierlivé gesto, bola smiešna z najmenej dvoch dôvodov: 1. náš článok z roku 1998 vôbec neuvádza, že MMR vakcína spôsobuje autizmus, 2. je nemožné odvolať nejakú možnosť. Ja som takéto odvolanie považoval za hlboko urážlivé voči rodičom dotknutých detí, lebo by to vykreslilo ich rozprávanie ako určitým spôsobom nepravdivé, a to bez primeraného vyšetrovania. 10 z 13 autorov, z ktorých niektorí priamo počúvali rozprávanie týchto rodičov a mali dobré dôvody veriť im, dohnali k tomu, aby sa pripojili k čiastočnému odvolaniu. Tento list s „odvolaním výkladu“ bol zverejnený 6.III.2004, t.j. 16 dní po tom, ako táto vec prvýkrát prišla na pretras. Posolstvo, ktoré následne priniesli oznamovacie prostriedky, však bolo také, že celý náš článok bol stiahnutý a v podstate zdiskreditovaný.

Zvyšní traja autori — okrem mňa aj Dr. Peter Harvey a Dr. John Linnell — sme napísali do časopisu The Lancet dlhý a podrobný list, v ktorom vysvetľujeme, prečo sme akékoľvek odvolanie považovali za frašku. Vysvetlili sme, prečo k žiadnemu konfliktu záujmov nedošlo a prečo vlastne ne­bolo čo odvolať, keďže v našom článku žiadne tvrdenie o príčinnej súvislosti medzi MMR vakcínou a popisovaným syndrómom nebolo. Tento rozvážny a podrobný list, ktorý napísali traja „odpadlíci,“ prišiel do redakcie The Lancet v rovnakom čase ako list s odvolaním výkladu. V záujme spravodlivosti mali a mohli byť oba stanoviská zverejnené spolu, lenže zatiaľčo list s odvolaním výkladu bol zverejnený na vrchole záujmu oznamovacích prostriedkov, trvalo ďalších 6 týždňov, kým v časopise The Lancet zo 17.IV.2004 vyšla aj naša odpoveď. A keď už nakoniec vyšla, bola umiestnená ne­nápadne až od polovice stránky s listami čitateľov.

Hortonovo odhodlanie umyť si ruky nad jeho podielom na zverejnení nášho článku z roku 1998 sa vyplatilo. Dokladuje to rozhovor medzi poslancom Evanom Harrisom (Liberálna demokracia) a Crispinom Davisom, riaditeľom vydavateľstva Reed-Elsevier, vlastníkom časopisu The Lancet a Hortonovým nadriadeným, ktorý sa odohral 1.III.2004 vo Výbore pre vedu a technológiu (angl. Science and Technology Committee) vlády UK. Ohľadne mojej odpovede na Rouseov list povedal Davis Harrisovi:

„Skúste si predstaviť, ako je prakticky nemožné, aby každý šéfredaktor skúmal konflikty záujmov každého jedného autora, a v tomto prípade Dr. Wakefield povedal, že k žiadnemu konfliktu záujmov nedošlo, a vlastne o tri mesiace aj v písomnej podobe zopakoval, že v tom žiaden konflikt záujmov nie je. Pri všetkej spravodlivosti nepovažujem za správne pripisovať vinu nášmu šéfredaktorovi.“

Mimochodom, 1.VII.2003 sa Crispin Davis stal členom správnej rady GlaxoSmithKline,[8] jed­nej z najväčších farmaceutických spoločností na svete, výrobcu MMR vakcíny a jedného z obžalovaných v súdnom spore o odškodnenie, s ktorým som pomáhal LAB. V lete 2004 bol Davis povýšený do šľachtického stavu za svoje služby v oblasti vydavateľstva a informovania.[9]

Horton potom vydal ešte jednu knihu o svojich zážitkoch okolo MMR vakcíny, v ktorej popisuje udalosti od 22.II. do 1.VIII.2004. Na pultoch kníhkupectiev sa objavila na jeseň a Horton ju uviedol prednáškovým turné. Správa o tomto literárnom počine spolu s ďalšími správami v tlači o záležitosti s MMR vakcínou naštartovali Carmel, aby sa spojila s Hortonom v snahe objasniť mu, aká je sku­točnosť, ale veľmi to nepomohlo. V piatok 10.IX.2004 sa v televízii objavil Dr. Liam Smeeth, aby vychválil svoju štúdiu,[10] ktorá vraj dokázala, že medzi MMR vakcínou a autizmom žiadna súvislosť nie je. Táto štúdia, plná chýb,[11] ktorá bola vypracovaná spôsobom protikladným k zámeru autorov, bola vyhlasovaná za „konečné slovo“ a „najväčšiu štúdiu, ktorá potvrdila, že niet žiadneho dôvodu na obavy zo spojitosti MMR vakcíny s autizmom.“ Horton ani chvíľu nezaháľal. Objavil sa v piatok 10.IX.2004 v relácii Channel 5 News (Správy Kanálu 5), kde vysoko vyzdvihol Smeethovu štúdiu, znevážil moju prácu ako „zavádzanie a mätenie,“ ubezpečil davy príbehom o očkovaní svojej dcéry a komentoval prieskum mienky poslucháčov tejto rozhlasovej stanice. Moderátor bol možno presvedčený, ale verejnosť nie:

Moderátor: „Nuž, osobné svedectvo je veľmi presvedčivým argumentom. Dovoľte mi oboznámiť Vás s naším dnešným prieskumom mienky. Pýtame sa ľudí, či sú presvedčení o bezpečnosti MMR vakcíny. 17% — Áno, sú presvedčení o jej bezpečnosti, 83% — Nie, nie sú presvedčení o jej bezpečnosti.“

Horton nevedel, ako vôbec možno presvedčiť verejnosť o bezpečnosti MMR vakcíny, a považoval takéto výsledky za pohromu. Pokračoval:

„A v rozpore s tým, čo hovorí Dr. Wakefield, jeho dôkazy, jeho tak-zvané dôkazy, že vírus osýpok je naozaj spojený s týmto syndrómom, hoci skutočne možno u týchto detí nájsť vírus osýpok, boli zas a znovu vyvrátené inými výskumami.“

To bolo zaujímavé tvrdenie, keď zoberieme do úvahy, že v tom čase ešte žiadne iné výskumy (okrem našich) nezistili vírus osýpok v črevách autistických detí. Moderátor sa ďalej pýtal Hortona na jeho postoj:

Moderátor: „Myslíte si, že bude vypracovaný nejaký prieskum, nejaký výskum, ktorý presvedčí Dr. Wakefielda, že jeho pôvodná myšlienka mohla byť chybná?“

Horton: „Nemyslím si, že by ho vôbec niečo mohlo presvedčiť. Vložil do tejto svojej viery, do tejto hypotézy celú svoju kariéru a svoje dobré meno. Zavrhnúť ju teraz by preňho bolo takmer popretím celej jeho osobnosti…“

Carmel, znechutená tým, ako o mne Horton hovorí, mu napísala e-mail, v ktorom sa mu vyhrážala, že pôjde na jednu z jeho prednášok urobiť si pár poznámok pre knihu, ktorú mala v úmysle napísať. Horton obratom odpovedal týmto e-mailom:

„Možno viete, že som práve dokončil knihu, ktorá čoskoro vyjde — „MMR: Science and Fiction“ („MMR: veda a výmysly“). Andrew sa samozrejme opakovane objavuje v tom, čo hovorím, a veľmi som sa snažil písať pokiaľ možno čo najvyváženejšie… Pokúšam sa poctivo písať o Andrewovej úlohe v celej tejto záležitosti. Jedna z vecí, ku ktorým sa nadšene hlásim, je potreba udržať tieto debaty vnútri vedeckej a lekárskej obce a netres­tať, necenzurovať a nevyobcúvať tých, čo sa stavajú proti ortodoxným názorom. Otázkou je, ako nájsť na to ten najlepší spôsob. Dopočul som sa, že Brian Deer teraz točí film. Jeho úloha mi vôbec nie je jasná. Viem však, že je nebezpečný…“

Len pár dní po tomto e-maile Horton opäť písal o mne v laickej britskej tlači (a nie „vnútri vedeckej a lekárskej obce“, ako spomenul v e-maile):

„Potopenie Wakefieldovej kariéry očistilo vedu od pochabého agenta-provokatéra.“

Na Hortona možno malo liečebný účinok, keď v knihe „MMR: Science and Fiction“ popisoval svoje „úzke zovretie potlačeného zúfalstva“ po Deerových obvineniach a ako sa to „vo mne uvoľnovalo po tom, čo som bol počas predchádzajúcich 6 rokov zatlačený do mimoriadne napätého postavenia.“[12] Horton svojím čitateľom vypočítava, ako pomohol GMC rozhodnúť o mojom profesnom osude, čo mohlo dopomôcť k tomuto procesu uvoľňovania jeho napätia:

„Popravde, nemali poňatia s čím začať. Na jednej večeri sme 23.II. spolu s istým lekárskym kontrolórom preberali Wakefieldov prípad. Zdalo sa, že si nie je istý, ako by GMC mohla zohrať nejakú užitočnú úlohu pri objasňovaní akéhokoľvek zmätku. Keď sme sa rozprávali pri káve, zatiaľčo iní hostia postupne odchádzali, zapísal si pár možných smerov vyšetrovania a podal mi svoju navštívenku s návrhom, aby som sa s ním priamo spojil, ak ma ešte čokoľvek napadne. Vyzeral byť dychtivý po prenasledovaní Wakefielda, obzvlášť keď má na tom záujem MZ UK. Jeho zamestnaním bolo vykonávať kontrolu lekárov pri ich činnosti. Toľko poznamenal pri likéri v nádhernej drevom obitej miestnosti jednej z najctihodnejších zdravotníckych ustanovizní.“

Horton radil GMC, ako ma majú ukázniť. To malo byť dokonalým dotiahnutím plánu, s Hortonom ako jedným z kľúčových svedkov obžaloby pri tomto disciplinárnom konaní.

Horton tiež varoval pred možnými dôsledkami pre žalobcov, ak nebudú schopní dosiahnuť rozsudok, čo ma uzná za vinného. Vyriekol mnoho pozoruhodných výrokov, ale jeden si zaslúži obzvláštnu pozornosť. V apríli 2006 napísal dlhý článok do britského denníka Guardian (Strážca). Úvodný odstavec znel:

„Ťažko si čo i len predstaviť, že by sa o MMR vakcíne ešte vôbec dalo napísať niečo užitočné. Už sa toho zrejme narozprávalo priveľa. Väčšina z toho boli úmyselné nezmysly alebo divoké úvahy. Takže váham. A obzvlášť preto, lebo som to bol ja, kto bol zodpovedný za zverejnenie — na večné zatratenie zo strany mnohých mojich lekárskych a verejno-zdravotníckych kolegov — článku Andrewa Wakefielda z roku 1998, ktorý pri­lial olej na tlejúci oheň skrytého hnutia proti tejto očkovacej látke, na oheň kampane, o ktorej teraz vieme, že bola čiastočne spojená so snahou získať odškodnenie od výrobcov očkovacích látok.

       Keď Wakefield vkročí do budovy GMC, dostane sa mu celoštátnej pozornosti, ktorá mu bola upretá, odkedy využil istú tlačovú konferenciu na výzvu k poskytovaniu samostatných očkovacích látok. Výsledok disciplinárneho konania GMC môže byť pre MZ UK prehrou. Pre Wakefieldových podporovateľov bude Wakefield buď hrdinom, ak bude zbavený viny, alebo sa stane mučeníkom, ak bude uznaný za vinného.“

Horton sa mýli. Je toho ešte veľmi veľa, čo treba napísať o MMR vakcíne. A hoci on si to možno nepraje, je ešte viac toho, čo treba napísať o Hortonovej vlastnej účasti na tejto záležitosti. A začína to objavením pôvodného Rouseovho listu.

 

 

Dr. Carol Stott o štúdii Smeetha a kol.

Dr. Carol M. Stott, BSc., PhD. (Cantab), Cpsychol

 

Štúdia Smeetha a kol.[10] je štúdiou prípadov a kontrol (angl. case-control), ktorá bola údajne navrhnutá, aby skúmala predpokladanú spojitosť medzi MMR vakcínou a zvýšeným rizikom pervazívnych vývojových porúch (angl. Pervasive Development Disorder = PDD). Nedostatky v návrhu štúdie však znižujú pravdepodobnosť zistenia takéhoto rizika. Navyše došlo k významným zmenám metodológie medzi pôvodne navrhovanou[13] a následne uvedenou v tejto štúdii.

Východiskom tohto typu štúdie prípadov a kontrol je, že ak je hypotéza o súvislosti MMR vakcíny s autizmom aspoň trochu oprávnená, človek by mal nájsť rozdiel (t.j. „účinok“) medzi prípadmi a kontrolnou skupinou v miere zaočkovanosti touto očkovacou látkou.

Hoci sa často priznáva, že „miera tohto účinku“ je pravdepodobne malá, sústavne sa opakuje chybný predpoklad, že tento účinok vychádza z malého rizika MMR vakcíny pre veľký počet je­dincov, a nie z podstatného rizika pre malý počet jedincov s následnými a osobitými prejavmi. V prvom prípade možno vzorku prípadov vhodne zvýšiť pridaním všeobecných prípadov PDD, zatiaľčo v tom druhom by sa skupina prípadov mala obmedziť na a mala byť rozširovaná len o deti z podskupiny, ktorá je predmetom záujmu. Bolo očividne dôležité, aby zmienená štúdia dala do skupiny prípadov len deti s regresívnymi PDD alebo s PDD, ktoré sa prejavili až pomerne neskoro. Smeeth a kol. však na strane 967 výslovne hovoria, že to neboli schopní urobiť.

Veľkosť vzorky v tejto štúdii je tiež problematická. Podmienená logistická regresia (clogit) bola správne použitá pre tento návrh štúdie (zodpovedajúce páry, tzn. prípady a kontroly). Podstatné však je, že jediné páry, ktoré majú byť takýmto spôsobom analyzované, sú tie, v rámci ktorých sa líši miera vystavenia sledovanému vplyvu. Tam, kde je miera vystavenia bežného obyvateľstva danému vplyvu vysoká, podstatná časť párov bude mať rovnakú mieru vystavenia danému vplyvu, a preto by mala byť z analýzy vylúčená. Uspokojivú silu štúdie možno dosiahnuť len zabezpečením dostatočne veľkej vzorky, ktorá by umožnila, aby zostal potrebný počet párov na analýzu. Primeraná veľkosť vzorky pre štúdiu prípadov a kontrol[14] s odhadovanou mierou vystavenia kontrolnej skupiny sledovanému vplyvu 80%,[15] s p-hodnotou 0,05,[16] s pomerom veľkosti skupiny prípadov k veľkosti kontrolnej skupiny 1:3,[17] s korelačným koeficientom[18] pre párové vystavenie prípadov-kontrol sledovanému vplyvu 0,8, s pomerom šancí (angl. odds ratio = OR)[19] 1,2 a silou logistickej regresie[20] 0,8 bude 7.145 prípadov. Inými slovami: aby sme mali šancu 80:20, že zistíme OR = 1,2, treba na to takmer 6x viac prípadov, než použila štúdia Smeetha a kol. Keďže skupina prípadov pravdepodobne obsahovala len 20–50% prípadov relevantného fenotypu,[21] veľkosť vzorky v skupine prípadov by mala byť dokonca ešte podstatne vyššia.

Nakoniec: táto štúdia pravdepodobne mohla byť skreslená činiteľmi, ovplyvňujúcimi riziko vystavenia sledovanému vplyvu v porovnávaných skupinách. Deti s vyšším genetickým rizikom PDD nemuseli byť sledovanému vplyvu vystavené, rovnako tak deti so skorým nástupom porúch vývinu. To vedie k rôznemu riziku vystavenia sledovanému vplyvu v sledovaných skupinách, t.j. skupina prípadov má nižšiu pravdepodobnosť vystavenia sledovanému vplyvu než kontrolná skupina.

 

 

Zdroje

[1]  spor GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch. Výpoveď (už zosnulého) Dr. Johna Bignalla, zástupcu šéfredaktora časopisu The Lancet, 13.IX.2005;
viď tiež: list Wakefield => Else, 3.VII.1997

[2]  Langdon-Down G: „Law: A shot in the Dark“, The Independent, 27.XI.1996, str. 25

[3]  Taylor B, Miller E, Farrington CP, Petropoulos MC, Favot-Mayaud I, Li J, Waight PA: Autism and measles, mumps, and rubella vaccine: no epidemiological evidence for a causal association, Lancet, 1999, 353(9169):2026–2029

[4]  UK = United Kingdom (of Great Britain and Northern Ireland) = Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska

[5]  Yazbak FE: The MMR and Single Measles, Mumps and Rubella Vaccines: The REAL Facts, BMJ, 11.I.2005;
● Buncombe A: Measles jab withdrawn due to ‚high demand‘, The Independent, 1.IX.1998

[6]  laissez-faire = z francúzštiny, znamená „nechajte ich konať“, v širšom zmysle „nechajte to tak“, „nechajte ich ro­biť, čo chcú“, „nechajte ich na pokoji“. Tento výraz sa používa v ekonómii na označenie tzv. voľnej/neviditeľnej ruky trhu v zmysle „nemiešajme sa do toho a trh sám všetko vyrieši najlepšie.“ (pozn. prekl.)

[7]  e-mail Deer => Nukki z The Sunday Times, 17.II.2004

[8]  http://www.wikinvest.com/stock/GlaxoSmithKline_(GSK)/Sir_Crispin_Davis

[9]  http://www.vodafone.com/content/index/media/vodafone-group-releases/2014/vodafone-appoints-sir-crispin-davis.html

[10]  Smeeth L, Cook C, Fombonne E, Heavey L, Rodrigues LC, Smith PG, Hall AJ.: MMR vaccination and pervasive developmental disorders: a case-control study, Lancet, 2004, 364(9438):963–969

[11]  viď podkapitolu Dr. Carol Stott o štúdii Smeetha a kol.

[12]  Horton R: „MMR Science and Fiction — Exploring the Vaccine Crisis“, Granta Books, London, 2004

[13]  Smeeth L, Hall AJ, Fombonne E, Rodrigues LC, Huang X, Smith PG: A case-control study of autism and mumps-measles-rubella vaccination using the general practice research database: design and methodology, BMC Public Health, 2001, 1:2

[14]  Dupont WD: Power calculations for matched case-control studies, Biometrics, 1988, 44(4):1157–1168

[15]  v tomto prípade je sledovaným vplyvom zaočkovanosť MMR vakcínou

[16]  p-hodnota je pravdepodobnosť, že zistené údaje potvrdzujú tzv. nulovú hypotézu, tzn. hypotézu, že medzi sledova­ným vplyvom (tu očkovanie MMR vakcínou) a sledovaným účinkom (tu vznik PDD) nie je žiadna súvislosť. Čím je menšia p-hodnota, tým je pravdepodobnejšia súvislosť medzi sledovaným vplyvom a sledovaným účinkom.

[17]  napr. ak má skupina prípadov 100 členov a kontrolná skupina 300 členov

[18]  korelačný koeficient je miera vzťahu sledovaného účinku k sledovanému vplyvu. Nadobúda hodnoty od −1 (čím je vplyv silnejší, tým nižšiu hodnotu má účinok, bez štatistického šumu, tzn. dá sa presne vypočítať z veľkosti vplyvu) cez 0 (žiaden vzťah) až po 1 (priama úmernosť, tzn. účinok je vždy konštantným násobkom vplyvu). Môže byť nedefinovaný, ak je účinok konštantný (nemenný). Čím bližšie k −1 alebo 1, tým silnejší je daný vzťah (korelácia).

[19]  Ak sledovaný účinok v skupine prípadov nastane u 10 členov a nenastane u 20 členov, šanca, že nastane u nejakého z členov skupiny prípadov je 10:20 = 1:2 = 0,5. Ak naproti tomu v kontrolnej skupine nastane daný účinok u 3 čle­nov a nenastane u 27 členov, šanca, že nastane u nejakého z členov kontrolnej skupiny, je 3:27 = 1:9 = 0,111. Pomer šancí potom je 0,5 / 0,111 = 4,5, tzn. člen skupiny prípadov má 4,5x vyššiu šancu sledovaného účinku než člen kon­trolnej skupiny. Nemýliť si s relatívnym rizikom (relative risk = RR), ktoré tiež vyjadruje pomer pravdepodobnosti, ale inak! Relatívne riziko sa počíta ako podiel z veľkosti celej skupiny, tzn. vo vyššie uvedenom prípade by bolo riziko v skupine prípadov 10:30 = 1:3 = 0,333 a v kontrolnej skupine 3:30 = 1:10 = 0,1, takže relatívne riziko ako pomer týchto dvoch rizík by bolo 0,333 / 0,1 = 3,33, čo je opticky menej, hoci je to vyjadrenie toho istého pomeru.

[20]  sila logistickej regresie je pravdepodobnosť, že ňou bude zistená príčinná súvislosť, ak táto naozaj jestvuje

[21]  tzn. prípadov PDD s neskorým nástupom resp. úpadkom (regresom) po období normálneho vývoja

 

<<< Predošlá kapitola       Obsah knihy       Nasledujúca kapitola >>>

 

Zdroje/II.2019

stav k strede 7.IV.2019 15:52

súčet darov na obživu
tvorcu a jeho rodiny
:

292,48 €

počet príspevkov: 56

životné minimum 2018
(2 dospelí + 3 deti):

611,82 €

súčet všetkých príspevkov
na náklady na prevádzku
:

20,50 €

počet príspevkov: 6

Za všetky dary
srdečná vďaka!

2%/3% dane z príjmov

Sociálne siete

 

Naše diskusné fórum
Naša stránka na VK.com
Naša skupina na VK.com
Naša stránka na Twitteri
Naša stránka na FaceBooku

Najnovšie články

Podporujeme

nezávislý internetový rozhlas Slobodný vysielač

Kontakt

Ing. Marián FILLO Jaseňová 26
01007 ŽILINA
tel./SMS/MMS: 0904 827 031

číslo účtu SK:
520700-4200920643/8360
SK1983605207004200920643
BIC/SWIFT: BREXSKBX

číslo účtu CZ:
2800070065/2010
sloboda.v.ockovani@gmail.com